Kedysi sa ilustrovali aj knihy pre dospelých… plus

Tak sa to medzi nami hovorieva, keď fňukáme nad tým, ako si matne pamätáme rodičovské knižnice, a skúšame ich porovnať s tými našimi – samozrejme, s vopred jasnou predstavou, ktoré majú v tej nezmyselnej súťaži vyhrať… Hlbšie texty, viac ilustrácií, pevnejšie väzby. Ibaže to tak úplne nie je pravda.

Knihy pre dospelých sa ilustrujú aj dnes. A famózne. Pozrite sa napríklad na Ivanu Šátekovú a jej radikálne ilustrácie Rúfusových básní. Deň radosti s komiksom Ďura Baloga. Na Zweigove Hviezdne hodiny ľudstva, kde neviete, ktorú z troch obálok od Jindřicha Janíčka si vybrať. A to som si len tak narýchlo pospomínala.

Rovnako sa hovorieva, že rozdiel medzi ilustráciami pre deti a pre dospelých – v ich počte, farebnosti či štylizácii – je jednoducho identifikovateľný, a keby ich bolo v tých „dospeláckych knižkách“ viac, čitatelia a čitateľky by si ich nemohli kúpiť, až tak by sa predražili… Hop! Ale veď tie detské, plné obrázkov, sa tlačia v rovnakých tlačiarňach a často ich kupujú tí istí ľudia.

Je to zložitejšie.

Ilustrácia (a pozrime sa, ako sa vysvetľuje pôvodné latinské slovo ilustrare) má text objasňovať, ale aj osvetliť či urobiť „niečo“ v ňom známym. U detí sa predpokladá, že ju potrebujú ako oporu, aby sa v čiernobielych riadkoch nestratili, neunudili. Pozornosť sa preklopí, malý čitateľ či čitateľka si pri obrázku na chvíľu oddýchne. Ale keď sa už naučíme čítať a rozumieť príbehom, ten spôsob, ako pracujeme s knihou, sa zmení. Ľahko môžeme skĺznuť k myšlienke, že už k čítaniu nepotrebujeme obrázky. Že by nám, naopak, ten cudzí pohľad bránil v rozvoji vlastnej fantázie.

A predsa: ilustrácia robí knihu, akokoľvek zložitú, sviatočnejšou, poznateľnejšou – veď sa len pozrime na niektoré slovenské edície. Ich obálky s ilustráciami sa zjednotením dizajnu dali ľahko odlíšiť na pultoch kníhkupectiev. Lákali nás obalom, tou symbiózou dvoch ľudí, čo ich stvorili.

Slovenské ilustrácie kníh pre dospelých majú svoje vrcholy.

Stačí sa pozrieť na Komornú knižnicu Elánu, ktorú redigoval Ján Smrek a v ktorej v rokoch 1941 – 1948 vyšlo 18 zväzkov – každý číslovaný, podpísaný a najmä s ilustráciou na prebale: Vincent Hložník, Ján Mudroch či Ferdinand Kostka. A na edície Kruh milovníkov poézie, ktorú roky – vlastne takmer od jej začiatku v roku 1964 – profiloval Ľubomír Krátky a v ktorej 210 zväzkoch vyšli diela autorov ako Robert Brun, Vladimír Kompánek, Marián Čunderlík, Ladislav Guderna či Agnesa Sigetová na veľkých formátoch, na predelových celostranách. Alebo vizuál edície detektívok Zelená knižnica – s fakt výraznými zelenými obálkami v kreáciách Karola Rosmányho, Viliama Longauera či Svetozára Mydla. A ďalej Nová poézia, v ktorej sa spájali mladí autori a autorky z výtvarnej a literárnej scény, alebo bibliofilská edícia Záhrada, v ktorej síce vyšlo len pár vydaní – ale zato s ilustráciami Imra Weinera-Kráľa, Jozefa Šturdíka či Václava Sivka. A ďalšie a ďalšie…

Mohli by sme listovať edíciami aj solitérmi a ukazovať, aké to bolo v minulosti.

Dnes sa pokojne môžeme pozerať na edíciu -klad vydavateľstva Artforum, v ktorej v jednom diele koexistujú súčasné texty a desiatky rokov staré ilustrácie. Alebo na edíciu MM v Slovarte, ktorá rovnako ako mnohé pred ňou stavila na poznateľný dizajn, jasnú farebnosť.

Tak nehovorme, že nie sú.
Hľadajme ich.

Čo je to TOTO! je galéria?

TOTO! je galéria na Moskovskej 29 v Bratislave, kde sú vystavené ilustrácie – obrázky, ktoré si pamätáme z knižiek, čo sme čítali ako deti, aj z tých, čo si teraz čítame so svojimi deťmi. Keď sme ju zakladali, mali sme pocit, že ilustrátorov, čo ich namaľovali, často ani nepoznáme: veď komu by napadlo pátrať niekde na konci knihy po mene napísanom drobnými písmenkami. A tak už roky hľadáme postrácané originály: často je to totiž tak, že keď sa stratí autor, stratí sa aj jeho dielo – prežíva niekde v skriniach, zásuvkách, je zle uskladnené… Veľa krásnych ilustrácií sa už tak zničilo – vybledli, potrhali sa, premočili… My sa ich pokúšame zachrániť: vystaviť, zdokumentovať, ako vznikali, dostať ich do našej alebo do iných dobrých zbierok, hovoriť o nich s ľuďmi, čo ich prinesú, hľadať kontexty. Jednoducho, urobiť všetko preto, aby sa nezabudlo ani na diela, ani na tých, ktorí ich vytvorili.

Ida Želinská

Foto: Dáša Šimeková

Ida Želinská

(1972) je sociálna poradkyňa a analytička. Projekt TOTO! je galéria založila spoločne s grafickou dizajnérkou Máriou Rojko a výtvarníkom Milošom Koptákom jednoducho z lásky k čítaniu. Tvorí v rámci neho textové sprievody k výstavám.

Kamila Štanclová

Foto: Archív autorky

Kamila Štanclová

(1945) Kedysi o nej v TOTO! je galéria písali, že hm… suverénne klame čiarou. Tá „jej“ je poznateľná, jemná, nežná. To, čo na papieri, medzi slovami vyzerá na pohľad akoby úkosom, je jemne a nežne vytvorené silou – linoryty, lepty – jej kľúčové techniky sú ťažké a komplikované nielen fyzicky, ale aj spôsobom, akým ich používa, keď spája desiatky tenkých čiar, do ktorých zapletá figúry, zvieratá či veci. Ilustrovala desiatky kníh – od Veľkáčok Alty Vášovej, cez zobrané spisy Miroslava Válka S hlavou v ohni, Čarodejníka z krajiny Oz Lymana F. Bauma, Búrlivé výšiny Emily Brontëovej až po množstvo rozprávok Hansa Ch. Andersena.

Orest Dubay

Foto: Archív autora

Orest Dubay

(1919 – 2005) Najrýchlejšie spoznáte autora, keď máte možnosť rozložiť si jeho dielo po stole, po zemi, jedno vedľa druhého, na pomyselnej časovej osi. Keď sme hľadali „kód“ v záľahe čiernobielych papierov, videli sme, ako sa striedajú silné, predátorské diela s utlmenými, opakujúcimi sa motívmi. Jeho ilustrátorskou tvorbou sa vinie charakteristické modelovanie horizontu, ktorý sa v lome čiary stáva nekonečným a pohlcuje všetko naokolo. Ilustroval Morského vlka aj Elama Ohniváka od Jacka Londona, Zázračný čierny koráb od Štefana Žáryho, Do mesta 30 min. od Laca Novomeského či Za vyšným mlynom Mila Urbana a mnohé ľudové balady.