Nelineárnosť je ťažký žáner

Nelineárnosť je ťažký žáner. Teda, v prvom rade to, samozrejme, nijaký žáner nie je, je to naratívny postup a v knihe ho spoznáte podľa toho, že radenie udalostí – replík, opisov, citátov, referencií – nekopíruje očakávanú chronologickú súslednosť, ale sa od nej zámerne odchyľuje. Napohľad to pripomenie Šklovského gymnaziálne minimum o sujete a fabule, čo aj má, s dôvetkom, že dva francúzske pojmy sú špecifickými prejavmi úvah o lineárnosti, ktoré zahŕňajú široké spektrum nástrojov na vyrušovanie čitateľa zo zážitku spojitej dejovej línie. Robí to každý – svetoví literáti aj drahé polovičky pri večernej sumarizácii pracovného dňa –, robí sa to dlho a v druhej polovici dvadsiateho storočia sa to robilo intenzívne. Tak intenzívne, že niektorí spisovatelia prevrátili zaužívaný vzťah formy a obsahu a s maximálnym nasadením sa vrhli do odhaľovania najvzdialenejších mantinelov nie toho, čo sa dá ešte čitateľom povedať, ale ako. Povedané s Marshallom McLuhanom, „ako“ sa im stalo hlavným posolstvom.

Rayuelu – na účely tohto textu som ponechal pôvodný názov, ktorý označuje detskú hru v slovenskom povedomí známu ako „škôlka“ alebo „skákanie panáka“ – argentínskej ikony Julia Cortázara nájdeme na nejednom rebríčku kníh posúvajúcich možnosti rozprávania na hranicu čitateľskej trpezlivosti alebo ďaleko za ňu, rozhodne však na privrátenej strane tých titulov, ktoré nehádžu čitateľa cez palubu v mene experimentu. Rayuela sa dá čítať, napokon, sám Cortázar v sérii prednášok z Univerzity v Berkeley z roku 1980 hovorí, že jeho kniha nie je „libro complejo“ ako Joyceov dublinský výstrelok. Podľa vlastných slov chcel napísať knihu, ktorá nebude prinášať odpovede a snažiť sa na stránkach vyčerpať celý svet, tak ako sa o to usilovali veľké mená realisticko-psychologického strihu zhmotňujúce vo svojich freskách veľkosť a) človeka, b) románu ako takého, c) svoju vlastnú. Obľúbenosť svojho románu medzi čitateľmi novej generácie pripisuje Cortázar práve tomu, že mladí ľudia zle znášajú, keď im niekto nanucuje fixné štruktúry, a on sa im hravým prístupom svojho „antimannovského“ prístupu trafil do vkusu. Hovorí, že Rayuela sa dá čítať prinajmenšom piatimi rôznymi spôsobmi.

Poučený čitateľ, ktorý Rayuelu niekedy držal v ruke, vie konkrétne o dvoch spôsoboch, lebo hneď na prvej strane románu mu autor dáva na výber. Buď začať prvou kapitolou a skončiť kapitolou číslo päťdesiatšesť, kde sú na konci tri hviezdičky symbolizujúce koniec knihy, alebo začať kapitolou číslo sedemdesiattri a postupovať podľa Cortázarom určenej postupnosti (73 – 1 – 2 – 116 – 3 – 84…), teda zavše načrieť z hlavného textu aj do druhej polovice knihy, takzvaných nepovinných „prescindibles“ kapitol (52 – 155). Niečo ako knihy pre mladých zo série Vyber si vlastné dobrodružstvo, ktoré sme v deväťdesiatych rokoch čítali s prstami pozakladanými v miestach, kde sa príbeh vetvil, alebo epizóda „Bandersnatch“ z televíznej antológie Black Mirror. V tomto prípade s tým rozdielom, že hoci Cortázar bol fanúšikom žánrovej literatúry – ako ilustráciu postačí uviesť názov jeho jediného komiksu Fantomas Contra los Vampiros Multinacionales –, kľukatiace sa kapitoly jeho ťažiskového románu znesú najprísnejšie, nebojme sa toho slova, umelecké kritériá, teda vyžadujú od čitateľa istú prácu nielen pri listovaní na správnu stranu, ale aj pri podriadení sa jeho poetickým nárokom.

Ochutnávku z nich sme sa pokúsili sprostredkovať vybratými kapitolami a ich prekladom. Cortázar napriek svojej osvietenosti patril k tým autorom, ktorí svojim prekladateľom nedôverujú, trápilo ho okrem iného to, že podľa jeho mienky nie sú schopní previesť do druhého jazyka tepot „palpitaciones“ textu. Mimoriadne mu záležalo na rytmike, ktorú nestotožňoval ani tak s aliteráciami a inými zvukovými jazykovými prostriedkami, ako so syntaxou a radením slov. Interpunkciu strieľal podľa ucha, v dôsledku čoho mu vraj raz istý korektor doplnil na jedinej strane tridsaťsedem čiarok. Pod vplyvom džezovej rytmiky a kompozície takto vnášal do textu tendencie často protichodné s literárnou tradíciou. Badať to napríklad v kapitole sedem, kde sú vety napäté na prasknutie repetíciami a veľmi pozvoľným rozvíjaním motívu, alebo v kapitole deväťdesiattri (nepovinnej), ktorá disruptívnym vkladaním heterogénnych prvkov napodobňuje staccatové rozklady harmónie v podaní bebopového panteónu Charlieho Parkera et al.

Sám som pri preklade textom zo samopaše niekoľkokrát zahrkal, takže (tak aby?) mi doň napadali mikroštylistické ozveny, monotónne kadencie moderného hiphopu alebo nejaký ten anachronizmus súdobej reči, čo môže z tradicionalistického hľadiska pôsobiť kacírsky, no zakaždým bolo mojím cieľom naznačiť možnosti ukryté v Rayuele a jej potenciál osloviť súčasné publikum, tak ako sa jej to podarilo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Pretože Rayuela je mnohosť, spýtavá odpoveď svetu, ktorý explodoval možnosťami, a jediný návod, ako sa v ňom nestratiť, je zablúdiť po svojom, v starostlivej mandale hľadania.

Milan Kopecký

Foto: Archív autora

Milan Kopecký

(1984) býva v Petržalke, ale narodil sa v moravskom Kyjove a vyrastal na druhej strane hranice v záhorskej Senici, kde vyštudoval osemročné gymnázium. V roku 2008 absolvoval odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo na FiF UK, kde na katedre romanistiky pokračoval v doktorandskom štúdiu a v roku 2015 obhájil titul PhD. v odbore literárna veda. Od roku 2019 vyučuje na bratislavskom Gymnáziu Jána Papánka angličtinu a španielčinu. Popritom všetkom posledných pätnásť rokov prekladá knihy z oboch spomenutých jazykov, pomaly sa blíži k počtu sedemdesiat titulov. A stále ho to baví.