Autobiografickosť v súčasnej slovinskej próze a poézii

Ja a svet / sa objavíme v tom istom / okamihu / bezo mňa / niet sveta / bez sveta / nieto mňa.

Lyrický subjekt v citovanej básni Barbary Korun z básnickej zbierky Idiorytmia sa zamýšľa nad rozhodujúcim významom „Ja“ v tomto svete. Otvára tým najdôležitejší vzťah v umení, a to vzťah medzi „Ja“ a spoločnosťou. Hoci sa literatúra zaoberala problematikou „Ja“ už od svojich počiatkov, až v období romantizmu sa začala rozvíjať myšlienka individualizmu v jej skutočnej podobe, zrodil sa vážny záujem o problém osobnosti a identity a súbežne sa vytvorili podmienky, ktoré napomohli rozvinúť „narcistický mýtus o ,Ja‘“. Ním sa živí autobiografia, a zároveň sa aj dnes podieľa na jeho vytváraní. Práve v našom tisícročí, v období tzv. mechanickej reprodukcie,¹ v ktorom sa mediálna konštrukcia reality stáva našou najdôležitejšou skutočnosťou a človek je súčasťou kybernetického systému, je autobiografia čoraz dôležitejšia. V nej je úspešne zastúpené spojenie medzi subjektivitou a inakosťou s rôznymi teóriami „stelesnenia“ a prostriedkami, ktorými sa vytvára materiálnosť tela.

V treťom tisícročí sa aj v slovinskej literatúre zvýšil výskyt autobiografických prvkov, čo pravdepodobne zodpovedá súčasnej difúzii individuálnej osobnosti do globálnej kultúry, ako o tom píše Jesse Matz: „Práve teraz, keď sa naše myslenie transformuje do siete, musíme ešte stále skúmať a opisovať individualitu rôznymi spôsobmi.“² Rozkvet autobiografických žánrov je dôležitým procesom v európskej postmodernej literatúre. V jej rámci je slovinská literatúra tohto tisícročia poznačená literárnym eklekticizmom, teda synkretizmom rôznych literárnych druhov, žánrov, typov, foriem, spôsobov, štýlov a poetík, medzi ktorými dominuje realistická technika. Súčasnú slovinskú literatúru možno chápať ako pestrý a neukončený proces, ktorý ovplyvnili politické posuny a spoločenské premeny, napr. osamostatnenie sa, vznik Slovinska, tranzícia, europeizácia, globalizácia, digitalizácia a online zosieťovanie. Už na prelome storočí a najmä v našom tisícročí sa v tzv. novej emocionalite národná identita dostala do úzadia a do popredia vystúpila identita osobná, najčastejšie sexuálna. V tomto druhu literárneho eklekticizmu sa osobitným spôsobom zdôrazňuje telesnosť. Pripájam sa k názoru Einata Avrahamiho,³ že autobiografie sú zaujímavé nielen preto, že problematizujú opisy vzťahu medzi prežívanou skúsenosťou a reprezentáciou, ale aj preto, že znázorňujú jednu z najvášnivejšie diskutovaných tém v súčasných humanitných vedách: vzťah medzi subjektivitou a telom.

1) KEARNEY, Richard, 1989: Konec zgodbe. Književnost 10, s. 1670 – 1678. s. 1670.
2) MATZ, Jesse, 2004: The Modern Novel. A Short Introduction. Oxford: Blackwell Publishing Ltd., s. 172.
3) AVRAHAMI, Einat, 2007: The Invading Body. Reading Illness Autobiographies. Charlottesville a Londýn: University of Virginia Press., s. 2.

V tomto sprievodnom texte, ako aj pri interpretácii vybraných literárnych textov používam výraz autobiografickosť ako strešný termín pre vlastnosti, ktoré sa na určitých miestach či osobitým spôsobom týkajú autobiografie alebo autobiografického písania. Termín autobiografické písanie teda používam ako základný pojem, ktorý je priepustný v rámci svojich vlastných hraníc. Spája také textové formy, v ktorých sa autobiografickosť objavuje v rôznych syntézach s tradičnými literárnymi druhmi alebo žánrami, napríklad v biografii, memoároch, denníkoch, románoch, alebo dokonca aj v básňach. Jadrom tohto modelu je, samozrejme, identifikovanie autobiografie, tohto neuchopiteľného a nejednoznačného žánru, pri ktorom sa v minulom storočí najviac preferovala všeobecne akceptovaná definícia navrhnutá Philippom Lejeunom. Ide o tzv. autobiografickú zmluvu, teda „retrospektívne prozaické rozprávanie, ktoré niekto vytvára na základe vlastnej existencie, keď do centra svojho záujmu kladie vlastný život, predovšetkým príbeh vlastnej osobnosti.“⁴

Keďže model autobiografie v sebe spája estetické a pragmatické, literárne a neliterárne, fikciu a non-fikciu a prejavuje sa v najrôznejších formách i kontextoch, koncom minulého storočia sa čoraz viac stieral rozdiel medzi autobiografiou a fikciou – autori a autorky sa včleňovali (spolu so svojimi menami) do románov a autobiografie sa písali pomocou etablovaných fikčných postupov. Podobné zistenia prinášajú aj Peter Childs a Roger Fowler,⁵ ktorí tvrdia, že pre koniec 20. storočia je typický nástup rôznych prístupov k fikcii a non-fikcii, ktoré by sa dali (poeticky) nazvať „píšucim životom“, resp. „životným písaním či písaním o živote (life writing)“. Takéto knihy využívajú autobiografický postup a sú písané meditatívnym, reflexívnym štýlom, pričom autori a autorky sa často ani nesnažia identifikovať rozprávača so sebou samým, ani nepredstierajú, že rozprávač je iba fiktívnou postavou.

Takéto rozšírenie hraníc autobiografie si od 60. rokov minulého storočia vyžiadali nielen jej rozvoj a záujem o ňu, ale aj všeobecné zmeny v postavení a úlohách fikcie a reality, ako aj autora a čitateľa, ktoré priniesla postmoderna. Postmoderná teória totiž v literárnej vede osobitným spôsobom dekonštruovala opozíciu realita – fikcia, keď zistila, že fikcia a realita v žiadnom prípade nie sú celistvé a oddelené oblasti. Mediálna konštrukcia reality ovplyvňuje nielen koncepciu autora, ale aj konštrukt čitateľa, ktorý už nie je len prijímateľom a ústredným článkom recepcie, ale je dokonca dôležitým ekonomickým faktorom a terčom mediálnej propagácie bestsellerov. Význam recepčnej roviny v autobiografii spomínajú aj Grzegorz Gazda a Słowinia Tyniecka-Makowska,⁶ keď zdôrazňujú jej dôležitú vlastnosť – provokatívnosť. Tá dopĺňa pozíciu svedectva a reflexie ako „výzvy pre znepokojeného čitateľa“, na ktorú sa v texte často zabúda.

4) GAZDA, Grzegorz – TYNIECKA-MAKOWSKA, Słowinia, 2015: Rečnik književnih rodova i vrsta (preložil I. Đokić-Saunderson). Belehrad: Službeni glasnik., s. 100.
5) CHILDS, Peter – FOWLER, Roger, 2009: The Routledge Dictionary of Literary Terms. New York: Routledge., s. 21.
6) GAZDA, Grzegorz – TYNIECKA-MAKOWSKA, Słowinia, 2015: cit. d., s. 102.

Pre výber deviatich kníh súčasnej slovinskej literatúry po roku 2000 boli kľúčové dve základné kritériá: prítomnosť autobiografickosti vo vybranom diele a jeho literárna kvalita. Pri výbere som zohľadnila aj ďalšie kritériá, aby som čo najdemokratickejšie predstavila rozmanitosť súčasnej slovinskej literatúry v našom tisícročí: tematickú rôznorodosť (témy siahajú od závislosti, resp. choroby, vianočnej úzkosti, prechodu z detstva k dospelosti, homosexuality a pominuteľnosti až po tvorivé dilemy), vekovú a geografickú rôznorodosť (zastúpené sú všetky generácie rozptýlené po celom Slovinsku, napríklad Marko Sosič je predstaviteľom slovinskej menšiny v Taliansku) a rodovú vyváženosť (vo výbere je päť autoriek a štyria autori, medzi ktorými sú aj dvaja predstavitelia lesbickej a gejskej literatúry). V sprievodnom texte sa nebudem môcť podrobne venovať vybraným textom, skôr iba načrtnem poetiku a naznačím možnosti ich interpretácie. Nielen obmedzený rozsah sprievodného textu, ale aj úcta k slobode čitateľstva ma nabáda k väčšej voľnosti: verím, že čitateľky a čitatelia si s potešením prečítajú úryvky z vybraných literárnych diel, prežijú ich po svojom a budú o nich uvažovať aj po zatvorení časopisu Verzia. Možno si dokonca slovinskú literatúru zamilujú a budú sa k nej po prečítaní tohto výberu vracať znova a znova. Ide o úryvky z troch románov, troch zbierok poviedok a troch básnických zbierok: Detské veci (Otroške stvari) od Lojzeho Kovačiča, Slnko zapadá v Celji (Sonce zahaja v Celju) od Evy Kovač a Starec a ja (Starec in jaz) od Sarivala Sosiča; Všetky moje Vianoce (Vsi moji božiči) od Maruše Krese, Paralely (Vzporednice) od Suzany Tratnik a Zo zeme a snov (Iz zemlje in sanj) od Marka Sosiča; Aktivistove zápisky (Aktivistovi zapisi) od Braneho Mozetiča, Idiorytmia (Idioritmija) od Barbary Korun a nebo pod vodou (nebo pod vodo) od Tiny Kozin.

Medzi slovinskými spisovateľmi, ktorí už v minulom storočí vo svojich textoch zreteľne zdôrazňovali autobiografickosť, nepochybne vedie Lojze Kovačič (okrem neho sú významní aj Vitomil Zupan, Boris Pahor a Florjan Lipuš). Lojze Kovačič rád zdôrazňoval, že celý život píše jeden príbeh, teda príbeh svojej rodiny a seba samého. Aj v románe Detské veci (2003) vystupuje Bubi, ja-rozprávač s charakteristikou autora, ktorý rozpráva o svojom živote do jedenástich rokov, teda od roku 1928 do roku 1939. Je to vlastne príbeh o jeho vyhnaní zo Švajčiarska a o prvom roku života v Slovinsku: Bubi sa totiž narodil v Bazileji slovinskému otcovi a nemeckej matke, ale nečakane sa musí presťahovať do Slovinska, kde sa musí naučiť nový (slovinský) jazyk a nový kultúrny kód. Okrem dokázateľných či reálnych faktov sa v románe objavuje množstvo inovatívnych, najmä estetických fantazijných predstáv o rôznych veciach či javoch, napríklad porovnanie narodenia so stvorením sveta a prvé vnímanie rodinného kruhu.

L. Kovačič, ktorý za toto dielo dostal posmrtne (2004) cenu Kresnik za najlepší slovinský román, sa stal celosvetovo známym až v tomto tisícročí, a to najmä po úspešných prekladoch do nemčiny, angličtiny a ďalších jazykov. „Slovinský Proust“, ako ho nazvali v zahraničí, nadchol svojím osobitým realistickým modernizmom. Detské veci ako modernistický autobiografický a rodinný román, ktorý pomocou poetiky fragmentu odhaľuje segmenty pamäti, sa v európskom kontexte najľahšie porovnáva s románom Detstvo Nathalie Sarrautovej (1983). Okrem styčných bodov v rovine príbehu sa v románe vyskytuje aj množstvo paralel v oblasti narácie: modernistická poetika, fragmentárnosť, opis a dialóg ako prostriedky ovládnutia rozprávania, esejistické postupy, perspektíva dieťaťa a nespoľahlivý rozprávač. Ústredným prvkom posledného naratívneho postupu je detská percepcia, teda špecifická selektívnosť, reflektujúca predmety, osoby, javy a pojmy (zdanlivo) nehierarchicky a bez hodnotového komentára, ako niečo z detstva – jednoducho detské veci. Viac ako literárnym postavám sa rozprávanie venuje veciam (ako naznačuje názov), takže pravda a krása sa v záplave klišé a predsudkov prejavia len fragmentárne.

L. Kovačič sa vo svojom románe zaoberal problémami dospievania v chudobe, ale prostredníctvom svojho osobného príbehu osvetlil aj sociálnu nespravodlivosť. Celkom odlišne spracovala problémy dospievania Eva Kovač v románe Slnko zapadá v Celji (2014), v ktorom priblížila častý problém nášho tisícročia – závislosť od heroínu. Rozprávačka v prvej osobe sa nechce, nemôže a ani nevie dostať z labyrintu heroínovej závislosti. Neúspešne sa vyrovnáva aj s úskaliami toxickej lásky, závislosť od heroínu sa tu prelína so závislosťou vo vzťahu. Na rozdiel od iných próz s témou drogovej závislosti tento román nepoukazuje na spoločenské problémy prostredníctvom závislosti ako choroby, rozprávačka taktiež neodsudzuje rodinu či okolie za vznik svojej traumy a stigmy, ale snaží sa nájsť príčiny choroby vo vlastných chybách. Táto originálna charakteristika tento román zároveň odlišuje od svetovej klasiky, akou je napríklad román My deti zo stanice ZOO alebo Trainspotting. Kým prvý román je príbehom pätnásťročnej narkomanky Very Christiane Felscherinow, ktorý napísali novinári Kai Hermann a Horst Rieck, a druhý je náčrtom drogovej scény v Škótsku od Irvina Welsha, slovinský román pôsobí úprimnejšie a autentickejšie práve preto, že je autobiografický; E. Kovač pravdivosť svojich výpovedí v románe potvrdila v rôznych rozhovoroch a článkoch.

Výpoveď rozprávačky v prvej osobe, ktorá sa oslobodila od závislosti, sa vyznačuje brutálnou úprimnosťou, pričom literárnu dokonalosť zabezpečuje strhujúce napätie, estetizácia traumy a hlboká sebareflexia stigmy. Úplne obyčajné, ba až banálne príhody, ako je hľadanie peňazí na heroín, klamstvo rodičom či hanba pred známymi, sú opísané s dramatickou zhutnenosťou a napätím. Trauma závislej osoby nevyvoláva u čitateľov slzy, pretože nie je sentimentálna ani patetická, ale dôsledne estetická a sebareflexívna. Rozprávačka tak nemilosrdne rozpitváva vlastnú situáciu, na ktorú v úryvku odkazuje úplne inými slovnými spojeniami: heroínová nedotknutá nadutosť, bezcitné prepočítavanie všetkého na počet dávok, bolestivý smútok, nemôžem povedať, že vrchol mojich očakávaní je pokoj… Autorské „Ja“ sa teda nezamýšľa len nad tým, ako sa zbaviť závislosti, ale aj nad všeobecnými dilemami života: čo je šťastie a ako ho dosiahnuť, prečo vidina dokonalej harmónie nie je v láske možná, ako si vybrať slobodu a ako sa vyhnúť prázdnote, čo napísať a čo vynechať zo svojho románu, ako napísať dobré a účinné čítanie?

Ak sú Detské veci a Slnko zapadá v Celji autobiografickými románmi, ktorých „autobiografický pakt“ obaja autori jednoznačne potvrdili, v románe Sarivala Sosiča Starec a ja (2017) je autobiografickosť zastúpená viac ambivalentne a zahalene, v zmysle dobového žánrového synkretizmu a stierania hraníc medzi autobiografiou a fikciou. Aj keď nemenovaný ja-rozprávač stavia román na spomienkovej konštrukcii,⁷ je ťažké identifikovať jeho pôvod. S týmito románmi ho spája hlboká sebareflexia, no od oboch sa líši práve vysokou mierou lyrizácie, ktorá zastiera jasné znaky autobiografie. S. Sosič estetizuje nielen spomienky na svoju mladosť, ale aj všetky zásadné udalosti tohto vývinového, pedagogického a ľúbostného románu. „Pieseň slov“⁸ v tomto kvalitnom románe, ktorý bol nominovaný aj na cenu Kresnik, od hudobníka, historika umenia, literárneho komparatistu, magistra fotografie, doktora dizajnu a autora štyroch kníh beletrie je nielen rozprávaním o hudbe, ale do istej miery aj hudbou samotnou: román je založený na opakovaní (faktov, útržkov spomienok a slov), na výraznom tempe rozprávania, ktoré je vždy citlivo prispôsobené opisovaným udalostiam a protagonistovi.

7) KURET, Robert, 2019: V iskanju izgubljenega zakona. Literatura 31/341 – 342, s. 133 – 144.
8) KOZIN, Tina, 2017: Uglašen besedni spev. Literatura 29/315, s. 156 – 162.

Napriek asociatívnym skokom a digresiám nie je ťažké sledovať rozsiahle vety, pretože živo sprostredkúvajú tok spomienok, úvah a rozprávania, ktorý je zrejmý aj z vášnivosti opisu. Čítanie Sosičovho románu je teda v istom zmysle ako samotné rozprávanie, angažované, dychtivé a živé. Miestami by sa toto vulkanické plazenie slov dalo prirovnať k vytrvalej nádeji románu Nathalie Sarrautovej Detstvo a ešte ľahšie k románu kubánskej autorky Karly Suárezovej Mlčanie, v ktorom si hlavná postava v zmätku dospievania tiež nájde mentora a z existenciálnej prázdnoty ju zachraňuje hudba. Na rozdiel od adolescentky v románe Mlčanie je chlapec v románe Starec a ja nadpriemerne aktívny, pretože sa rozhodne vyplniť svoju prázdnotu neuveriteľným pokusom: hoci sám nemá žiadne hudobné znalosti ani vzdelanie, jeho mentor, postarší hudobník, ho v priebehu roka pripraví na štúdium na hudobnej akadémii. Dielo vyniká spomedzi slovinských románov nielen lyrickou autobiografickosťou, ale aj estetizovaným vitalizmom a nenaivným chápaním ľudskej blízkosti.

Podobne ako v súčasnom slovinskom románe, aj v zbierkach poviedok sa autobiografickosť môže prejavovať rôznymi spôsobmi. Kým v zbierkach Všetky moje Vianoce a Paralely je tradičnejšia, keďže stavia do popredia predovšetkým príbeh vlastnej osobnosti, v zbierke Zo zeme a snov je poetizovanejšia a na viacerých miestach prenikavejšia. Maruša Krese v knihe Všetky moje Vianoce (2006) prostredníctvom zobrazenia tridsiatich vianočných večerov priamo a úprimne podala príbeh svojho života, rozpolteného medzi domovom a cudzinou. Autorka pred návratom do Ľubľany niekoľko rokov žila a pracovala v zahraničí a po početných publikáciách v časopisoch, po viacerých básnických zbierkach, rozhlasových hrách a troch knihách poviedok napísala aj svoj prvý román. Za zbierku Všetky moje Vianoce získala cenu za najlepšiu knihu poviedok Fabula, za humanitárne úsilie v bosnianskej vojne získala nemecký Zlatý kríž a bola zaradená medzi sto najvplyvnejších žien Európy. Ocenená kniha sa vyznačuje literárnym minimalizmom v najlepšej podobe, prekvapuje čitateľa svojou rytmickou striedmosťou a mnohovrstevnými posolstvami.⁹

9) KRESE, Maruša, 2015: All My Christmases (ed. T. Petrič, K. Stergar). Ľubľana: JAK. Dostupné tu.

Pri reflexii tejto zbierky treba oceniť etickú motiváciu rozprávačky v prvej osobe, ktorá nechce nič prikrášľovať ani maskovať svoju existenciálnu bezradnosť, ktorú pomocou melanchólie a sebairónie prelieva do ostrých replík. Tie sú priezračné, vtipné a oslobodzujúce, ako ich poznáme aj z písania Alexandry Berkovej či Elfriede Jelinek. Všetky tri rozprávačky do svojej otvorenej a úprimnej kritiky patriarchálnej spoločnosti či degradácie ženskosti včleňujú aj nekompromisné odsúdenie ničivých dôsledkov mužského (či násilného) spôsobu riadenia spoločnosti, a to nielen pre človeka, ale aj pre ostatné živé bytosti a pre prírodu ako celok. Jemne zahalené opisy Vianoc v Nemecku, Anglicku či Amerike, v lietadle, v aute či v obliehanom Sarajeve sú nielen miniatúrnymi tragikomickými príbehmi z rodinného života na Štedrý večer, ale predovšetkým obrazmi doby a poetickou autobiografiou výnimočnej ženy, spisovateľky, novinárky, psychoterapeutky, aktivistky, humanitárnej pracovníčky a slobodnej matky troch detí.

Overiteľnosť niektorých biografických faktov v poviedkach M. Krese je podobná ako v zbierke Paralely (2005) Suzany Tratnik. Trinásť poviedok tejto zbierky odhaľuje potláčané rodinné tajomstvá a tabu malomeštiackeho sveta, ako sú rozpad rodiny, rozvod, potrat, znásilnenie a sexuálna identita. Ide o dominantnú tému slovinskej literatúry nového tisícročia, a to v heterosexuálnych aj neheterosexuálnych poviedkach. V rámci tejto témy je najviac potešujúci fakt, že od roku 2000 sa zvýšil podiel kníh napísaných členstvom LGBTQ+ komunity,¹⁰ do ktorej patrí aj S. Tratnik. Spisovateľka, prekladateľka, publicistka a sociologička je ústrednou lesbickou aktivistkou a pre poviedky Paralely, ocenené Cenou Prešerenovho fondu, čerpala námety zo svojho detstva v Prekmurí. Tak ako v iných literárnych textoch, poviedkach a románoch preložených do rôznych jazykov, aj v tejto knihe ju zaujímali osobitosti, inakosť a odchýlky ako životné konštanty a zlomové body – jej poetika sa zameriava na tému nesúladu medzi jednotlivcom a spoločenskou realitou, teda na rozpory a odchýlky od rôznych noriem.

Hoci väčšinu príbehov zbierky rozpráva dievčatko, ktoré svojou detskou perspektívou vnáša do rozprávania humor a iróniu, teda dva stále sprievodné znaky autorkinej tvorby, v poviedke Šitie princeznej pohlavie rozprávača nemožno presne určiť. Vzhľadom na to, že dieťa za svoj najkrajší zážitok považuje deň, keď navštívi krajčírku, ktorá mu šije šaty pre princeznú, a v škole sa mu za jeho feminínny vzhľad vysmievajú, a dokonca ho brutálne zbijú, môžeme predpokladať, že hlavnou postavou poviedky je transrodová osoba (Z. Tratnik je aj autorkou prvého slovinského transrodového románu Volám sa Damián¹¹). Nezvyčajnou kvalitou zbierky Paralely je nielen ťažšie definovateľná rodová identita v niektorých príbehoch, zhustený realistický jazyk a miešanie tragikomických prvkov, ale aj osobitá vitalistická perspektíva, ktorá hlavným postavám dáva túžbu prekonať spoločenské a sexuálne bariéry, podobne ako v románe Leslie Feinberg Stone Butch Blues.

10) ZUPAN SOSIČ, Alojzija, 2018: Pripovedi spolnih manjšin v Sloveniji po letu 2000. Jezik in slovstvo 63/4, s. 101 – 113.
11) Knihu do slovenčiny preložila Stanislava Chrobáková Repar, vyšla v Literárnom informačnom centre v roku 2008.

Detský rozprávač vystupuje aj v zbierke Marka Sosiča Zo zeme a snov (2011), ale autobiografickosť je v nej menej viditeľná, keďže lyrický jazyk je tu podstatne viac metaforicko-sugestívny. Detailné opisy každodenných zvykov, rytmu života a (ne)obyčajných udalostí sa totiž vyhýbajú klasickému mimetickému realizmu tým, že odhaľujú oveľa viac než len imitáciu života slovinskej menšiny v Terste a prostredníctvom lyrizácie sa vyhýbajú overiteľnosti a objektívnosti prezentovanej skutočnosti. Výber svojráznej postavy – v tejto zbierke je to najčastejšie chlapec so svojou detskou perspektívou – nastoľuje v Sosičovej osobitej estetike otázku jednotlivca vo svete. Etický problém sa tu zaodieva do lyrického závoja, čo vnáša do rozprávania veľkú dávku empatie. Spojenie autobiografie s témou svojrázneho človeka je podobne vznešené ako v poviedke brazílskeho prozaika Cristóvãa Tezzu Večný syn. Empatia je prítomná aj v poviedke Pastorála, kde je dieťa za svoju citlivosť, úprimnosť a pravdovravnosť potrestané výsmechom.

Podobne ako v iných textoch, ktoré získali rozličné ocenenia, je tento detský príbeh vzdialený od mýtov¹² o bezstarostnom detstve, pretože v ňom prevláda pocit úzkosti, jemná citlivosť pre kontrast medzi väčšinou a menšinou, medzi normálnym a nenormálnym, obyčajným a zvláštnym. Hoci ide o jednoduchý príbeh o holubovi, ktorého zastrelia pred očami chlapčeka, jeho dej je esteticky premyslený a dramaticky gradovaný. Je to zrejme aj vďaka autorovej profesii: tento príslušník slovinskej menšiny v Terste bol spisovateľom, režisérom, umeleckým riaditeľom Slovinského národného divadla v Novej Gorici, riaditeľom Slovinského stáleho divadla v Terste a organizátorom viacerých divadelných festivalov. Zbierka poviedok Zo zeme a snov nás oslovuje na viacerých úrovniach a – ako je pre kvalitnú literatúru typické – kladie nám mnohé otázky, no predovšetkým ponúka možnosti na rozvíjanie (literárnej) empatie.

Mnohé paralely s autobiografickosťou v spomenutých prozaických textoch možno nájsť aj vo výbere z básnickej tvorby, hoci poézia je vo všeobecnosti literárnou formou, v ktorej sa prítomnosť autobiografickosti dokazuje najťažšie. Inak povedané, práve básne sa vyznačujú širším chápaním autobiografickosti, keďže v nich v dôsledku sémantickej zhustenosti, poetickosti a obraznosti nemôžeme autobiografické znaky tak podrobne sledovať. Inak je to s autobiografickosťou v básňach, románoch a literatúre pre mládež od Braneho Mozetiča. Autobiografickosť je v jeho tvorbe spomedzi troch vybraných básnikov najzreteľnejšia a má podobné črty ako u S. Tratnik. Obaja neustále odhaľujú svoju homosexualitu a stvárňujú ju rôznymi literárnymi spôsobmi. V básnickej zbierke Aktivistove zápisky (2022) je autobiografickosť obzvlášť provokatívna, dopĺňa alebo znovu nastoľuje pozíciu svedectva a spovede ako „výzvy pre vzrušeného čitateľa“. Básne pozitívne prekvapujú svojou výsostnou jednoduchosťou a spoločenskou angažovanosťou, pripomínajúcou denník aktivistu.

Básnik, spisovateľ, prekladateľ, literárny komparatista, propagátor slovinskej literatúry v zahraničí a jeden z najprekladanejších autorov bol dlhé roky popredným aktivistom slovinského gejského hnutia a dodnes je organizátorom najstaršieho festivalu gejského a lesbického filmu (neskôr premenovaného na Festival LGBT filmu) v Európe. Preto neprekvapuje, že B. Mozetič odvážne odhaľuje banálnu tragickú spoločenskú skutočnosť, ktorú pozná z vlastného (alebo cudzieho) života: promiskuitu, prostitúciu, drogovú závislosť, násilie, samovraždy, skrývanie sa a útek pred homofóbiou.¹³ Hoci sa jeho básnické zbierky, ktoré boli ocenené už dvoma Veronikinými cenami, oceneniami za najlepšiu básnickú zbierku roka, líšia obsahom a formou, môžeme v nich nájsť spoločné jadro: naratívnu orientáciu veršov, subverzívnu tematizáciu tela¹⁴ a osobitnú zmes úprimnej autobiografie a ironickej spoločenskej kritickosti, ktorá sa zaoberá inakosťou či rôznorodosťou.

12) VIDALI, Petra, 2011: O breznih in angelih (spremna beseda). In: Marko Sosič: Iz zemlje in sanj. Maribor: Litera, s. 141 – 150.
13) NOVAK POPOV, Irena, 2014: Novi sprehodi po slovenski poeziji. Ľubľana: Zveza društev Slavistično društvo Slovenije.
14) ZUPAN SOSIČ, Alojzija, 2021: Literarna interpretacija pesmi Tine Kozin in Braneta Mozetiča. In: Obdobja: Slovenska poezija (ed. D. Pavlič). Ľubľana: Znanstvena založba FF, s. 125.

Ironický osteň spoločenskej kritickosti je prítomný aj v básnickej zbierke Idiorytmia (2021) Barbary Korun. Poetka, spisovateľka, dramaturgička, esejistka, lektorka, absolventka slovenistiky a literárnej komparatistiky, moderátorka stretnutí Poetky o poetkách o diele napísala: „Zvláštnosťou tejto zbierky je ženský básnický subjekt, ktorý sa konštituuje pomocou neustáleho sebaironického a humorného odstupu od vlastného Ja a sveta.“¹⁵ Podobne ako v básnickej zbierke Prídem hneď, ktorá bola ocenená Veronikinou cenou, aj v Idiorytmii je autobiografickosť motivovaná akýmsi oslovením čitateľky, resp. čitateľa, vlastne monológom, ktorý Samo Krušič nazýva lyrickou rečou s výhradou, pretože jej priamosť je blokovaná umiestnením hovoriaceho a hovoreného do konkrétneho času a priestoru.¹⁶ Kvalitu výberu básní umocňuje bdelá básnická reč podobná snovej reči: obe sa vyznačujú nečakanými zvratmi, obratmi, synkopami, množstvom obrazov, veľkou škálou ambivalencií, paradoxných myšlienok, vzájomne sa vylučujúcich výpovedí či nepredvídateľných záverov.

15) KORUN, Barbara, 2021: Zdaj sem tu, hipna točka ravnovesja (predhovor autorky). In: Idioritmija. Koper: KUD AAC Zrakogled., s. 88.
16) KRUŠIČ, Samo, 2012: Monologi Barbare Korun (spremna beseda). Barbara Korun: Pridem takoj. Ljubljana: KUD Apokalipsa., s. 66.

Ktoré znaky príznačné pre básnické zbierky B. Korun sú prítomné v Idiorytmii? Dialogickosť s náklonnosťou a otvorenosťou voči všetkým bytostiam, najmä však voči inakosti vôbec; dramatickosť ako výsledok zvnútornenia neustálej dvojakosti a rozpoltenosti sveta a poézie. Okrem dialogickosti a dramatickosti je dôležitým spoločným znakom aj estetický odklon od privilegovaného postavenia výpovede, ktorý sa v tradičnej poézii prejavuje ako antropomorfizácia živej a neživej prírody. Autorka túto snahu vysvetľuje ako túžbu obísť mocenské štruktúry vpísané do každodenného, normovaného jazyka. Podstatu jej poetiky možno zhrnúť pomocou titulného slova, ktoré vysvetľuje na obálke knihy: idiorytmia je tvorivá forma spolužitia, kde každý sleduje svoj individuálny rytmus, ako aj rytmus toho druhého. Toto posolstvo je integrálnou súčasťou jej básnického jazyka a otvára ho empatickému čítaniu.

K empatickému čítaniu sa hlási aj zbierka nebo pod vodou (2020) Tiny Kozin, poetky, literárnej komparatistky, kritičky, editorky a rozhlasovej umelkyne. Univerzalizácia či stieranie hraníc medzi ľudským a neľudským sa v uvedenej zbierke uskutočňuje inak ako u B. Korun. Spoločným bodom, ktorý v zbierke nebo pod vodou spája lyrický subjekt s prírodou, ľudskosť s neľudskosťou, človeka s rastlinami i zvieratami a prírodné javy a rôzne stavy navzájom, je totiž priepustnosť či prechodnosť z jednej formy do druhej, priepustným či amorfným sa tu stáva aj ľudské telo. Priepustnosť – na úrovni motívu zastúpeného morom, riekou, jazerom, rybníkom, korytom, vodným tokom, hladinou, pobrežím a ľadovcom – je zároveň širším označením pre pohyb tejto poézie bez jasných hraníc, ale s intenzívnymi emocionálnymi polohami. Chvályhodné na zobrazení silných citových stavov je, že sa vyhli stereotypu, patetizmu a sentimentu, čo je základným predpokladom kvalitnej poézie.

Hoci ide o tok mimoriadne krehkých a synestetických obrazov zachytených cez filter plynutia a spomienok, tieto rytmické momenty plynutia sú také hlboké, že v nich môžeme rozpoznať autobiografický príbeh o smrti najbližších a zároveň akúsi múdrosť (už Hegel tvrdil, že dostatočne hlbokým pohľadom môžeme na okamihu spoznať večnú pravdu). Nálada básne oscilujúca od existenciálnej úzkosti až po inscenovanie kozmického procesu neuviazla v elegickosti práve vďaka estetickosti, ktorá je následkom zhustenosti básnického výrazu. K zhustenosti najinovatívnejšie prispieva pohyblivá sylabickosť.¹⁷ Tento proces zjemňovania palimpsestových podôb pôsobí aj na syntaktickej rovine, pretože nezahŕňa iba enjambementy, ale aj hranice slov a slabík, ako to vidieť aj v preloženej básni: sám / po všetkom / všade / sám // že počuje- / ššššššš, ti- / cho, ako / smut- / né tiene nosí // do teba.

17) ZUPAN SOSIČ, Alojzija, 2021: Literarna interpretacija pesmi Tine Kozin in Braneta Mozetiča. In: Obdobja: Slovenska poezija (ed. D. Pavlič). Ľubľana: Znanstvena založba FF, s. 125.

Túto báseň možno čítať mnohými spôsobmi a cítiť v nej silu priepustnosti a krásu prechodu. Rôzne druhy krás, ktoré ponúkajú veľa možností prežívania a reflexie, zdobia aj ostatné preložené úryvky a pozývajú čitateľku a čitateľa do sveta súčasnej slovinskej literatúry.

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!