Argentínu dnes píšu ženy

Keď sa dnes hovorí o argentínskej literatúre, čitatelia a čitateľky si už nevybavia len Borgesa, Sabata či Cortázara. Uplynulé roky ukazujú, že z Argentíny, periférneho priestoru na mape svetovej literatúry, prichádza množstvo literárnych diel, ktoré si zaslúžene vybojovali pozornosť medzinárodnej kritiky aj čitateľstva a čiastočne dnes definujú aj to, čo sa práve vo svete z hispanoamerickej literatúry prekladá a číta. Argentínska literatúra sa v posledných rokoch intenzívne hlási o pozornosť. A na rozdiel od minulosti dnes v spojitosti so súčasnou literatúrou z krajiny gaučov, futbalu a psychoanalýzy najviac rezonujú predovšetkým ženské mená.¹

„Hodnotu“ literatúry dnes neurčuje primárne odborná literárna kritika, tradične inklinujúca k oceňovaniu formálnych inovácií a jazykových experimentov. Do literárnej hry vstupujú častejšie aj pravidlá knižného trhu a noví mediátori, ako sú literárne festivaly, ocenenia, médiá, rebríčky, agenti či vydavateľstvá. Akadémia už tak nie je jediným arbitrom, ktorý vyberá, čo by sa malo a čo sa bude čítať. Záblesk v podobe novej argentínskej literatúry na literárnom nebi bol v určitom momente ovplyvnený práve týmito aktérmi – významným medzníkom v tomto smere bolo najmä uvedenie Argentíny ako hlavného hosťa na Medzinárodnom knižnom veľtrhu vo Frankfurte v roku 2010, ako aj na tom parížskom v roku 2014. Obe tieto udalosti predznamenali nástup novej generácie Argentíncov a Argentínok na svetovú literárnu scénu. V roku 2010 tiež prestížny literárny magazín Granta priniesol špeciálne číslo venované po španielsky písanej literatúre, kde argentínska prevaha bila do očí.

Hoci treba mať tieto skutočnosti na pamäti a hrať i s kartou „hodnoty nového“, aj bez ohľadu na to dianie na súčasnej argentínskej literárnej scéne stojí za pozornosť a nová argentínska literatúra oslovuje čitateľstvo aj za hranicami krajiny či latinskoamerického kontinentu.

1) Titulok tohto textu je zámerne trochu provokatívny: samozrejme, nejde o to, že by dnes písali výlučne ženy, navyše tvorba autoriek má taký široký tematický a žánrový rozptyl, že hovoriť o nejakej jednotnej vlne ženskej či feministickej literatúry by nebolo celkom namieste. Nadpisom však poukazujeme na fakt, že literatúra dnes nie je definovaná iba autonómnymi, estetickými kritériami, ale významnú rolu hrajú aj špecifické podmienky produkcie, cirkulácie a recepcie literárnych diel ovplyvnené globalizáciou. Keď tvrdíme, že Argentínu píšu predovšetkým ženy, odkazujeme na skutočnosť, že práve im dnes literárna obec venuje veľkú pozornosť. Hoci považujeme ženské písanie za rovnako univerzálne ako akékoľvek iné, platí tiež, že ponúka špecifickú výpoveď o svete, ktorá dlho nebola kriticky a čitateľsky reflektovaná v miere, v akej by si zaslúžila.

Argentína na prelome milénií

Argentínska literatúra sa do tej svetovej najvýraznejšie zapísala vďaka Borgesovi, ktorého tesne nasleduje Julio Cortázar, známy najmä ako autor fantastických poviedok. Neskôr to boli najmä Ricardo Piglia a César Aira – všetci štyria dodnes patria medzi najprekladanejších autorov. Aj tieto štyri mená reprezentujú dva zo základných pilierov argentínskej literárnej tradície: politický rozmer a presahy do fantastiky. Jej stopy v rôznej miere a rôznych podobách nachádzame aj v súčasnej próze – tá však musela nejaký čas čakať na to, kým ju kritika začala čítať a brať vážne.

Formálne experimentálna próza posledných dekád 20. storočia určená úzkemu publiku bola dlho jedinou, ktorú akademická kritika začiatkom nového tisícročia reflektovala ako novú či súčasnú literatúru. Až argentínska kritička Elsa Drucaroff v monografii Los prisioneros de la torre (Zajatci veže, 2011) upozornila, že domáca literárna kritika zaspala a príliš dlho venovala pozornosť tomuto typu prózy, zatiaľ čo sa jej priamo pod nosom rodilo množstvo novej literatúry, ktorá čakala na to, kým si ju niekto všimne. A všimli si ju práve čitateľky a čitatelia, ktorých nastupujúca literárna generácia dokázala osloviť.

V reakcii na tento fakt sa napokon Drucaroffovej kniha stala prvým komplexnejším kritickým uchopením toho, čo sa na literárnej scéne na prelome tisícročí odohrávalo. Nová argentínska próza písaná generáciou narodenou či vyrastajúcou v období od 70. rokov priniesla, okrem iného, predovšetkým nový prístup k spracovaniu historickej pamäti, do ktorej sa krvavočervenou farbou zapísala posledná argentínska diktatúra. Medzi rokmi 1976 – 1983 počas vlády vojenskej junty „zmizlo“² (odhaduje sa) až 30-tisíc ľudí. Únosy, mučenie, pobyty v neľudských podmienkach retenčných centier, masové hroby, chýbajúce telá a neznáme osudy ľudí (či už priamo zadržaných alebo ich detí, ktoré sa narodili v zajatí, boli odobraté rodičom a odovzdané príslušníkom armády či iným podporovateľom režimu), to všetko je súčasťou hlbokej spoločenskej rany, s ktorou sa Argentína dodnes vyrovnáva a ešte zrejme dlho bude.

Aj z toho dôvodu Drucaroff pracuje v názve svojej monografie s metaforou zajatcov vo veži: ide totiž o ľudí vyrastajúcich a zakorenených v sociálno-historickom kontexte ovplyvnenom násilím zo strany štátu, ktorý ich pripravil nielen o príbuzných, ale často aj o identitu, a nevyhnutne ovplyvnil aj zameranie a podmienky literárnej tvorby, ktorá túto generáciu formovala. Ako zajatci z veže nemôžu ujsť, stoja však na jej vrchole a na všetko, čo ich drží, majú nový, komplexnejší a odosobnenejší pohľad. Hoci diktatúra pre mnohých nebola najdôležitejším formujúcim zážitkom (Drucaroff za kľúčové udalosti označuje prehratú vojnu o Falklandy a ekonomický kolaps krajiny na prelome rokov 2001 a 2002), vytvorila morálnu aj tematickú škvrnu, ktorú si nejde len tak nevšímať.

Kritička zároveň poukazuje na fakt, že to, čo môžeme v rámci literatúry považovať za nové, vždy nevyhnutne vzniká v dialógu so starým. Základnými charakteristikami novej prózy sú tak podľa nej predovšetkým špecifický tón inklinujúci k ironickému odstupu od skutočnosti a spochybneniu zažitých právd a prístupov, ako aj spoločné tematické okruhy a určité naratívne postupy, ktoré táto generácia často používa. Na rozdiel od predchádzajúcej generácie autorov, ako boli Roberto Arlt či Juan José Saer, tá mladšia prináša prózu, ktorá je vo veľkej miere čitateľsky prístupná, stráviteľnejšia aj pre širšie publikum, čo však nevyhnutne neznamená, že by išlo o nenáročnú oddychovú literatúru – politický a sociálnokritický ráz novej prózy patrí medzi jej základné atribúty.

So začiatkom milénia sa začalo objavovať aj omnoho väčšie množstvo žánrovej literatúry, či už ide o thriller, kriminálne príbehy, horor alebo fantastiku v rôznych podobách. Vynorili sa nové hlasy, ktoré v literatúre dovtedy príliš nebolo počuť – nielen ženy, ale aj iné marginalizované sociálne skupiny dostávajú svoj priestor a možnosť vypovedať o svete. To všetko je navyše podfarbené skúsenosťou vyrastania v rodiacej sa demokracii, ktorej prvé kroky neboli najjednoduchšie, a hoci v určitom momente doviedli krajinu k (efemérnej) ekonomickej stabilite, boli tiež sprevádzané korupčnými škandálmi a prepadom veľkej časti strednej triedy do chudoby.

2) V argentínskom kontexte sa často hovorí o desaparecidos, teda „zmiznutých“ ľuďoch, ktorí boli unesení a zavraždení režimom a zmizli bez stopy. Veľmi zjednodušene sa dá povedať, že išlo najmä o podporovateľov a podporovateľky ľavicových ideí, často študujúcich, mladých ľudí, ktorí sa aktívne zapájali do politického boja. Hoci spolitizovaná mládež sa podieľala aj na ozbrojených akciách a destabilizácii, išlo o nepomerne malú časť, ktorej aktivity vládnuca vojenská junta použila ako argument na všeobecné zatýkanie politických odporcov a odporkýň s cieľom „nastoliť poriadok“ v krajine. Začiatkom 80. rokov už bola situácia pre vojenskú juntu neúnosná, stupňoval sa tlak zvnútra aj zvonku. Posledným pokusom o získanie legitimity bolo vyhlásenie vojny Spojenému kráľovstvu a pokus o opätovné získanie Falklandských ostrovov (v španielčine Las islas Malvinas) pod svoju správu. Konflikt trval krátko a skončil sa porážkou Argentíny. Tá do akcie poslala s veľmi neistým výsledkom tisíce mladých mužov, ktorí na ostrovoch prišli o život. Po prehratej vojne bola junta donútená ustúpiť demokratickým požiadavkám a pripraviť voľby.

Na začiatku stojí príbeh

Hispanistka Ana Gallego Cuiñas v publikácii z roku 2019 Las novelas argentinas del siglo 21. Nuevos modos de producción, circulación y recepción (Argentínska románová tvorba 21. storočia. Nové spôsoby produkcie, cirkulácie a recepcie) vymenúva niektoré zásadné obraty, ktoré v súčasnej argentínskej próze nachádzame.³ Tým prvým je, neprekvapivo, obrat k autofikčnému či autobiografickému písaniu, ktorý je výrazným prvkom množstva súčasnej prózy. Ďalej ide o obrat k vidieckej tematike: tradičná argentínska téma konfliktu civilizácie a barbarstva (úzko napojená na opozíciu mesta a vidieka) sa dnes pretavuje do nových podôb. V tejto súvislosti môžeme spomenúť napríklad román Selvy Almady El viento que arrasa (Vietor, čo po sebe zanecháva spúšť) či Distancia de rescate od Samanty Schweblin (Záchranná vzdialenosť, Odeon, 2018, preklad O. Hlaváčová).

Významný je aj obrat k fantastike či zvláštnemu (insólito) vo všetkých možných podobách, ktoré má v hispanoamerickej próze veľmi silnú tradíciu a je tu zasadené do konkrétneho historického a spoločenského kontextu. Slovami spisovateľky Mariany Enriquez: „Je rozdiel nájsť kosti v anglickom opátstve zo 16. storočia a v dnešnej Argentíne. Práve v tom tkvie sociálny rozmer rozprávania, pretože hororový príbeh z Argentíny nie je iba obyčajný žánrový príbeh. Tí, čo zmizli, sa stále nevrátili a kosti sú politická záležitosť.“

Nechýbajú ani formálne experimenty oživujúce borgesovskú tradíciu: Pablo Katchadjian a jeho El Martín Fierro ordenado alfabéticamente (Martín Fierro usporiadaný abecedne) a El Aleph engordado (Rozšírený Alef) zaujali ako odvážne intervencie do literárneho kánonu. Obrat k populárnej a ľudovej kultúre je ďalším významným prúdom novej prózy: stredobodom pozornosti istej časti prozaickej tvorby sa stáva okrajovosť a život vo vylúčených lokalitách, tzv. villas miseria. Toto sú len niektoré z prúdov, ktoré možno pozorovať v záplave novej argentínskej prózy. Okrem iného ich všetky spája výrazný záujem o príbeh, ktorý do veľkej miery nahradil hry s formou či jazykom (neznamená to však, že úplne – príkladom sú romány Gabriely Cabezón Camary, charakteristické svojím neobarokovým štýlom).

3) Argentínu však nie je možné vyňať z širšieho prúdu hispanoamerickej literatúry a mnohé z tém či obratov, ktoré Cuiñas opisuje, by sme v určitých obmenách našli aj v iných po španielsky písaných literatúrach.

Pri reflexii súčasnej argentínskej literatúry je dôležité spomenúť aj širší kultúrny kontext, v ktorom literatúra tradične zohrávala významnú úlohu. Kultúra, predovšetkým tá knižná, je s Argentínou silne spätá: všeobecný rozhľad, sčítanosť miestnych a popularita autorských čítaní a literárnych podujatí (samozrejme, predovšetkým v Buenos Aires a iných veľkých mestách) je omračujúca, takisto ako rozšírená tradícia literárnych dielní či množstvo špecializovaných vydavateľstiev a kníhkupectiev, na ktoré je najmä v hlavnom meste možné natrafiť. Situáciu azda ilustruje aj fakt, že v Buenos Aires je koncentrovaných najviac kníhkupectiev na osobu na celom svete. Niet tak divu, že literárna kultúra (navzdory ekonomickému úpadku krajiny) to stále nevzdáva.

Z pampy do sveta

Toto dedičstvo spoločne s priaznivými kultúrnymi politikami zo strany štátu najmä počas tzv. kirchnerizmu podporilo po ekonomickej kríze rokov 2001/2002 vznik množstva nezávislých vydavateľstiev – a práve ony otvorili dvere najmladšej spisovateľskej generácii. Sama Drucaroff vo svojej knihe upozorňuje na to, že ako akademička sa o novú literatúru začala zaujímať až po tom, čo ju na ňu upozorňovali jej študentky a študenti, ktorí ju s nadšením kupovali a čítali, zatiaľ čo sa kritika zaoberala už dávno etablovanými autormi.

Popularita tejto generácie na domácej pôde rýchlo stúpala, možno aj preto, že dokázala svoje publikum osloviť jemu blízkym jazykom a sprostredkovať pohľad na svet, s ktorým sa mohlo identifikovať. Neustála hrozba ekonomického kolapsu, úpadok strednej triedy, nedostatok príležitostí, marginalizácia a ďalšie následky globalizácie a neoliberálneho kapitalizmu, ktoré drvivo dopadajú na krajiny globálneho Juhu: to všetko sú témy, ktoré sa nevyhnutne prepisujú do aktuálnej literárnej tvorby a oslovujú nové publiká.

Je tu však ešte jedna zaujímavosť: okrem známejších a v Španielsku aj vo svete etablovaných mien ako Martín Kohan, Patricio Pron, Félix Bruzzone či Andrés Neuman sa dnes na rozdiel od predchádzajúcich období pozornosť upiera predovšetkým na spisovateľky, a to v dôsledku premien knižného trhu, ako aj silnejúceho feministického diskurzu v rámci či mimo akadémie.⁴

Ako vo svojej knihe poznamenáva Cuiñas, zásadným momentom súčasnej argentínskej prózy je práve bezprecedentná prítomnosť žien v mladšej generácii a pozornosť, ktorú im kritika aj knižný trh venujú. Nejde len o rodovú identitu spisovateliek, ale predovšetkým o feministický akcent, ktorý veľká časť z nich do literatúry vnáša. Tento diskurz sa v argentínskej literatúre pomaly rozrastal už od 70. a 80. rokov v tvorbe autoriek ako Hebe Uhart, Luisa Valenzuela, Tununa Mercado, Angélica Gorodischer či Claudia Piñeiro a našiel svoje pokračovateľky medzi súčasnými autorkami, ako sú Gabriela Cabezón Cámara, Mariana Enriquez, Mariana Dimópulos, Ariana Harwicz, Romina Paula, Florencia Abbate, Pola Oloixarac, Gabriela Bejerman a množstvo ďalších.

Podľa Cuiñas je pre tieto autorky typické predovšetkým literárne osvojenie si čierneho humoru a násilia, ktoré tradične patrili skôr k písaniu mužov, ako aj dekonštrukcia a rekonštrukcia procesov ženskej subjektivizácie (2019: 116). „Zásadné už nie je písať o tom, čo chcú ženy povedať, ale naopak, písať o tom, o čom mlčia“ (ibid.). Podľa kritičky nová ženská próza odkrýva rôzne protichodné či doposiaľ nepríliš preskúmané stránky ženského bytia. Zároveň témy ako materstvo, sexualita, láska či romantické vzťahy a násilie rezonujú aj vo svetovej literatúre a umožňujú argentínskym autorkám presadiť sa aj mimo domáceho literárneho poľa. Nie náhodou sa mnohé z vyššie uvedených autoriek ocitli na long- a shortlistoch nominácií na Medzinárodnú Bookerovu cenu, medzi ktorými bola v ostatných rokoch Argentína pravidelne zastúpená.

4) V Argentíne bol v tomto smere významný rok 2015, keď sa začalo organizovať hnutie Ni una menos demonštrujúce proti vraždám žien.

Argentínska stopa na Slovensku

Azda nikoho neprekvapí, že pre slovenské čitateľstvo je jednoznačne najznámejším zástupcom argentínskej literatúry stále Borges: v slovenčine máme k dispozícii jeho poviedky, eseje aj básne. Z novších prekladov môžeme spomenúť Rozhovory mŕtvych: Výber z poviedkovej tvorby (Slovart, 2003, preklad V. Oleríny), zbierku krátkych próz Brodiho správa (Petit Press, 2004, preklad V. Oleríny), výber z esejí a prednášok Borges ústne v preklade P. Šišmišovej (Kalligram, 2005), výber z básní Ten druhý, ten istý (Dilema, 2000, preklad J. Zambor) a poviedkové zbierky Fikcie (2018) a Alef (2019), ktoré prinieslo vydavateľstvo Artforum v preklade B. Sigmundovej. Do slovenčiny bolo preložených aj niekoľko textov Ernesta Sabata (Tunel samoty [Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1965, preklad V. Oleríny] a O hrdinoch a hroboch [Pravda, 1980, preklad O. Hlaváčová]) či Julia Cortázara, napríklad zbierka poviedok Solentinamská apokalypsa (Tatran, 1982, N. Noskovičová) či poviedkový výber Krk čiernej mačky (Slovart, 1998, preklad V. Oleríny), ako aj ďalšie diela.⁵

5) Kompletný zoznam knižných prekladov z argentínskej literatúry je možné nájsť v publikácii E. Palkovičovej a J. Šoltysa Bibliografia prekladov z literatúr písaných po španielsky do slovenčiny (Univerzita Komenského, 2020).

Je evidentné, že čo sa recepcie argentínskej literatúry u nás týka, práve 70. a 80. roky boli pomerne významné, zdá sa však, že by sa záujem prekladateľskej a vydavateľskej obce mohol k laplatskej oblasti znovu stočiť. V uplynulých rokoch totiž vyšlo hneď niekoľko dôležitých prekladateľských počinov: okrem uvedených Borgesových poviedok to bol aj preklad zbierky Kto z nás jednej z najprekladanejších súčasných autoriek Claudie Piñeiro (Artforum, 2021, preklad B. Sigmundová). Spomeňme opäť Schweblinovej novelu Záchranná vzdialenosť či román Svoj podiel noci niesť (Inaque, 2022, preklad E. Palkovičová) Mariany Enriquez, ktorý sa stal svetovým bestsellerom a dá sa povedať, že v podstate založil novú tradíciu literárneho hororu, ktorý sa dnes píše v rôznych častiach Latinskej Ameriky a ktorého najvýraznejšími predstaviteľkami sú, opäť, ženy. Môžeme dúfať, že o nich aj na Slovensku budeme čoraz viac počuť – a najmä ich budeme čítať.

Použitá literatúra
Drucaroff, E.: Los prisioneros de la torre: Política, relatos y jóvenes en la postdictadura. Buenos Aires: Emecé, 2011.
Drucaroff, E.: ¿Qué cambió y qué continuó en la narrativa argentina desde Los prisioneros de la torre? In: El Matadero [online]. 2016, č. 10, s. 23-40. [cit. 2023-03-05]. Dostupné na internete: <http://revistascientificas.filo.uba.ar/index.php/matadero/article/view/4969>.
Fernández, L.: Mariana Enriquez: „En Argentina un relato de terror no es sólo un relato de género“. In: El Cultural [online]. 2017. [cit. 2023-03-05]. Dostupné na internete: <https://www.elespanol.com/el-cultural/20170201/mariana-enriquez-argentina-relato-terror-no-genero/190482354_0.html>.
Gallego Cuiñas, A.: Las novelas argentinas del siglo 21. Nuevos modos de producción circulación y recepción. Bern: Peter Lang, 2019.
Charvátová, A., Mizzau, C., Pokorný, V., Kazmar, V.: Hrdinové porážky: Podoby současné argentinské literatury. Praha: Smršť, 2017.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!