Vyrásť v hotelovej izbe: román Ivany Bodrožić
Hotel Zagorje je autofiktívny román o živote vysídlencov počas vojny na Balkáne. Časovo kopíruje udalosti pred pádom Vukovaru v roku 1991 až po rok 1999. Rozprávačkou príbehu je deväťročné dievča, ktoré detskou optikou približuje rôzne udalosti a vyrastanie v hotelovej izbe, v niekdajšom elitnom straníckom učilišti v Kumrovci, kde sa paradoxne narodil aj Tito.
Román vyšiel v roku 2010 a na chorvátskej literárnej scéne predstavuje výnimočný počin z hľadiska prístupu k spracovaniu témy vojny: predtým vychádzali prevažne memoárové knihy autorov, ktorí sa priamo zúčastnili bojov alebo sa stali ich obeťami, fiktívne diela o vojne, utrpení a umieraní, či diela autorov, ktorí vojnu zažili iba sprostredkovane a udalosti opisovali neautenticky, z perspektívy ľudí z ústrania. Bodrožić mala desať rokov, keď ušli s matkou z rodného Vukovaru, jej otec zostal brániť mesto a nikdy sa nenašiel. Vo svojom románe zachytáva každodenný život a podmienky v Chorvátsku z pohľadu vnútorne vysídlenej osoby – dieťaťa, ktoré vyrastá bez otca, domu, mesta a ilúzií.
Autorka sa vyhýba v tom čase bežnému vlasteneckému naratívu, obviňovaniu a hľadaniu vinníka, pátosu a klišé, no napriek tomu z jej postáv, zasadených do deja a kulís, ktoré si nevybrali, sála hrdinstvo. Kniha preveruje, pokiaľ čitateľstvo dokáže sympatizovať alebo odsúdiť konanie iných osôb, skúma vlastné hranice morálky a etiky. Bodrožić ukazuje neempatickosť a odstup privilegovaných obyvateľov Záhrebu, ktorí žijú v relatívnom bezpečí a netrápia sa pre každodenné problémy vnútorne vysídlených krajanov. Neidealizuje však ani obete vojny, nie sú to ľudia bez chyby, ale ukazuje aj ich slabosti a potreby, fajčia, pijú, kradnú. Hoci román zachytáva autentickú výpoveď generácie narodenej okolo roku 1980, jeho odkaz je v dnešnej polarizovanej spoločnosti viac než aktuálny.