Autori a autorky tohto čísla

Gabriela Cabezón Cámara

Foto: Bertrand Gaudillere

Argentínska prozaička a aktivistka Gabriela Cabezón Cámara (1968, Buenos Aires) vo svojom diele búra stereotypy nielen spoločenské a myšlienkové, ale predovšetkým podrýva skostnatené predstavy o tom, aká by literatúra mala byť a o akom svete by mala vypovedať.

Literárna trajektória autorky sa začala románom La Virgen Cabeza (Svätica zo slumu, 2009) s ústrednou postavou transrodovej Cleopatry, ktorá sa stáva kľúčovou postavou odporu voči politickému a spoločenskému násiliu a prináša záblesk nádeje do beznádejného sveta buenosaireských vylúčených lokalít, známych ako villas miseria. Aj autorkine ďalšie texty Le viste la cara a Dios (A uvidela si tvár Božiu, 2011) a Romance de la negra rubia (Romanca o svetlovláske tmavej pleti, 2014), ktoré rovnako ako svoj prvý román publikovala v nezávislom vydavateľstve Eterna Cadencia, postavili do popredia záujem o sociálne témy a okraj spoločnosti. Oba romány nastoľujú otázku dôležitosti komunity a organizácie zdola ako jednej z ciest boja proti spoločenskému útlaku. Ťaživé témy ako vylúčenosť, obchodovanie s ľuďmi či rodovo podmienené násilie dokázala autorka podať špecifickým, miestami až barokovým literárnym jazykom v spojení s humorom či ironickým odstupom, za čo si rýchlo získala pozornosť literárneho sveta. Podobnou cestou – teda zameraním sa na tých a tie, ktorým sa v literatúre doteraz nedostávalo priestoru – sa vydala aj vo svojom najnovšom románe Las aventuras de la China Iron (Dobrodružstvá Chiny Iron, 2017).

Luisa Valenzuela

Foto: Hugo Passarello

(1938) Narodila sa v Buenos Aires, neskôr pôsobila v Paríži, Barcelone, New Yorku či Mexiku a v roku 1989 sa definitívne vrátila do svojho rodiska, kde žije dodnes. Vydala takmer štyridsať kníh: romány, zbierky poviedok, esejí a mikropoviedok, ktoré boli preložené do mnohých jazykov. Valenzuela definuje svoju poetiku ako „písanie telom“. Tvrdí, že literatúra písaná ženami sa odlišuje od tej „mužskej“ a že tieto rozdiely pramenia v odlišnom sexuálnom prežívaní a životných skúsenostiach. Vo svojej esejistickej i naratívnej tvorbe skúma ženskú identitu, mechanizmy zneužívania moci a vzťah medzi mocou, jazykom a rodom.

Julia Kornberg

Foto: Archív autorky

pochádza z Buenos Aires a momentálne žije v New Yorku. V roku 2021 vydala svoj debutový román Atomizado Berlín (Roztrieštený Berlín). Jej ďalší román Las Fiestas (Sviatky) čoskoro publikuje vydavateľstvo Editorial Sigilo. Ako literárna kritička prispieva do časopisov The Drift, Bookforum, The Baffler, The Believer, Astra Magazine a The Los Angeles Review of Books. V súčasnosti si robí doktorát z latinskoamerickej literatúry na Princetonskej univerzite a vo svojom výskume sa zameriava na úlohu prekladu a teórie prekladu v modernej a súčasnej Latinskej Amerike.

Ana María Shua

Foto: Silvio Fabrykant

sa narodila v roku 1951 v Buenos Aires a patrí k najvýraznejším súčasným argentínskym autorkám. Je považovaná za majsterku žánru mikropoviedky, no venuje sa aj poézii, poviedkovej a románovej tvorbe, esejistike a detskej literatúre. Študovala umenie a literatúru na Univerzite v Buenos Aires, prvé básne publikovala už ako šestnásťročná. Pracovala ako novinárka, dramaturgička, filmová a televízna scenáristka. Jej romány a zbierky krátkych próz boli preložené do pätnástich jazykov a získala viaceré prestížne národné i medzinárodné ocenenia.

Vo svojich prózach často využíva fantastické prvky, humor a iróniu, čitateľov pozýva nahliadnuť na vážne témy z prekvapivej, občas až provokatívne odľahčenej perspektívy. Časť jej tvorby (tak ako aj poviedka Potvorský život) reflektuje jej židovské korene a skúsenosti židovských imigrantov v Argentíne. V esejistickom písaní sa často venuje úvahám o literárnej tvorbe. Zatiaľ posledný vydaný román Hija (Dcéra, 2016) o komplikovanom vzťahu matky a dcéry na pozadí turbulentnej spoločenskej a politickej situácie v Argentíne na prelome tisícročí, autorka ozvláštnila svojimi poznámkami o procese tvorby tejto knihy. Jej medzinárodne úspešné mikropoviedky vyšli súborne v zbierkach Todos los universos posibles (Všetky možné svety, 2013) alebo Cazadores de Letras (Lovci písmen, 2016). V roku 2017 vydala aj „príručku“ písania mikropoviedok Cómo escribir un microrrelato. Nateraz poslednú zbierku poviedok Sirena de río (Riečna siréna) vydala v roku 2022.

Aurora Venturini

Foto: CBQ Literary Agency

(1921 – 2015) sa narodila a väčšinu života prežila v meste La Plata, šesťdesiat kilometrov od Buenos Aires. V roku 2007 vyvolala senzáciu v literárnom svete, keď ako osemdesiatpäťročná získala prestížne ocenenie, ktoré sa zvykne udeľovať mladým debutujúcim autorom, Nueva Novela Página/12 za román Las Primas (Sesternice). Celý život sa venovala literárnej tvorbe, napísala desiatky kníh, priatelila sa s poprednými osobnosťami hispanoamerickej literárnej scény, no napriek tomu sa jej podarilo zviditeľniť v očiach literárnej kritiky, vydavateľstiev a širšej čitateľskej verejnosti až na sklonku života. Vďaka fenomenálnemu úspechu románu Las Primas postupne znova vyšli a vychádzajú aj jej staršie prózy v pôvodnom znení i v prekladoch do rôznych svetových jazykov. V roku 2020 posmrtne vyšlo pokračovanie Sesterníc pod názvom Las Amigas (Kamarátky), v ktorom sa Venturini prostredníctvom osemdesiatročnej rozprávačky Yuny vyrovnávala s nečakanou slávou.

Samanta Schweblin

Foto: Maximiliano Pallocchini

(1978) vyštudovala scenáristiku na Univerzite v Buenos Aires, v súčasnosti žije v Berlíne. Už debutovou zbierkou El núcleo del disturbio (2002, Zdroj nepokoja), z ktorej pochádza preložená poviedka, sa zaradila medzi najvýraznejších súčasných spisovateľov a spisovateľky na argentínskej literárnej scéne.

Patrí ku generácii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch a debutujúcich v 90. rokoch minulého storočia, ktorú teoretici zvyknú označovať ako Nueva Narrativa Argentina (Nová argentínska naratívna próza). Schweblin nadväzuje na laplatskú fantastiku, no nezdráha sa miešať žánre, spájať neofantastiku s absurdnou drámou, ale aj gotickou prózou, sci-fi či prvkami hororu. Po štylistickej stránke sa jej prózy vyznačujú úsporným a strohým jazykom, často je v nich citeľné Schweblinovej scenáristické vzdelanie: hojne využíva prítomný čas, dialogickosť či vševidiaceho rozprávača.

So svojimi poviedkovými zbierkami, románmi či jednotlivými krátkymi prózami získala mnoho prestížnych literárnych ocenení v hispánskom svete i mimo neho. V roku 2010 ju britský časopis Granta zaradil medzi 22 najlepších po španielsky píšucich autoriek do 35 rokov. Anglický preklad jej prvého románu Distancia de rescate bol v roku 2017 finalistom Medzinárodnej Bookerovej ceny (v slovenčine román vydal IKAR – Odeon v preklade Oľgy Hlaváčovej pod názvom Záchranná vzdialenosť v roku 2018). Preklad poviedkovej zbierky Siete casas vacías (Sedem prázdnych domov) získal americkú Národnú knižnú cenu za rok 2022.

Griselda Gambaro

Foto: soulpepper.ca

(1928, Buenos Aires) Tvorbu tejto významnej dramatičky a prozaičky formovala politická situácia v Argentíne – či už Perónov režim v 50. rokoch, alebo pravicová diktatúra vojenskej chunty na čele s Jorgem Videlom v 70. a 80. rokoch 20. storočia. V priebehu tzv. Špinavej vojny počas Videlovej diktatúry boli odporcovia režimu brutálne likvidovaní. Gambaro sa ocitla na čiernych listinách a Videla zakázal jej román Ganarse la muerte (Zaslúžiť si smrť, 1976), pretože bol údajne v rozpore s inštitúciou rodiny a spoločenským poriadkom. Nasledovali vojenské razie, pálenie kníh a rukopisov, až sa napokon autorka rozhodla v roku 1977 emigrovať do Barcelony.

Po návrate z exilu Gambaro participovala na hnutí Teatro Abierto (Otvorené divadlo), ktoré reagovalo na Videlovu diktatúru a zákaz divadelnej činnosti. Toto hnutie malo na vtedajšiu argentínsku spoločnosť veľký vplyv. Dramatici a divadelníci sa spojili a v roku 1981 zorganizovali akýsi divadelný „maratón“. V krajine roztrieštenej diktatúrou sa snažili ľudí opäť spojiť a bez nároku na vstupné pre nich pripravili 20 nových divadelných inscenácií. Po pár dňoch však bolo dejisko týchto aktivít – Teatro del Picadero – vypálené a hnutie sa muselo presťahovať. Napokon sa hry podarilo odohrať pred plným hľadiskom v Teatro Tabarís. Gambaro tu uviedla hru Decir sí (Súhlasiť) a účinkovala aj v dokumentárnom filme País cerrado, teatro abierto (Zatvorená krajina, otvorené divadlo), mapujúcom činnosť tohto hnutia.

V roku 1982 získala Guggenheimovu cenu, vďaka ktorej cestovala do USA, Mexika a Francúzska. Často prednášala na medzinárodných konferenciách či zahraničných univerzitách. Hoci je jej dramatická tvorba hojne prekladaná a uvádzaná na divadelných scénach mnohých krajín, na Slovensku bola doposiaľ celkom neznáma.

Alfonsina Storni

Foto: Archív autorky

(1892, Capriasca, Švajčiarsko – 1938, Mar del Plata, Argentína) bola argentínska poetka, dramatička, esejistka a učiteľka, jeden z najsilnejších ženských hlasov prvej polovice 20. storočia v Latinskej Amerike. Vyštudovala učiteľský ústav a ako pedagogička pôsobila v mestách Rosario a Buenos Aires, publikovala v časopisoch, bola ochotníckou herečkou a autorkou divadelných hier. Po vydaní prvej básnickej zbierky (1916) sa stala súčasťou literárnej a kultúrnej skupiny Anaconda spoločne napr. s Horaciom Quirogom a Enriquem Amorínom. Pôsobila v Argentíne aj v Uruguaji (Montevideo). V 30. rokoch na ceste do Európy nadviazala spoluprácu s Federicom Garcíom Lorcom a s Ramónom Gómezom de la Serna. Vydala 7 básnických zbierok a je autorkou divadelných hier El amo del mundo (Pán sveta, 1927) a Dos farsas pirotécnicas (Dve pyrotechnické frašky, 1931).

Silvina Ocampo

Foto: Adolfo Bioy Casares

(1903 – 1993) Narodila sa a vyrastala v Buenos Aires v elitnej argentínskej rodine. Spolu so staršou a známejšou sestrou Victoriou (spisovateľkou, vydavateľkou a mecenáškou) patrila k buenosaireskej umeleckej smotánke. S manželom Bioyom Casaresom a blízkym priateľom Jorgem Luisom Borgesom spolupracovala Ocampo na dvoch antológiách a zároveň sama písala prózu a poéziu. Kritického uznania za svoju literárnu tvorbu sa však dočkala až na sklonku života a jej dielo sa začalo výraznejšie študovať, vydávať a prehodnocovať až po roku 2000. Mnohé súčasné argentínske autorky dnes uvádzajú jej hororové poviedky ako jeden z dôležitých zdrojov inšpirácie.