Autori a autorky tohto čísla

Alojzija Zupan Sosič

Foto: Archív autorky

(1964) je profesorka slovinskej literatúry na Katedre slovenistiky Filozofickej fakulty Univerzity v Ľubľane. Publikuje odborné knihy a štúdie v slovinčine a v iných jazykoch. Venuje sa súčasnej slovinskej próze, najmä najnovšiemu slovinskému románu, slovinskej ľúbostnej poézii, literatúre žien, rodovej identite, teórii rozprávania a literárnej interpretácii. Rozsiahlu štúdiu z oblasti teórie rozprávania s názvom Typy rozprávača a jeho inovácie na príklade súčasného slovinského románu publikovala v slovenskom jazyku v druhom čísle časopisu Slovenská literatúra v roku 2022. Spolupracovala na príprave mnohých knižných a časopiseckých výberov slovinskej literatúry v Slovinsku i v zahraničí, zostavila viacero antológií. Predsedala porotám rôznych literárnych cien, v súčasnosti je podpredsedníčkou správnej rady Cankarovej ceny (cena za najlepšie pôvodné dielo v slovinskom jazyku). Je členkou redakčných rád dvoch medzinárodných časopisov a ako hosťujúca profesorka prednášala na mnohých univerzitách mimo svojej domovskej krajiny.

Lojze Kovačič

Foto: Archív autora

(1928 – 2004) sa venoval písaniu prózy pre dospelých i pre deti a esejí. Jeho dielo je tematicky ukotvené v autobiografii: ako syn nemeckej matky a slovinského otca, narodený v Bazileji, no potom aj s rodinou nútený presťahovať sa do Slovinska, pričom sa až tam, vo veku desiatich rokov, začal učiť po slovinsky, sa v textoch neustále vracia k téme „bezdomovstva“, resp. cudzosti vo vlastnej zemi. K jeho veľkým témam patrí aj smrť, chudoba, život jednotlivca v podmienkach doby. Počiatky Kovačičovej tvorby sa niesli v znamení sociálneho realizmu, neskôr sa priblížil k existencializmu a modernizmu. Často využíva techniku vnútorného monológu a prúdu vedomia, jeho texty sa vyznačujú jazykovou brilantnosťou, vrstvenou štylizáciou reči postáv i rozprávača, iróniou či sarkazmom na jednej strane a láskavým humorom na druhej. Tieto charakteristiky dosiahli vrchol v trilógii Prišleki (Prišelci, 1984 – 1985), ktorá je považovaná za najlepšie románové dielo svojho obdobia. Ďalšími sú napr. romány Deček in smrt (Chlapček a smrť, 1968), Resničnost (Skutočnosť, 1972) a Kristalni čas (Krištáľový čas, 1991; po česky ako Křišťálová doba v preklade Aleša Kozára, Kniha Zlín, 2010), zbierky krátkych próz Ljubljanske razglednice (Ľubľanské pohľadnice, 1954), Vzemljohod (Dozemevstúpenie, 1993) či Zgodbe s panjskih končnic (Príbehy z maľovaných úľov, 1993; po česky ako Příběhy z malovaných úlů v preklade Aleša Kozára, Dauphin, 2007), z detských spomeňme aspoň kultové Zgodbe iz mesta Rič-Rač (Príbehy z mesta Rič-Rač, 1962). V diele Zrele reči (Zrelé veci, 2010), ktoré vyšlo posmrtne, sa vracia k téme autobiografickosti. Za svoju tvorbu dostal Kovačič v roku 1973 najvyššie slovinské ocenenie v oblasti kultúry – Prešerenovu cenu – a dvakrát (1991, 2004) cenu Kresnik za najlepší román roka (Otroške stvari a Kristalni čas).

Román Detské veci je autobiografickou prechádzkou po krajinách Kovačičovho detstva, metaforicky i doslovne ide najskôr o švajčiarsky Bazilej, neskôr slovinskú Cegelnicu a Ľubľanu. Aj keď vznikol o dvadsať rokov neskôr, je akýmsi doplnením trilógie Prišelci, s ktorou sa v záverečných pasážach časovo prekrýva. Ako povedal sám autor, môžeme ho chápať ako rozprávanie samému sebe, ktoré je napriek tomu univerzálne. Pokrýva obdobie začínajúce sa pred jeho narodením až do veku jedenásť a viac rokov. Okrem vlastného vnímania sveta, s ktorým bol vždy takpovediac v opozícii, opisuje i ekonomický vzostup a pád rodiny, odohrávajúci sa na pozadí spoločensko-historickej situácie v prvej polovici 20. storočia. Bubi, hlavný hrdina a rozprávač, nesprostredkúva len svoje spomienky, ale kladie i mnohé otázky, napr. o svojich dvoch jazykoch a fenoméne jazyka všeobecne, pričom konštatuje, že na viaceré z nich nepozná odpoveď.

Svetlana Kmecová

Eva Kovač

Foto: Jure Godler

(1977) je spisovateľka žijúca v slovinskom meste Šentjur neďaleko svojho rodného mesta Celje. Študovala medicínu, filozofiu, sociológiu, no štúdium neukončila. Učarovala jej India, kde prežila päť mesiacov. Momentálne pôsobí v centre Eksena, ktoré sa venuje neformálnemu vzdelávaniu.
Píše poéziu aj prózu. V jej tvorbe sa stretávame so silnými autobiografickými črtami, najvýraznejšie sú prítomné v románoch Tri pike (Tri bodky, 2005) a Sonce zahaja v Celju (Slnko zapadá v Celji, 2014). Je autorkou románu Tisoč rož (Tisíc kvetín, 2018) a na vydanie čaká jej štvrtý román s názvom Dostojanstvo (Dôstojnosť). Svoje diela prezentovala na rôznych festivaloch doma aj v zahraničí. Je spoluautorkou viacerých gitarovo-poetických projektov (Love affair, Dva).

Román Slnko zapadá v Celji sústreďuje pozornosť na tému drogovej závislosti. Zobrazuje životy narkomana a študentky, ktorá sa snaží zachrániť svojho partnera pred drogami. V procese jeho záchrany sa však napokon sama stane závislou. Hlavná hrdinka pomocou priamo zaznamenaného prúdu myšlienok odhaľuje okolitému svetu bez obáv a výhrad svoju zážitkovú, reflexívnu a predovšetkým citovú realitu, ktorú okolitý svet zvyčajne nechce vidieť, keďže o ňu nemá záujem a nemá pre ňu náležitú empatiu. E. Kovač v románe bravúrne vykreslila psychické stavy drogovo závislých jedincov, čím narúša stereotypné predstavy o ich svete. Do popredia stavia najmä jazyk, slovo sa stáva základným impulzom rozprávania. Moment písania v podobe vytvárania koláže literarizovaných denníkových fragmentov často prekrýva aj dve nosné témy románu, teda drogovú závislosť a zničujúci ľúbostný vzťah. Poetika jazyka sa sústreďuje nielen na zobrazenie stavov úzkosti a bolesti, ktoré sprevádzajú užívanie tvrdých drog, ale aj ľudských túžob. Pomocou pevne stanovenej štruktúry a s využitím časových a priestorových skokov autorka po prvý raz v slovinskej literatúre predstavila románového antihrdinu – závislého človeka, ktorý je výrazne prenikavý, citlivý a analytický, svoju závislosť si uvedomuje a berie ju výlučne na seba, čo je v tomto druhu literatúry raritou.

Romana Pirih
Saša Vojtechová Poklač
Miloslav Vojtech

Sarival Sosič

Foto: Matej Družnik

(1962) je slovinský prozaik, výtvarný teoretik, vysokoškolský pedagóg a galerijný pracovník. Absolvoval štúdium hudobnej výchovy, dejín umenia, literárnej komparatistiky a fotografie. Venuje sa výskumu výtvarných diel z oblasti fotografie, maľby, sochárstva, súčasných médií a literárnej činnosti, je múzejným radcom pre súčasné výtvarné umenie v Mestskej galérii v Ľubľane.
Ako prozaik debutoval románom Starec in jaz (Starec a ja, 2017). Jeho druhý román Jaz sam (Ja sám, 2018) funkčne spája prvky autobiografie a literárnej fikcie, tematizuje autorovo detstvo a život jeho rodičov i starých rodičov. Tretí román Sin in sin (Syn a syn, 2020) sa zaoberá myšlienkou sebapoznávania, ktoré nie je viazané na vonkajšie faktory, ale pramení z autorovho subjektu. Okrem románovej tvorby sa venoval aj krátkej próze. Zbierka Ne morem ven (Nemôžem von, 2022) pozostáva z dvanástich poviedok, pre ktoré je typický poetický výraz, silná symbolika a dôraz na archetypálne typy postáv, predmetov a udalostí. Poviedky sa vyznačujú premysleným slovným rytmom a kompozíciou, ktorá je podobná hudobnej štruktúre, ako aj zameraním na detail a originálnou obraznosťou.

Sosičov debutový román Starec a ja je príbeh o intenzívnom vzťahu medzi nepomenovaným rozprávačom v prvej osobe, mladým mužom, ktorý vyrastal v malom provinčnom meste, a osemdesiatnikom, profesorom hudby a hudobným skladateľom, ktorý za niekoľko mesiacov nezvyčajnými metódami naučil mladíka hudobnú teóriu, hru na klavír a spev do takej miery, že chlapec bez budúcnosti zložil prijímacie skúšky na hudobnú akadémiu. Ešte dôležitejšie je, že profesor chlapca pripravil na život, podporil ho v tom, čo mu dovtedy chýbalo. Toto všetko sa mohol naučiť len prostredníctvom skutočného vzťahu, skúsenosti a vzájomnej lásky. Román sa sústreďuje na zobrazenie ich duševného, telesného a emocionálneho vzťahu. Ide o obraz archetypálneho vzťahu medzi učiteľom a žiakom, medzi starým mužom a rozprávačom a o zobrazenie špecifického modelu výchovy a vzdelávania, v ktorom prevláda pedagogický eros ako základ poznania sveta a seba samého. Román, ktorý nesie typologické znaky bildungsrománu, je rozčlenený do dvanástich nečíslovaných kapitol a vyznačuje sa premyslenou kompozíciou založenou na retrospektívnom rozprávaní. Autor v texte využíva dlhé a rytmizované vetné konštrukcie, ktoré súvisia s ústrednou témou románu – hudbou, kombinuje tu modernistický prúd vedomia či vnútorný monológ s realistickým rozprávaním. Román bol v roku 2018 nominovaný na cenu Kresnik za najlepší slovinský román.

Saša Vojtechová Poklač
Miloslav Vojtech

Barbara Korun

Foto: Jure Eržen

(1963) je slovinská poetka, esejistka, organizátorka literárneho života, svoje básne tiež sama interpretuje, moderuje literárne večery a vedie básnické workshopy. Od roku 2012 organizuje projekt Poetky o poetkách, pravidelné mesačné stretnutia, na ktorých sa autorky systematicky venujú aktuálnej tvorbe svojich kolegýň. Je tiež spoluiniciátorkou medzinárodnej literárnej ceny KONS udeľovanej autorom, ktorí sa svojím dielom pričiňujú o spoločenskú spravodlivosť.
Vyštudovala slovenistiku a literárnu komparatistiku, pracovala ako učiteľka a dramaturgička, momentálne je na voľnej nohe a živí sa aktivitami v oblasti kultúry. Poézii sa začala venovať až po tridsiatke, za svoju prvú zbierku Ostrina miline (Ostrosť miloty, 1999) získala cenu Slovinského knižného veľtrhu za najlepší debut. Jej zbierka Pridem takoj, doma ocenená Veronikinou cenou, vyšla v slovenčine doplnená o ďalšie básne v preklade S. Chrobákovej Repar pod názvom Prídem hneď a iné básne (Skalná ruža, 2018) a získala Prémiu za knižnú tvorbu Literárneho fondu. Poézia B. Korun bola preložená do vyše dvadsiatich jazykov.
Tvorba B. Korun siaha od symbolisticko-expresívnej ľúbostnej lyriky cez básne v próze až po angažované básnické monológy. Tematicky sa vo všetkých zbierkach javia ako kľúčové láska a erotika, príroda, smrť a rola poeta, resp. poetky a poézie v dnešnom svete, v neskoršej tvorbe ich dopĺňa spoločensko-kritická tematika, kritika konzumného spôsobu života, vplyvu technológií, zdôrazňovanie potreby citlivosti, vnímavosti, tolerancie a ochrany zraniteľnejších, spolunažívanie so všetkými, aj inými než ľudskými bytosťami.

Idioritmija (Idiorytmia, 2021) je siedmou básnickou zbierkou B. Korun, pre ktorú tento pojem predstavuje tvorivú formu koexistencie, kde každý vníma a rešpektuje tak svoj osobný rytmus, ako aj rytmus iných, individuálne vylaďovanie, ktoré je potrebné na skutočné spolunažívanie. Toposom umožňujúcim takúto „kalibráciu“ sú pre poetku najmä sny. Názov zbierky je prevzatý z cyklu prednášok R. Barthesa, ktorý idiorytmiu okrem iného chápe ako rovnováhu medzi samotou a kontaktom s inými ľuďmi. O niečo podobné sa pokúša i autorka, ktorá zbierku rozdelila do troch navzájom tvarovo a výrazovo odlišných, avšak tematicky dopĺňajúcich sa cyklov Idiorytmia, Najdúšky a Echolokácia. V nich osciluje od spontánnych intímnych zápisov snov v próze cez trojriadkové básne na spôsob haiku, v ktorých počujeme hovoriť byľky trávy, mláčky, vetvičky, až po básne so spoločensko-historickým rozmerom v záverečnej časti. Autorka priznala, že úspech zbierky ju prekvapil, ocenila ju totiž nielen čitateľská, ale i odborná verejnosť a bola nominovaná na prestížnu Jenkovu cenu.

Svetlana Kmecová

Maruša Krese

Foto: Borut Krajnc

(1947 – 2013) bola slovinská prozaička, poetka, publicistka a humanitárna aktivistka. Absolvovala štúdium literárnej komparatistiky, dejín umenia a psychoterapie. Ako psychoterapeutka pracovala v Ľubľane, v Londýne a v Tübingene. Od roku 1981 žila a tvorila v Nemecku, po roku 1990 pôsobila ako novinárka a spisovateľka v Berlíne, Ľubľane, Grazi a v Sarajeve, pre nemecké a rakúske rozhlasové stanice písala reportáže a rozhlasové hry. Ako novinárka často cestovala do vojnou postihnutých oblastí sveta a venovala sa humanitárnej práci s utečencami. V roku 1997 bola vyznamenaná nemeckým prezidentom za zásluhy v oblasti kultúrnej a humanitárnej spolupráce medzi Nemeckom a Bosnou a Hercegovinou.

Literárne texty vydávala najmä v zahraničných vydavateľstvách (Rakúsko, Nemecko), väčšina jej kníh vyšla v nemčine. Je autorkou niekoľkých básnických zbierok, v ktorých sa predstavila ako feministicky naladená poetka tematizujúca rozpor medzi archetypálnymi očakávaniami patriarchálne orientovanej spoločnosti a realitou súčasnej ženy. Básnické zbierky Danes (Dnes, 1989) a Postaje (Zastávky, 1992) sa vyznačujú autentickou a existenciálne ladenou výpoveďou básnického subjektu. V zbierkach Sarajevo, ljubavi moja (Sarajevo, láska moja, 1994) a Beseda (Slovo, 1994) tematizuje vlastné skúsenosti z pobytu vo vojnovom Sarajeve. Je autorkou po nemecky vydanej básnickej zbierky Selbst das Testament ging verloren (Dokonca aj závet sa stratil, 2001) a viaceré jej básnické texty vyšli paralelne v nemeckom a slovinskom jazyku: Yorkshire Tasche. Yorkshire torba (Yorkshire taška, 2003), Heute nicht. Danes ne (Dnes nie, 2009).
Ako prozaička debutovala zbierkou krátkych próz Vsi moji božiči (Všetky moje Vianoce, 2006) a získala za ňu literárne ocenenie Fabula, ktoré sa v Slovinsku udeľuje za najlepšiu zbierku krátkych próz. V knihe Vse moje vojne (Všetky moje vojny, 2009), ktorá je rôznorodou textovou mozaikou pozostávajúcou z denníkových záznamov, listov, mejlov, rozhovorov, veršov, spoločensko-politických komentárov, minimalistických príbehov a anekdot, sa venuje tematike vojen, ktoré osobne zažila, bola ich svedkom prostredníctvom médií alebo sa o nich dozvedela zo skúseností svojich priateľov a rodinných príslušníkov. Zobrazované vojnové udalosti v Palestíne, Sarajeve, Azerbajdžane či v Mexiku vníma bez rozdielu ako tragické, nezmyselné a kruté. V poslednej prozaickej knihe Da me je strah? (Že mám strach?, 2012) sa prostredníctvom autobiograficky stvárneného príbehu vlastných rodičov, ktorí sa ako mladí partizáni ocitajú uprostred vojnovej búrky, dotýka stále znepokojujúcej a traumatizujúcej témy druhej svetovej vojny v Slovinsku.

V autobiograficky ladených prózach zbierky Všetky moje Vianoce autorka prezentuje samu seba v rôznych úlohách (matka, nevesta, žena v domácnosti, manželka) a spomína na netypické podoby vianočných sviatkov, ktoré zažila. Zachytáva rôzne formy Vianoc, no žiadna z nich nie je ideálna, sú vzdialené konvenčným a stereotypným predstavám o tomto sviatku. Namiesto zidealizovanej atmosféry a motívov tepla domova píše o pocitoch samoty, strachu, úzkosti, o konfliktoch aj tajomstvách.

Saša Vojtechová Poklač
Miloslav Vojtech

Suzana Tratnik

Foto: Katarina Kolenc

(1963) je slovinská spisovateľka, publicistka, prekladateľka z angličtiny, sociologička a lesbická aktivistka. Vyštudovala sociológiu a genderovú antropológiu. Jej romány, poviedky a novely boli preložené do viac ako dvadsiatich jazykov. V preklade do slovenčiny vyšiel jej román Volám sa Damián (Ime mi je Damjan, preložila Stanislava Chrobáková Repar, Literárne informačné centrum, 2008). V Slovinsku sa považuje za prvý slovinský transgenderový román a v roku 2014 bol v rámci projektu Rastiem s knihou vybraný ako román pre stredoškolákov, čo vyvolalo polemiku na konzervatívnej scéne. S. Tratnik vydala tiež odborné práce o lesbickom hnutí v Slovinsku a o lesbickej literatúre. V roku 1987 založila spolu s Natašou Sukičovou lesbickú skupinu LL, prvú vo východnej Európe.
Vo svojej tvorbe opisuje sociálne diskrepancie, otázky sexuálnej identity a konfrontovanie jednotlivcov s vlastnou sexuálnou orientáciou, venuje sa však aj iným marginalizovaným skupinám. Je autorkou románov Tretji svet (Tretí svet, 2007), Tombola ali življenje! (Tombola alebo život!, 2017), Norhavs na vrhu hriba (Blázinec na vrchole kopca, 2019), Pontonski most (Pontónový most, 2020) a Ava (Ava, 2022).

Poviedka Šitie princeznej je jedným z trinástich textov zaradených do Tratnikovej tretej prozaickej zbierky Vzporednice (Paralely, 2005). Podobne ako v iných jej dielach tu rezonujú témy detstva, resp. dospievania, nesúladu medzi jednotlivcom a spoločnosťou, okrajovosti (nielen geografickej), inakosti. Dej poviedok je zasadený do regiónu Prekmurje, odkiaľ pochádza. V zbierke odhaľuje zamlčané rodinné tajomstvá, píše o tabu malomestského sveta, ako sú napr. rozpad rodiny, nevera, potrat, znásilnenie a pod. Opis mikrokozmu rodiny môžeme vnímať i ako opis spoločnosti v malom. Príbehy sledujeme z perspektívy dieťaťa (nie vždy vieme, či ide o dievča alebo chlapca), ktorého najväčšou spojenkyňou je stará mama, ani tá však nie je v texte idealizovaná. Kniha bola ocenená prestížnou cenou Prešerenovho fondu.

Anežka Kočalková
Svetlana Kmecová

Tina Kozin

Foto: litteraeslovenicae.si

(1975) je redaktorka, literárna kritička a poetka. Vyštudovala komparatistiku a literárnu teóriu na Filozofickej fakulte Univerzity v Ľubľane. Pracuje v redakcii kultúry v rámci Rádia Slovinsko, je redaktorkou knižného fondu Stopinje v Literárnom a umeleckom spolku Literatura a redaktorkou rubriky Próza v rovnomennom časopise. V roku 2007 jej Asociácia slovinských spisovateľov udelila Stritarovu cenu za najlepšiu mladú kritiku.
V roku 2010 vyšla jej debutová básnická zbierka Mož s petimi podplati (Muž s piatimi podrážkami). Nasledovala zbierka Šumenja (Šumy, 2014), kritické eseje Zgodbe o(b) zgodbah (Príbehy o príbehoch, 2016) a básnická zbierka nebo pod vodo (nebo pod vodou, 2020), za ktorú získala v roku 2021 Veronikinu cenu. V jej poézii má popredné miesto príroda, vníma ju ako neustály kolobeh a rotáciu, súčasťou ktorej je aj koniec v podobe fyzickej smrti. Tú tematizuje v každej zo zbierok, či už v malom motíve prejdených zvierat alebo napokon aj v motíve umierajúceho človeka. Dôležitým prvkom jej poézie sa stáva aj zmysel pre rytmus, ktorý často rozbíja, čím vytvára priestor na pauzu a ticho, nositeľov významu a pochopenia. Vo svojich básňach sa často zameriava na detail, prostredníctvom ktorého vyjadruje vlastný spôsob stretávania sa so svetom.

Ústredným motívom zbierky nebo pod vodou je pomíňanie, odumieranie a disociácia, v konkrétnej realite ťažko definovateľná, no napriek tomu zásadná a súvisiaca s tajomstvom samotného života. Už v názve zbierky je zašifrovaný priestor, ktorý vytvára hranicu medzi skutočným a imaginárnym, medzi odrazom a rozptýlením. Voda je tu elementom splynutia so všetkým, na čo narazí a čoho sa dotkne. Tak je to aj s ľudskou bytosťou, ktorá sa natoľko identifikuje s priestorom mora, až vzájomne splývajú v celej svojej podstate. Voda, ktorá zakaždým prekĺzne pomedzi prsty, môže modifikovať aj zavedené chápanie rodov, preto autorka hovorí o mori v mužskom rode. Hlas poetky sa dá chápať ako všeobecný ženský hlas, ktorý oslovuje iný subjekt, najmä muža a jeho psychiku vystavenú pominuteľnosti. Telo človeka, ku ktorému sa prihovára, je blízko konca svojej existencie. Jeho meno už nemá skutočný význam v spoločenskom kontexte, je vystavený osamelosti.

Terézia Struhárová

Marko Sosič

Foto: Luca Quaia

(1958 – 2021) sa narodil v talianskom Terste a patril k miestnej slovinskej menšine. Vyštudoval filmovú a divadelnú réžiu v Záhrebe. Ako divadelný režisér pracoval v Ľubľane (Slovinské národné divadlo), v Terste, v Novej Gorici a v Ríme. Koncom osemdesiatych rokov začal publikovať prózu. Pre jeho tvorbu je charakteristická poetickosť, empatia a až bolestná otvorenosť voči hraničným stavom ľudskej duše. Významné postavenie na literárnej scéne si vyslúžil už prvým románom Balerina, Balerina (Balerína, Balerína; 1997), ktorý bol zdramatizovaný a uvedený v Slovinskom stálom divadle v Terste (1998). Nasledovali tri romány Tito, amor mio (Tito, moja láska, 2005), Ki od daleč prihajaš v mojo bližino (Ty, ktorá zďaleka prichádzaš do mojej blízkosti; 2012) a Kratki roman o snegu in ljubezni (Krátky román o snehu a láske, 2014). Vydal aj dve zbierky poviedok Rosa na steklu (Rosa na skle, 1991) a Iz zemlje in sanj (Zo zeme a snov, 2011). Získal množstvo nominácií na prestížne literárne ceny, jeho diela boli preložené do viacerých jazykov.

Poviedka Pastorála je súčasťou Sosičovej prozaickej zbierky Zo zeme a snov obsahujúcej jedenásť textov, jedenásť minimalistických obrazov. Poviedky sa vyznačujú charakteristikami typickými pre celú Sosičovu tvorbu, popri autobiografických črtách sú to najmä osobitá realistická technika rozprávania, lyrizácia, využitie tzv. nespoľahlivého rozprávača, repetitívnosť, zvláštna úzkosť, ktorú z textov napriek ich lyrickosti cítiť. Dej umiestňuje do domáceho prostredia, ktoré dobre pozná, do multikultúrneho Terstu alebo okolitých krašských dediniek. Hrdinami príbehov sú často deti, osamelí ľudia, stojaci na okraji spoločnosti, nepochopení, postihnutí. Takéto postavy autora priťahujú, azda preto, že mu môžu dať viac než ostatní a vie sa identifikovať s ich zraniteľnosťou i zranenosťou. Zbierka bola nominovaná na slovinskú cenu Fabula udeľovanú za najlepšiu zbierku krátkych próz.

Oľga Ambróšová
Svetlana Kmecová

Brane Mozetič

Foto: Tihomir Pinter

(1958) je básnik, spisovateľ, prekladateľ, redaktor, vydavateľ, aktivista a propagátor slovinskej literatúry v zahraničí. Študoval komparatistiku a teóriu literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity v Ľubľane. Vydal šestnásť básnických zbierok, dva romány, zbierku poviedok a šesť kníh pre deti. Vyšlo mu vyše štyridsať knižných prekladov, väčšinou do taliančiny, španielčiny, angličtiny a nemčiny. Sám je prekladateľom z francúzštiny, preložil viac než tridsiatku titulov frankofónnych autorov. Dlhé roky bol popredným aktivistom gej hnutia a dodnes koordinuje Ľubľanský LGBT filmový festival.
V Mozetičovej poézii sa spájajú postmodernistické prvky s osobným, často homoerotickým nábojom, ako napr. v oceňovanej zbierke Banalije (Banálie, 2003; v českom preklade ako Banality, Nakladatelství Adolescent, 2011), Še banalije (Ďalšie banálie, 2005) a i. Homoerotické témy sú prítomné aj v jeho prozaickej tvorbe, napr. v zbierke poviedok Pasijon (Umučenie, 1993). Pre deti napísal napr. protivojnovú knihu Dežela bomb, dežela trav (Krajina bômb, krajina tráv, 2013), Alja dobi zajčka (Alja dostane zajačika, 2014), Prva ljubezen (Prvá láska, 2014). Za svoju tvorbu získal dvakrát Jenkovu cenu (v roku 2003 a 2020). Výber z jeho básní vyšiel v slovenskom preklade Andreja Pleterského (Perica) spolu s rozsiahlym rozhovorom časopise Glosolália 3/2015.

V zbierke Aktivistovi zapisi (Aktivistove zápisky, 2022), zostavenej z takmer štyroch desiatok fragmentov, sa Mozetič vracia do svojej aktivistickej minulosti a pokúša sa pre čitateľa zdokumentovať štyri desaťročia trvajúcu angažovanosť za práva queer komunity. Básnikov aktivizmus je zameraný čo najširšie; nejde len o spoločenské aktivity, službu v komunitných priestoroch a čítania doma aj vo svete. Aktivistove zápisky sú akýmsi zhrnutím Mozetičovej tvorby, sú najintímnejším svedectvom erotizmu a stretnutí v tabuizovaných oblastiach, sú zároveň chronológiou zápasu aj súpisom konfliktov s nepriaznivým výsledkom. Zbierka však obsahuje aj hlasy okoloidúcich, ktorí nie sú priamo zainteresovaní, napr. falošný list skrytého obdivovateľa časopisu Revolver (časopis pre kultúrne a politické otázky s homoerotickým nábojom), ktorý z neho čerpá praktické rady. To všetko je napísané s miernou nostalgiou a občas aj so štipkou rezignácie, čo je príznačné pre jeho neskoršiu poéziu a prózu.

Terézia Struhárová

Lídia Jorge

Foto: Archív autorky

sa narodila v roku 1946 v Boliqueime v portugalskom Algarve. Vyštudovala románsku filológiu a ako stredoškolská učiteľka pôsobila nielen v Portugalsku, ale i v Angole a Mozambiku, kde zažila posledné roky koloniálnej vojny a z tejto skúsenosti čerpala vo svojom románe Šumiace pobrežie (A Costa dos Murmúrios, 1988).
Prvý román Deň zázrakov (O Dia dos Prodígios) však publikovala už v roku 1980, získala zaň Cenu Ricarda Malheiros udeľovanú Lisabonskou akadémiou vied a zaradila sa tak k novej vlne portugalských autorov po Klinčekovej revolúcii, ktorí priniesli do literatúry nové postupy aj témy.
Lídia Jorge vo svojich dielach neraz na rozličných úrovniach uvažuje o zmenách v portugalskej spoločnosti pred revolúciou a po nej, pričom sa zameriava predovšetkým na vnútorné pocity žien a inšpiráciou je pre ňu i rodné Algarve. V skorších románoch využíva prelínanie dejových línií a fantastické až mýtické prvky, ktoré pripomínajú atmosféru magického realizmu.
K ďalším jej oceňovaným románom patria napríklad Vietor hvízdajúci v žeriavoch (O Vento assobiando nas Gruas), ktorý v roku 2002 získal Veľkú cenu portugalskej spisovateľskej asociácie za román, Údolie vášne (O Vale da Paixão) ocenené portugalským Pen klubom alebo Správa o divokom meste (A Notícia da Cidade Silvestre).
Jej najnovší román Milosrdenstvo (Misericórdia, 2022) je reflexiou o ľudskosti a poctou jej mame, ktorá zomrela počas pandémie Covid-19. Autorka zaň získala niekoľko cien vrátane významného ocenenia Prémio Médicis za cudzojazyčné dielo vydané vo francúzštine.
Lídia Jorge je všestranná autorka, napísala viac než desiatku románov, niekoľko zbierok poviedok, divadelnú hru, zbierku poézie, knihy pre deti a spolupracuje s periodikami Jornal de Letras a Público. Za knihu stĺpčekov Vo všetkých zmysloch (Em Todos os Sentidos), ktoré pôvodne čítala v rozhlase, získala v roku 2021 Veľkú cenu portugalskej spisovateľskej asociácie za stĺpčeky a literárne úryvky. Jej diela sú preložené do vyše dvadsiatich jazykov. V slovenčine jej vyšiel román Nezabudnuteľní (Os Memoráveis, v preklade Silvie Slaničkovej, 2021) o Klinčekovej revolúcii, ktorý preniká k mýtom kolektívnej minulosti a odhaľuje, aká zložitá a ťažká môže byť cesta k demokracii.

Lenka Cinková