TRANZ: Aký bol prvý ročník festivalu umeleckého prekladu? z prekladateľskej dielne

Prvý májový víkend, 5. a 6. mája 2023, sa v Banskej Bystrici konal pilotný TRANZ, festival nielen pre slovenskú prekladateľskú komunitu, ale pre všetky milovníčky a milovníkov kvalitnej prekladovej literatúry.

Festival sa konal na veľmi príjemnom mieste s osobitým geniom loci, v banskobystrickom kultúrnom centre Záhrada, ktorého dramaturg Milan Zvada je zhodou okolností tiež prekladateľ.

V piatok večer ho otvorili organizátori: Slavomír Sochor za vydavateľstvo Literárna bašta, Barbara Sigmundová ako zástupkyňa občianskeho združenia DoSlov, dramaturgička a prekladateľka Paulína Čuhová a Marianna Bachledová za Katedru anglistiky a amerikanistiky na Filozofickej fakulte UMB. Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je jeho hlavným partnerom. Medzi ďalších partnerov festivalu patria Slovenské literárne centrum a Slovenská asociácia prekladateľov a tlmočníkov; Goetheho inštitút sa podieľal na prezentácii časopisu Verzia.

Foto: Veronika Čapkovičová

S ohľadom na prekladateľskú, literárnu, kultúrnu aj akademickú obec sa festival mohol spoľahnúť na bohaté zázemie. Aký teda bol?

Po úvodnom otvorení festivalu prišiel na rad významný zahraničný hosť, bieloruský spisovateľ Saša Filipenko. V slovenčine mu u nás vyšli už dve prózy: Bývalý syn a Červené kríže, obe vo vydavateľstve E.J. Publishing. Rodáka z Minska v Bielorusku najnovšie zakázali, v prípade návratu mu hrozí väzenie, keďže okrem iného počas bieloruských protestov napísal viacero článkov kritizujúcich Alexandra Lukašenka.

Navyše pochádza zo zmiešanej ukrajinsko-ruskej rodiny, takže téma diskusie „Jazyk ako domov“ bola nielen symbolická, ale aj osobná. Do diskusie priniesli veľkú pridanú hodnotu aj ostatní účastníci: Katarína Strelková, mimoriadne príjemná a skvelá prekladateľka jeho próz do slovenčiny, rozhľadený moderátor Michal Hvorecký a Veronika Goldiňáková, ktorej hladké tlmočenie si získalo všeobecné uznanie publika.

Kto vládal, vychutnal si večerný dvojkoncert, prípadne posedenie v Záhrade, ktorá je naozaj záhradou, a kto po spoločensky náročnom piatkovom večere vládal aj v sobotu ráno, prišiel o desiatej na poetické raňajky. Tie otvárali spolu s trhom prekladovej literatúry za účasti niekoľkých vydavateľstiev hlavný festivalový deň. Pri vôni croissantov a kávy vyspovedala moderátorka Eva Urbanová Juraja Kuniaka a Jána Gavuru, dvoch básnikov, ale aj prekladateľov a vydavateľov. Tí o svojej práci, svojich inšpiráciách a literárnych obľúbencoch rozprávali s takým zanietením, že nejeden z nás odišiel s čerstvou nádielkou poetických diel.

Program pokračoval workshopom len pre registrovaných študentov a študentky stredných a vysokých škôl s vedcom a prekladateľom Matejom Lašom z Katedry anglistiky a amerikanistiky Univerzity Mateja Bela. My ostatní sme sa norili do rôznorodých diel ponúkaných na trhu prekladovej literatúry, ktorý pokračoval až do večera, a do vzájomných konverzácií, keďže mnohé a mnohí z nás sme sa videli prvýkrát naživo (zákulisne sme si to nazvali festivalom introvertov).

Krátko po obede pokračoval program diskusiou, ktorá prilákala množstvo divákov, pretože sa venovala pálčivej téme: financovaniu umeleckého prekladu. Na pódiu sa – ak sa nemýlim – podarilo po prvýkrát spojiť všetkých relevantných hráčov v oblasti systémových nastavení a dotačných schém podpory umeleckého prekladu (a už to samo osebe bolo počinom hodným uznania): zástupkyne a zástupcov Fondu na podporu umenia, autorskej spoločnosti LITA, Slovenského literárneho centra, Inštitútu kultúrnej politiky a Literárneho fondu. Možnosti financovania, budúceho rozvoja, možnosti zlepšenia a možnej vzájomnej spolupráce prebrali s moderátorkou Barbarou Sigmundovou, ktorá bola viac než pripravená klásť aj nepríjemnejšie otázky (napríklad prečo je také ťažké k niečomu sa dopátrať na internetovej stránke Literárneho fondu, ale aj mnohé ďalšie). Diskusia, ktorá bola prínosná nielen pre publikum, ale aj pre samotných jej účastníkov.

V ďalšej diskusii, ktorú organizoval Goetheho inštitút v rámci cyklu Literárny salón s podporou Nadácie Volkswagen Slovakia, predstavil moderátor Michal Hvorecký časopis Verzia, jeho uplynulé ročníky (všetky si mohli účastníci festivalu na trhu prekladovej literatúry aj zakúpiť), vznik, smerovanie a konkrétne dve čísla, Nové nemecké literatúry a Parížska čítanka. A to za účasti tých, ktorí sa na nich významnou mierou podieľali: prekladateľky a vysokoškolskej pedagogičky Kataríny Bednárovej, ktorá Parížsku čítanku zostavovala, Lucie Halovej, ktorá sa (aj) redakčne podieľa na všetkých číslach, a, samozrejme, aj Paulíny Čuhovej a Andreja Zahoráka, ktorí svojimi prekladmi prispeli do nemeckého čísla Verzie.

Foto: Veronika Čapkovičová

Ďalšia diskusia prilákala opäť početné publikum, pretože sa venovala téme, ktorá prekladateľskou komunitou rezonuje už nejaký čas: umelá inteligencia (čo nie je veľmi výstižné pomenovanie, ale ako povedal hosť debaty Štefan Oreško z Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií, zaužívalo sa, tak s ním pre ľahkosť komunikácie vytrvajme). Výzvy, akým bude preklad čeliť v blízkej budúcnosti, etické hranice, a aj to, či sú DeepL, ChatGPT či Perplexity dobrý sluha, ale zlý pán, rozoberali Marianna Bachledová (so skvelou prezentáciou, kde nechýbal HAL či Holly z Červeného trpaslíka), už spomínaný Štefan Oreško a moderátor Michal Tallo.

Nasledovali hneď dva panely: prvých prekladov, kde rozprávali prekladateľky a prekladatelia o svojich knižných debutoch na poli umeleckého prekladu, a nových prekladov, kde sa predstavili prekladateľky a (jeden) prekladateľ v diskusii o tom, aké to je prekladať významné diela svetovej prózy. Oba panely moderovali skúsené prekladateľky Paulína Čuhová a Gabriela Magová. Vypočuť sme si mohli Evu Mesárovú (Beatrice Salvioni: Špina), Veroniku Goldiňákovú (Olesia Jaremčuk: Naši iní), Jozefa Ferencza (Stephen Fry: Hrdinovia), Ivanu Cingelovú (Sally Rooney: Krásny svet, kdeže si?), Máriu Michalkovú (Hervé Le Tellier: Dosť bolo o láske, Anomália) a Andreja Zahoráka (Mariana Leky: Čo okom nevidíš).

Už tieto dva panely ukázali nádhernú rôznorodosť prekladateľských svetov, a ak sa niekomu málilo, na záver prišiel seriál „Čo prekladáš?“, v ktorom prekladateľky a prekladatelia vlastnými slovami hovoria o svojej práci na aktuálnych prekladoch. Jeho novinové vydanie pripravuje pre Denník N autorka článku a naživo sa predstavilo sedem prekladateliek a prekladateľov, každý mal sedem minút na pódiu na priblíženie svojej práce na konkrétnom preklade (a ako mnohí zistili, sedem minút naživo je dosť dlhá doba). V podaní Lindy Magáthovej, Lucie Halovej, Zuzany Demjánovej, Renáty Deákovej, Marianny Bachledovej, Zuzany Szabóovej a Vladislava Gálisa to bola skvelá (a aj zábavná) bodka za festivalom.

Celý festival s vyše tridsiatkou účinkujúcich bol výborným miestom na stretnutia, a to nielen smerom dovnútra v rámci našej prekladateľskej komunity, ale i smerom von k širokej verejnosti. Práve v tom bol výnimočný, jedinečný: že nebol len uzavretým stretnutím prekladateľskej obce, ale bol otvorený všetkým záujemcom o kvalitnú prekladovú literatúru, ako aj tým, ktorí mali z akéhokoľvek dôvodu chuť nahliadnuť do útrob prekladateľského sveta. Pevne verím, že o rok sa stretneme na druhom ročníku v ešte hojnejšom počte.

Ivana Krekáňová

Ivana Krekáňová

Foto: Archív autorky

Ivana Krekáňová

Prekladateľstvo a tlmočníctvo so zameraním na anglický jazyk a kultúru vyštudovala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Prekladateľskej činnosti sa venuje aktívne od roku 2008. Hoci pracuje najmä v oblasti úradných prekladov, od roku 2020 začala pracovať aj na tých literárnych. Na konte už ich má desiatku a napísala aj knihu o zaujímavostiach zo sveta etymológie. V Denníku N rozbehla seriál článkov od prekladateliek a prekladateľov o ich práci na aktuálnych knihách pod názvom Čo prekladáš? a ako dramaturgička spolupracuje na organizácii Žilinského literárneho festivalu.