Naprávať krivdy sveta podľa Latífy az-Zajját

Dvere dokorán sú považované za autorkin magnum opus; v roku 1996 zaň získala Cenu Nadžíba Mahfúza, prestížne ocenenie udeľované najlepším románovým dielam arabských autorov a autoriek, ktoré doposiaľ neboli preložené do angličtiny.¹ Román vyšiel v roku 1960 a opisuje obdobie dospievania sprevádzané politickým prerodom hlavnej hrdinky Lajly v čase, keď prezidentský úrad zastával Džamál Abd an-Násir, ktorý sa do histórie zapísal predovšetkým neúnavným bojom proti imperializmu, znárodnením Spoločnosti Suezského prieplavu, ale aj potupnou porážkou arabských vojsk v tzv. šesťdňovej vojne roku 1967. Boj egyptského národa za slobodu, za ukončenie britskej okupácie a úplný odchod okupačných vojsk sa v románe veľmi osobne dotýka aj rodinného a milostného života hlavnej hrdinky – podobne ako autorkina autobiografia, aj tento román duchaplne prepája osobné s verejným. Hybnou silou dejovej línie sú jednotlivé momenty z Lajlinho života, ktoré vzápätí nájdu svoj výraz aj v spoločenskej a politickej rovine, alebo naopak – konkrétna udalosť dejinného diania sa osudovo premietne do osobného života hrdinky. Tieto dve roviny sa navzájom ovplyvňujú, jedna zrkadlí druhú, no často splývajú. Umelecká vízia prelínania národnej a osobnej identity bola v 50. a 60. rokoch 20. storočia charakteristickou črtou ženskej tvorby v celom arabskom svete.

Román sa začína protibritskými demonštráciami vo februári 1946. O tomto období sa dozvedáme nielen z fikčného prostredia románu, ale tiež z osobných zápiskov autorky. Vo svojej autobiografii sa az-Zajját presúva od jednej demonštrácie k druhej – od roku 1934, keď ako jedenásťročná „precitla“ a zistila, že už viac nemôže hľadať útočisko v matkinom náručí, sa spolu s čitateľom premiestni v čase do roku 1946, keď sa už ako mladá vysokoškolská študentka sama zúčastnila demonštrácií proti Britom. Opisuje, ako sa vysokoškolská mládež v mohutných rojoch hrnula na Abbásov most², kde si mladá Latífa uvedomila, že je síce len „kvapkou v oceáne ľudí“, no zároveň našla v ľudskej mase svoju oporu, svoje útočisko, ktoré ako jedenásťročná stratila. Tým útočiskom však už nebola matkina náruč, ale celý egyptský národ.³ Román bol v roku 1962 sfilmovaný, no jeho filmové spracovanie sa v Egypte stretlo skôr s vlažným ohlasom – zdá sa, že vtedajšia spoločnosť ešte nedokázala bezvýhradne prijať takú výrazne emancipovanú ústrednú postavu, akou bola Lajla. Záver románu sa nesie v optimistickom duchu, v súlade s dobovými hodnotami literárnej produkcie, ktorá odrážala porevolučné nálady egyptskej spoločnosti. Budúcnosť Lajly aj egyptského národa je vykreslená idylicky, možno až „naivne“, celkové vyznenie románu je však pre dobu jeho vzniku príznačné.⁴ Hoci bol román zjavne produktom svojej doby, spôsobom vyobrazenia hlavnej ženskej postavy ju zároveň predbehol.

1) Cenu udeľuje Americká univerzita v Káhire a pozostáva zo striebornej medaily, finančnej odmeny a predovšetkým zo zmluvy na vydanie oceneného diela v anglickom preklade.
2) Most spája predmestie al-Džíza, kde v súčasnosti sídli Káhirská univerzita (v tom čase Univerzita kráľa Fu’áda I.), s centrom Káhiry.
3) Pri tejto demonštrácii prišlo o život asi dvadsať študentov a ďalších vyše osemdesiat sa zranilo, keď polícia otvorila most a viacerí študenti sa následne utopili vo vodách Nílu. K incidentu došlo 9. februára 1946, román Dvere dokorán sa začína dňom 21. februára 1946, keď študenti, vyprovokovaní tragickými udalosťami na Abbásovom moste, vstúpili do štrajku. Strety študentov a britských okupačných vojsk vyústili do vlny protestov po celej krajine a viedli k ďalším stratám na životoch.
4) Niekoľko rokov pred smrťou sa sama autorka zmienila, že v dnešnej dobe by bol dej románu „nerealistický“. V čase jeho vzniku však az-Zajját, ako aj jej čitatelia zdieľali rovnakú víziu budúcnosti a nádejného smerovania svojej krajiny i egyptskej spoločnosti.

Danuša Čižmíková

Foto: Archív autorky

Danuša Čižmíková

(1981) pôsobí na Ústave orientalistiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave a Ústave klasických štúdií Masarykovej univerzity v Brne, kde vyučuje arabskú literatúru. V roku 2022 publikovala monografiu venovanú tvorbe libanonských spisovateliek pod názvom Hľadanie identít v modernej libanonskej ženskej próze. Vo svojej vedeckej práci sa zameriava na modernú arabskú literatúru písanú ženami a otázky ekokritického čítania súčasnej arabskej tvorby. Zaoberá sa tiež vzťahom interkultúrnej psychológie a literatúry či pamäti a traumy v literatúre. Okrem vedeckej a pedagogickej činnosti sa venuje literárnemu prekladu, v roku 2022 v jej preklade vyšlo slávne dielo libanonského autora Chalíla Džibrána Prorok.