Lojze Kovačič: Detské veci preklad

Zo slovinčiny preložila Svetlana Kmecová

Košík

I.
(Narodenie?) Najskôr bola tma s nezreteľnými pruhmi vonkajška, možno dokonca bytostí. Utekali a triasli sa, až to veľmi bolelo. Potom sa začali rozširovať, zlievať sa jeden s druhým do jedného jediného pruhu, ktorý naraz zhasol. Všetko zahalila tma, niekto zakričal ako v kine, keď sa roztrhne film. Potom sa opäť objavili široké pruhy, v ich odlesku som zazrel tieň, nie, osvetlenú kôru niečoho, čo pozorovalo svetlo pred sebou a mrmlalo blahom. Trvalo to, pokým sa z ničoho nič nerozjasnilo, jedna veľká bieloba, a po prvýkrát som pocítil nesmiernu náklonnosť vzduchu vôkol seba. Úkaz, v ktorom som sa ocitol, bol bez hraníc, nebol ani ďaleko, ani blízko. Mal hĺbku, diaľky, blízkosť. Môj neviditeľný stred očakával, že sa vráti naspäť do tmy medzi pruhy a znova na svetlo ako na hojdacej loďke. Ležal som na niečom lesklo bielom vedľa čohosi, čo sa dvíhalo, mäkké, teplé, medové. Možno to bolo to, čo som mal byť ja, nikde nebolo konca ani začiatku, mohol som pokračovať ďaleko pod sebou alebo za sebou. Svetlé pruhy sa teraz pohybovali zvislo so žltou škvrnou uprostred.…

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov.Pridajte sa k predplatiteľom Ak už naše predplatné máte

Lojze Kovačič

Lojze Kovačič

Lojze KovačičFoto: Archív autora

(1928 – 2004) sa venoval písaniu prózy pre dospelých i pre deti a esejí. Jeho dielo je tematicky ukotvené v autobiografii: ako syn nemeckej matky a slovinského otca, narodený v Bazileji, no potom aj s rodinou nútený presťahovať sa do Slovinska, pričom sa až tam, vo veku desiatich rokov, začal učiť po slovinsky, sa v textoch neustále vracia k téme „bezdomovstva“, resp. cudzosti vo vlastnej zemi. K jeho veľkým témam patrí aj smrť, chudoba, život jednotlivca v podmienkach doby. Počiatky Kovačičovej tvorby sa niesli v znamení sociálneho realizmu, neskôr sa priblížil k existencializmu a modernizmu. Často využíva techniku vnútorného monológu a prúdu vedomia, jeho texty sa vyznačujú jazykovou brilantnosťou, vrstvenou štylizáciou reči postáv i rozprávača, iróniou či sarkazmom na jednej strane a láskavým humorom na druhej. Tieto charakteristiky dosiahli vrchol v trilógii Prišleki (Prišelci, 1984 – 1985), ktorá je považovaná za najlepšie románové dielo svojho obdobia. Ďalšími sú napr. romány Deček in smrt (Chlapček a smrť, 1968), Resničnost (Skutočnosť, 1972) a Kristalni čas (Krištáľový čas, 1991; po česky ako Křišťálová doba v preklade Aleša Kozára, Kniha Zlín, 2010), zbierky krátkych próz Ljubljanske razglednice (Ľubľanské pohľadnice, 1954), Vzemljohod (Dozemevstúpenie, 1993) či Zgodbe s panjskih končnic (Príbehy z maľovaných…

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov.Pridajte sa k predplatiteľom Ak už naše predplatné máte

Svetlana Kmecová

Svetlana KmecováFoto: Archív autorky

Svetlana Kmecová

pracuje na Katedre slovanských filológií FiF UK v Bratislave, kde vedie kurzy zamerané na slovinský jazyk a kultúru, vedecky sa venuje frazeológii, a slovensko-slovinským kultúrnym kontaktom. Preklady zo slovinčiny publikovala časopisecky, knižne jej vyšli preklady dvoch románov, v roku 2007 Staviteľ Draga Jančara a v roku 2018 Pozorovateľ Evalda Flisara.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov.Pridajte sa k predplatiteľom Ak už naše predplatné máte

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!