Umelý hodváb by ste nikdy nemali nosiť, pretože s mužom sa strašne rýchlo pokrčí

Irmgard Keun (1905 – 1982) bola nemecká spisovateľka, ktorá strávila časť detstva v Berlíne, odkiaľ sa spolu s rodičmi presťahovali v roku 1913 do Kolína, kde navštevovala gymnázium a neskôr obchodnú akadémiu. Mala súkromné vyučovanie stenografie a strojopisu a pracovala ako stenotypistka. Od roku 1925 do 1927 navštevovala hereckú školu v Kolíne. Aj keď ako herečka získala angažmán v niekoľkých divadlách, nebola veľmi úspešná, krátku hereckú kariéru sa preto rozhodla ukončiť. K písaniu ju pravdepodobne priviedlo stretnutie a podpora vtedy už slávneho spisovateľa Alfreda Döblina. Keunovej prvý román Gilgi, eine von uns (Gilgi, jedna z nás, 1931) ju preslávil takpovediac zo dňa na deň. O rok nato nasledoval druhý román Das kunstseidene Mädchen (Dievča v umelom hodvábe, 1932), ktorý zaznamenal ohromný predajný úspech. S týmto jej nesporne najpopulárnejším dielom sa spája aj istá kontroverzia – Keunovej tvorbu výrazne podporovali a propagovali známi autori ako A. Döblin a K. Tucholsky, nedokázali však zabrániť sporu, ktorý sa okolo románu rozpútal. Niektorí literárni kritici mu vyčítali prílišnú podobnosť s románom Karriere (Kariéra, 1931) Roberta Neumanna. Keunovú obvinili z plagiátorstva, ktoré jej však nikdy nedokázali. Samotný Neumann sa od celej kauzy dištancoval a neskôr vyhlásil, že k tomu, aby sa Keun stala dobrou spisovateľkou, rozhodne nepotrebovala jeho dielo. Patrí k najvýraznejším predstaviteľom a predstaviteľkám predvojnového literárneho smeru Neue Sachlichkeit a zároveň sa stala významnou reprezentantkou protinacistických postojov a zmýšľania.

Zostaviť vierohodnú biografiu Keunovej bolo mimoriadne ťažké, pretože sama ustavične poskytovala nesprávne, mylné alebo vymyslené údaje – napríklad pri svojom literárnom debute Gilgi sa urobila o päť rokov mladšou, aby bola rovnako stará ako protagonistka jej románu. Neustále sebainscenovanie mohla vyriešiť Keunovej autobiografia, ktorú opakovane ohlasovala. V jej pozostalosti sa z nej však nenašla ani čiarka.

Obe diela, ktorými Keun odštartovala spisovateľskú kariéru, možno žánrovo označiť za spoločenskokritické a zároveň satirické romány o živote mladých žien na sklonku Weimarskej republiky a počas hospodárskej krízy. Hlavné hrdinky týchto románov sa snažia o emancipáciu, no zostávajú závislé od peňazí a priazne mužov. Keunovej najslávnejší román Dievča v umelom hodvábe nesie kritický odkaz a vďaka sviežemu a jednoduchému jazyku sa z neho stal bestseller. Rok po vydaní bol preložený do dánčiny, angličtiny, francúzštiny, ruštiny a maďarčiny. V roku 1934 vznikol jeho poľský preklad, v roku 1965 španielsky a zatiaľ posledný evidujeme preklad do hebrejčiny z roku 2013. Podobne ako Keunovej debut, aj tento román sa dočkal filmového spracovania a mnohých filmových adaptácií. Na Slovensku je autorka až na úzku germanistickú obec úplne neznáma. Jej diela doteraz neboli preložené do slovenského jazyka, a preto vám v tomto čísle ponúkame ukážku z jej najznámejšieho románu.

Príbeh jednoduchej osemnásťročnej protagonistky Keun opísala formou nedatovaného denníka (pripomínajúceho zlý školský sloh), ktorý si zaznamenáva od leta 1931 do jari 1932. Doris chce svoj denník písať ako scenár pre nemý film. Pochádza z chudobných pomerov a sníva o sláve, snaží sa udržať nad vodou najprv v rodnom meste a neskôr v Berlíne. Aby si mohla dovoliť lepší životný štýl, zamestná sa ako stenotypistka v advokátskej kancelárii a zároveň sa stretáva v kaviarňach s bohatými mužmi. O prácu však príde, lebo nepristúpi na sexuálne návrhy svojho šéfa. Matka jej neskôr sprostredkuje prácu komparzistky v divadle, kde pred ostatnými predstiera románik s riaditeľom divadla, ktorý však má byť čoskoro odhalený. Doris si „vypožičia“ drahý kožuch a utečie do Berlína, kde prežíva najmä vďaka stretnutiam s bohatými mužmi. Známosť so zámožným Alexandrom jej načas splní sen o živote v luxuse. Alexandra však zatknú pre daňové podvody a Doris ostáva bez prostriedkov, ktoré sa snaží získať rovnakým spôsobom ako predtým.

Jazyk románu, rovnako ako jeho hlavná hrdinka, je nanajvýš simplexný, často gramaticky nesprávny, no napriek tomu ide o mnohovrstevný román, v ktorom sa autorka s čitateľmi zahráva a klame ich – s očividným potešením predstiera, že ide o jednoduchý, zábavný príbeh, ktorý však ukrýva hlbšie roviny – historickú, kultúrnu, spoločenskú, feministickú, ale aj politickú. Dielo tiež možno vnímať ako dobovú štúdiu veľkomesta z obdobia zlatých 20. rokov. Poukazuje na temnú stránku týchto čias, upozorňuje na mestské patológie, potrebu tolerancie či empatie, na základe čoho Keunovej nacisti vytýkali „protinemecké tendencie“. Presvedčivé vykreslenie Berlína je nepochybne inšpirované Döblinovým románom Berlin. Alexanderplatz (1929). Ak by sme sa bližšie zaoberali feministickou rovinou Keunovej literárneho experimentu, do popredia sa dostanú rodové roly: žena a jej sexualita, žena a manželstvo, žena a partnerstvo, ženské priateľstvá, žena a svet práce či žena a veľkomesto.

Postava Doris je pre dejiny literatúry mimoriadne dôležitá, pretože predznamenáva prototyp novej modernej ženy 20. a 30. rokov 20. storočia, ktorá si už buduje život podľa vzoru hrdiniek nemého filmu (ako napríklad slávna americká filmová hviezda tejto doby Colleen Moore, rakúsko-maďarská herečka Leontine Sagan) a modeliek v časopisoch. Román zachytáva obraz novej ženy, ktorá vďaka svojmu vzhľadu a vystupovaniu stiera rozdiely na spoločenskom rebríčku tým, že sa snaží dostať z nižšej spoločenskej triedy do vyššej. Hrdinkine ambície však neustále narážajú na prekážky, ktoré pramenia z jej neprivilegovanosti. Život žien v tomto románe je aj napriek snahám o zmenu takmer vždy závislý od príjmov milenca či manžela, úspech dievčat sa tu meria schopnosťou donútiť muža k záväzku. Doris je nútená používať rôzne stratégie, aby sa mohla luxusne obliekať, často hrá naivnú, nevinnú až hlúpu, len aby sa priblížila k svojmu cieľu – takýto obraz ženy sa prezentuje v médiách. Doris sa aj napriek úspechu u mužov cíti pri nich bezcenne – je ako biedna náhrada, umelý hodváb namiesto skutočného. Názov románu je tak nielen metaforou života hlavnej predstaviteľky, ale slovo „umelý“ v ňom odkazuje aj na priemyselne vyrábanú lacnú lesklú tkaninu typickú pre toto obdobie, čo odzrkadľuje kultúrny a sociálny rozmer diela.

Paulína Šedíková Čuhová

Foto: Archív autorky

Paulína Šedíková Čuhová

je prekladateľka a germanistka. Z nemeckého jazyka preložila napríklad romány Pascala Merciera, Olgy Grjasnowej, Sibylle Berg, Lany Lux, Ewalda Arenza či Nino Haratischwili. V rámci výskumu sa venovala predovšetkým súčasnej literatúre autorov a autoriek so skúsenosťou migrácie a postavám prekladateľov a prekladateliek v beletrii. Je spoluzakladateľkou festivalu o preklade TRANZ.