Hlas pravdy zo Severu

Švédska spisovateľka a prekladateľka Karin Boye (1900 – 1941) je jednou z tých spisovateliek Severu, ktoré svojím dielom predbehli dobu a ich tvorba, ich osobitosť do dnešných dní rezonujú v povedomí čitateľstva. Je považovaná za jednu z najvýznamnejších švédskych poetiek a je to tiež prvá autorka, ktorá otvorene písala o svojej homosexualite a vzťahu so ženou. Svoje dielo zavŕšila románom Kallocain (1940) a preslávila sa ním okrem iného aj ako priekopníčka dystopického sci-fi a feministického ekorománu. Práve z neho si predstavíme preklad dvoch pasáží.

Jej tvorba bola v začiatkoch ovplyvnená do značnej miery jej pôvodom: narodila sa do kresťanskej rodiny s nemeckými koreňmi. Venovala sa prekladu diel velikánov (T. Mann, R. M. Rilke, T. S. Eliot) a písala poéziu. Jej poetika klasicky čistej, jednoduchej, no harmonickej a melodickej povahy ju radí medzi významné sakrálne poetky Severu.

Zlom nastal, keď začala študovať na Univerzite v Uppsale. Tu sa pod vplyvom udalostí medzivojnového obdobia nadchla pre socialistické ideály a Freudovu psychoanalýzu. Od písania poézie prechádza k publicistike, esejistike a najmä próze. Jej tvorba čoraz väčšmi odzrkadľuje pre ňu zásadný vnútorný konflikt medzi nutnosťou podriadiť sa spoločenským konvenciám a potrebou akceptovať sa vo svojej podstate. Hoci je homosexualita v tomto čase vo Švédsku zakázaná, ona ju otvorene priznáva a žije. Ibaže pod vplyvom narastajúcich psychických ťažkostí a psychoanalýzy, ktorej sa podrobovala, sa v nej prehlbuje priepasť medzi pôvodne pozitívnym nastavením a chuťou do života a vnútornou frustráciou až túžbou po smrti.

Jej romány z 30. rokov reflektujú predovšetkým postavenie ženy v spoločnosti, tému pretvárky – aj tej sexuálnej, klamstva, podrazu a autorkin vlastný duševný stav. Všetko, čo ju trápilo, čoho sa bála a s čím sa potrebovala vyrovnať, napokon vložila do spomínaného románu Kallocain.

V prvej časti vybranej ukážky stretávame hlavnú postavu, rozprávača a chemika Lea Kalla, poslušného spoluvojaka (v dystopickom Svetoštáte nežijú ľudia, len vojaci a čísla). V čase, keď začína svoje rozprávanie, má za sebou už dvadsať rokov v zajatí susedného Univerzálneho štátu. Ako väzeň mal dostatok času reflektovať svoj predošlý život v Svetoštáte, kde sa práve vďaka jeho objavu „séra pravdy‟, zelenkastej tekutiny kallocain, vojenskému zriadeniu konečne podarilo získať absolútnu moc nad obyvateľstvom. Po jeho vstreknutí do žily sa každý dostáva do stavu akéhosi tranzu a bez zábran vyjaví aj svoje naskrytejšie túžby, strach, vedomé i nevedomé myšlienky.

Z druhej časti ukážky, kde Leo Kall dostal prvýkrát povolenie experimentovať „s ľudským materiálom‟, je však zrejmé, že hoci Svetoštát spoluvojakom všetko zabezpečuje, v každom jednotlivcovi sa predsa len skrýva človek so svojimi potrebami, ktorými nie sú len jedlo, bývanie, práca či postavenie. Pozlátka dokonalého systému, v ktorom spoluvojaci fungujú podľa prísnych predpisov v štruktúrach podzemných miest, kde city, sociálna interakcia či ľudskosť nemajú miesto, sa začína trhať.

Neskôr sa v románe dozvedáme, že síce Svetoštát zneužil vedu vo svoj prospech, no čím viac spoluvojakov je odsúdených za štátozradu už len pre svoje skryté túžby a myšlienky, tým viac narastajú kontrasty: povinnosť, lojálnosť, presne zadefinované rozdiely a úlohy pohlaví stoja proti mäkkosti bytia, vnútorného sveta, snov jednotlivca a túžby po rovnosti pohlaví, ba až zmazaní hraníc medzi nimi. Aj Leo Kall cez svoje retrospektívne svedectvo zaznamenáva prerod: vďaka výpovediam spoluvojakov postupne precitá z totálnej slepoty a oddanosti Svetoštátu, objavuje svoju vlastnú vnútornú silu, až napokon pochopí, že jej uvoľnením začína žiť, je slobodný, je človek.

Karin Boye nám cez rozprávanie Lea Kalla podáva svoje najdesivejšie vízie budúcnosti. Vychádzali z jej vlastnej skúsenosti so začínajúcim fašizmom v Berlíne i z obrovského sklamania, keď spoznala neľudskosť režimu v Sovietskom zväze, ku ktorému tak vzhliadala. Poetickým jazykom a s osobitnou naliehavosťou sústredila do tohto románu všetky motívy svojej predošlej tvorby. Vytvorila tým svoju štylisticky najcelistvejšiu prózu a najcitlivejšie dielo vôbec.

Na Severe, teda nielen vo Švédsku, sa román stal kultovým, hneď ako vyšiel v jednotlivých krajinách. Každé jeho nové vydanie dodnes podnecuje k diskusiám, vzbudzuje obdiv a podobne ako viaceré z básní Karin Boye ostáva živý v povedomí ľudí. Keď sa rok nato, čo vyšiel vo Švédsku, rozšírila správa o úmrtí autorky, o tom, ako pod vplyvom liekov „čakala na smrť‟, celý Sever zaliala vlna smútku a na jej počesť vzniklo niekoľko oslavných básní, ktoré sú tiež všeobecne známe.

Veľkosť románu Kallocain zďaleka nespočíva len v tom, že v ňom Karin Boye autenticky popísala stav, v ktorom ešte i dnes žijú ľudia v nedemokratických totalitných režimoch či v prostredí bez možnosti výberu, práv a slobody. Otvorene v ňom píše o postavení ženy, jej túžbach i role matky, ktorá podľa nej nemusí nutne prináležať len ženskému pohlaviu, či o nepremožiteľnosti tej „zelenej‟, prirodzenej, životnej sily v nás. Bola totiž presvedčená, že podstata všetkého netkvie v svetonázoroch či dogmách, ale v samotnom vesmíre – v nás a okolo nás. Podobne ako vo svojej poézii aj tu vníma ľudskú existenciu ako nadčasovú a bezhraničnú. Zrejme len vďaka tomuto presvedčeniu bola schopná v tvorbe zachytiť hĺbku svojej neobyčajnej osobnej skúsenosti i šírku toľkých zásadných tém, čím sa jej dielo stalo nadčasovým.

Petra Mikulášová

Foto: Archív autorky

Petra Mikulášová

prekladá z nemčiny, nórčiny a švédčiny. Po skončení štúdia v odbore prekladateľstvo-tlmočníctvo, švédsky a nemecký jazyk/kultúra a doplnkového pedagogického štúdia nemeckého jazyka na FFUK v 2006 ju zavialo najskôr na pár rokov do Talianska. Pôsobila tam o. i. ako manažérka či asistentka vedenia firmy, no popritom pracovala na svojom prvom knižnom preklade z nórčiny. Od roku 2008 pôsobila v Nórsku, kde sa dovzdelala v odboroch učiteľstvo nórčiny ako druhého jazyka a kariérové poradenstvo. Popri pracovných úväzkoch poradkyne vzdelávania dospelých, učiteľky nórčiny ako druhého jazyka či projektovej vedúcej v oblasti integrácie cudzincov sa venovala prekladom krásnej literatúry, ktoré vychádzali knižne a časopisecky (RSL, ENTER). Od augusta 2020 žije s rodinou na Slovensku.