Marek Torčík: Rozložíš pamäť inkubátor
Z češtiny preložila Izabela Karelová
Voda ti na prstoch na nohách pomaly vytvára čiarky. Biela zrohovatená koža mierne brní, chlad z rieky preniká až do špiku kostí a ten pocit, tento moment sa zlieva so šumom lístia zo stromov okolo. Počúvaš, ako vtáky veselo trepocú zmoknutými krídlami, zlietajú sa tu, aby sa napili, usádzajú sa na väčších kameňoch, máčajú si zobák a opäť miznú. Pripomínajú ti malé hlúpe deti, vôbec sa nemusia snažiť byť niečím iným než sebou samými. Celkom im to závidíš.
Natiahnutý na okruhliakoch na brehu zhlboka dýchaš. Predtým si si želal, aby tu niekto ležal s tebou, niekto, koho by si chytil za ruku, kto by tvoju dlaň vzal do svojej, kto by si s tebou púšťal hudbu do slúchadiel a prekryl tak hluk ľudí, ktorí sa hlasno rozprávajú na deke opodiaľ. Trochu naivne si si myslel, že by si sa nemusel starať o nič viac – veci by zrazu fungovali inak.
Do hlavy sa ti vkradne Mariánova tvár.
Do hlavy sa ti stále vkráda Mariánova tvár.
Neustále visí pred tebou, takmer na dosah, stačí iba natiahnuť ruku, ale chytíš len vzduch. Odvtedy, čo si niekedy začiatkom októbra musel prelomiť tú tichú bariéru vystavanú z nevypovedaných slov, máš stále pred očami jeho chudú tvár s fliačikom…