Pasoliniho Božská mimézis

Tvorcovia, ktorí vďaka svojej schopnosti posúvať hranice umeleckého vyjadrenia ašpirujú na zaradenie do radov klasikov, majú s klasikmi väčšinou problematický vzťah: práve voči nim sa búria, snažia sa uniknúť ich zdrvujúcemu pôsobeniu (zdrvujúcemu v tom zmysle, že si chcú podrobiť svojich nasledovníkov). Napríklad v oblasti divadla však práve najväčší rebeli a odporcovia tradície paradoxne najčastejšie siahajú po dielach tých, ktorých nazývame klasikmi. Prejavuje sa tak prirodzené súznenie ikonoklastov, čiže tých, ktorí deštruujú konvencie.

Keď Dante Alighieri písal svoju Komédiu, nekonvenčnú voľbu hovorového jazyka pre toto dielo (v ktorom sa vyskytujú aj slová ako „hovno“) obhajoval prirodzene v latinsky písanom traktáte s názvom De vulgari eloquentia. Jeho odvaha (pričom by bolo možné hovoriť aj o arogancii, ako to robí literárny kritik Harold Bloom) sa však neobmedzovala na jazykovú rovinu: protagonistom Danteho diela je sám Dante, ktorý po absolvovaní cesty do záhrobia podľa vlastných slov zapisuje svoje svedectvá bez toho, aby vedel, čo znamenajú. Tým sa štylizuje do pozície zapisovateľa Božieho slova a svoje dielo stavia na roveň Biblie. Ťažko si predstaviť opovážlivejší čin. Aj keď z iných dôvodov, Dante mal komplikovaný vzťah so svetskými i cirkevnými autoritami a zomrel v exile. Zanechal však po sebe nesmrteľné (klasické) dielo zobrazujúce svet, ktorý sa menil priamo pred jeho očami, keď sa pomaly končil stredovek a nastupovala éra humanizmu.

Svedkom podobných zásadných spoločenských zmien sa v 20. storočí stal básnik Pier Paolo Pasolini, ktorý zažil transformáciu povojnového Talianska na kapitalistickú veľmoc v kontexte západného sveta. Svoje sociologické a antropologické analýzy publikoval v novinových článkoch, ktorým mnohí jeho súčasníci vyčítali populizmus, nostalgické reakcionárstvo a príliš veľkú subjektivitu: akoby ten neurotický homosexuál dokázal písať o spoločnosti len cez svoju osobnú skúsenosť, len cez seba samého, len ako protagonista.

Aj keď sa Pasolini otvorene hlásil k neomarxistickým myšlienkam, nemožno povedať, že by mal medzi osobnosťami reprezentujúcimi ľavicové spektrum veľa podporovateľov. S priateľmi (napr. so spisovateľom a politikom Leonardom Sciasciom) ho spájala najmä skutočnosť, že v snahe nepodliehať kompromisom nestál na žiadnej strane barikády, a preto bol takpovediac proti všetkým. Ocital sa v podobnej pozícii „vylúčenia zo života ostatných“ ako Dante (o ktorom sa, mimochodom, nevyjadroval obzvlášť pochvalne) s pohnútkou zachytiť meniaci sa svet, tzn. napísať vlastnú mimézis, ktorú nevyhnutne musel koncipovať ako polemiku s Danteho polemickým dielom, čiže zároveň ako jeho napodobeninu. Týmto dielom je Božská mimézis, nedokončené dielo, ktoré vyšlo posmrtne v novembri 1975. Pasolini začal písať La Divina Mimesis v roku 1963 a príležitostne sa k nemu vracal do konca života.

Na ceste zatiaľ neznámym novým svetom (peklom) každý potrebuje svojho sprievodcu. V Pasoliniho prípade do úvahy prichádzalo viacero osobností: Antonio Gramsci, Giacomo Leopardi, Arthur Rimbaud, ktorých menuje v I. speve Božskej mimézis, alebo tiež samotný Dante Alighieri. Nakoniec ho však v diele nesprevádza ani jeden z nich.

Pasolini, podobne ako niektorí menovaní autori, sa už za života stal uznávaným básnikom. Zmeny v spoločnosti, ktoré spôsobil kapitalizmus, však zapríčinili, že ako básnik stratil možnosť s ľuďmi komunikovať: poézia vo svete konzumu nemá uplatnenie. Jediný, kto sa teda v jeho svete mohol naozaj stať jeho sprievodcom, bolo jeho mladšie ja (Pasolini v mladšom veku je však z hľadiska chronológie starší). Táto voľba má opodstatnenie aj z pohľadu štruktúry diela, ktoré – ako uvádza sám autor v jednej z poznámok – je písané po vrstvách: skoršie verzie nie sú nahrádzané, ale tvoria podklad pre novšie vrstvy pridávané v čase (pričom netreba zabúdať, že aj Danteho svet je rozvrstvený do kruhov).

Miesto, kam spolu mladší a starší Pasolini idú, pritom „nie je ničím iným než svetom“ (I. spev). Azda najhorším hriechom v tomto svete je konformizmus a s ním spojená vulgárnosť (v zmysle ordinárnosti, všednosti; v kontraste s Danteho nemiernosťou a vulgárnym jazykom). Vo fragmentoch z III. spevu Pasolini zobrazuje svet tých, ktorí „sú ako všetci“, vo fragmentoch zo IV. spevu nachádzame vilu básnikov. Českí a slovenskí básnici tu vystupujú v kontraste so všedne vyzerajúcimi talianskymi, no nemožno povedať, že by pozícia jedných či druhých bola lichotivá. Po fragmentoch zo IV. spevu nasledujú hneď fragmenty zo VII. spevu. Túto fragmentárnosť diela však netreba považovať za znak jeho nedokončenosti (autor svoje dielo vedome, a teda zámerne publikoval v podobe, ktorá obsahuje predslov, I. spev, II. spev, poznámky a fragmenty z III. spevu, poznámky a fragmenty zo IV. spevu, poznámky a fragmenty zo VII. spevu, poznámku č. 1, poznámku č. 2, poznámku vydavateľa, ďalšie tri poznámky k VII. spevu).

V poznámke vydavateľa, ktorú napísal Pasolini sám, sa spomína násilná smrť autora diela. Toto proroctvo sa, bohužiaľ, naplnilo. Pasolini sa však stihol zaradiť medzi tých, ktorí vytŕčajú z radu. Mnohí Taliani ho považujú za svojho posledného skutočného intelektuála. V istom zmysle možno povedať, že sa podobne ako Dante stal autorom vlastného Evanjelia (podľa Matúša).

Michal Denci

Foto: Archív autora

Michal Denci

vyštudoval hudobnú, divadelnú a filmovú produkciu na Florentskej univerzite, kde získal ocenenie za najlepšie diplomové práce roka. V rámci doktorandského štúdia, ktoré absolvoval na Divadelnej fakulte VŠMU, preložil texty niektorých talianskych dramatikov. Aktuálne pracuje na manažérskej pozícii v Divadle LUDUS a vyučuje dejiny talianskeho divadla na DF VŠMU. Pravidelne spolupracuje s Talianskym kultúrnym inštitútom na realizácii rôznych projektov.