Aj jazykom musíme kývať – inak sa z neho stane múmia z prekladateľskej dielne

O preklade knihy Kniha krvi (Kim de l’Horizon)

Keď Kniha krvi (orig. Blutbuch) v roku 2022 vyšla, získala Nemeckú knižnú cenu a vzápätí aj Švajčiarsku knižnú cenu. Porota vyzdvihla pri hodnotení práve to, pre čo je taká ťažko zaraditeľná. Pestrosť. Nesúrodosť. Provokatívne narábanie s jazykom. Nehanebnú (no sympatickú) otvorenosť.

Švajčiarske autorstvo Kim de l’Horizon označuje svoj román za autofikciu. Čerstvo diagnostikované ochorenie starej mamy rozprávačstva sa stáva akýmsi spúšťačom úvah a spomínania. Rozpitváva svoj vzťah s najbližším príbuzenstvom, uvažuje o svojich spomienkach, o svojom prežívaní, no i o svojom tele a telesnosti. Ťažko možno vysvetliť, o čom táto kniha vlastne je. O človeku, ktorý sleduje, ako sa jeho stará mama prepadáva do zabúdania? O tom, čo s nami robí detstvo, dospievanie, rodina, hanba, vina a čo reč, s ktorou sme vyrastali? O prehliadaných (ženských) vetvách rodostromov? O nebinárnej identite? Sexualite?

Od buka do brucha

Z prekladateľského hľadiska predstavoval prvý problém už samotný názov knihy. Slovo Buch totiž nesie vo švajčiarskej nemčine, v bernskom dialekte, viaceré významy. Buch je kniha, Buch je buk (strom, ku ktorému sa rozprávačstvo opakovane vracia) a Buch je i brucho, v ktorom sa všetko trávi, spracúva. Toto sa v slovenčine obsiahnuť nedalo, preto som sa musela rozhodnúť pre jedno slovo.

Román je špecifický absenciou homogenity – po všetkých stránkach. Nejde len o to, že každá postava má svoj vlastný, osobitý jazykový prejav, ktorý som sa snažila preniesť do slovenčiny. Text je rozčlenený do niekoľkých pásem, v každom z nich je evidentný iný rozprávačský postup, iný jazyk, odlišujú sa rytmom a dĺžkou viet. Miestami nemotorné rozprávanie dieťaťa obsahuje množstvo dialektizmov, nespisovných slov a opiera sa výraznejšie o reč, akou sa hovorilo a hovorí v Berne a okolí. Ďalšia časť, kde sa ujíma slova Kim ako dospelý človek, je dynamickejšia, autorstvo opúšťa nárečie, hovorí po „nemecky“, no ide o nemčinu husto popretkávanú anglickými výrazmi a anglicizmami. Aj táto časť je podmanivo obrazná a v niektorých pasážach sa objavujú vo zvýšenej miere prvky metódy prúdu vedomia. Časť pozostávajúca z rešeršného materiálu o krvavom buku, ktorý dal tiež meno knihe, je zase strohejšia, vecnejšia, má prvky náučného štýlu. Poslednú časť píše Kim po anglicky. Volí si tento jazyk, lebo je to jazyk, ktorému stará mama – grosmér – nerozumie, a obsahuje listy, ktoré adresuje práve jej. Druhým dôvodom je, že ide o reč, ktorá sa do takej miery nesústreďuje na rody. Poskytuje v tomto zmysle teda i väčšiu slobodu. Knihu uzatvára prekladom tejto časti do nemčiny, pri ktorom siaha po prekladači DeepL. Ponúka i vysvetlenie: „Stroj“ vníma text inak než prekladateľ*ka. Nezaoberá sa rodmi – no na druhej strane ani štylistikou. Ide teda o nevšedný experiment.

Čítať – ale i počúvať

Vzhľadom na opakované vyznania lásky k bernskému dialektu, s ktorým hlavná postava vyrastala, som sa rozhodla ponechať zopár „ochutnávok“ i v slovenskom texte. Snáď mi to čitateľstvo odpustí, ale bez nich by to nebolo ono. Tieto slová sa do takej miery spájajú s postavou starej matky, že ich nebolo možné vypustiť (preložiť), len vysvetliť – sú ako záchranné lano, ktorého sa rozprávačstvo chytá a ktoré sa tiahne celým románom. „Tieto výrazy tu boli už vždy, prítomné, svedkyne môjho bytia, utajení ochrancovia v inak transparentnom tele. Küechli, fotzelschnittä, agonický argot pelargónií, neodbytné mušky slov, muškáty a ty.“

Zvuk je v tomto románe veľmi dôležitý. Mnohé pasáže som si pri prekladaní recitovala, nahlas a opakovane, a snažila som sa prekomponovať do slovenčiny nielen ich obsah, ale i melódiu – niektoré mali byť „nadupané“ agresívnou maskulinitou („Muá. Gdŕŕ. Dravý. Vrieska. Trieska. Ho. Hora. Som hora. Nie nočná, nie mora.“), iné mali byť vláčne a z ďalších sa mala človeku zakrútiť hlava, mal sa nimi nechať strhnúť, aby na konci vety zabudol, čo bolo na jej začiatku („… vytiahnem svoje korene z temnoty zeme a cválam na ňom ďalej ďalej hlbšie do podzemia do toho čo je mojím čoho sa bojím padá posledná moja schránka bez nej v hrôze stojím sme bárky sme monoxyly bojovej noci chmárky…“). Vyžadovalo si to mimoriadny cit pre fonosémantické asociácie evokované jednotlivými zoskupeniami hlások.

Aj v prejavoch jednotlivých postáv som sa snažila o zachovanie správnej tonality. Najmenej som uvažovala o hlase matky (mér), ten sa mi vynoril v hlave hneď. Ide o ženu, ktorá pracuje ako kaderníčka a žije na predmestí veľkého mesta, rozpráva nespisovne (nárečím) a miestami sa za to hanbí. Trápi ju nedostatočné vzdelanie, veľa číta a snaží sa prekonať túto prekážku – minimálne v písomnom prejave. Vedela som si veľmi jasne predstaviť jej svet, jej vety (ako by vyzneli v slovenčine), jej prežívanie, ba dokonca aj to, ako vyzerá. Mér je ako i mnohí ľudia tunajšej generácie štyridsiatnikov*čiek: „jak si nedávame bacha, vypadne nám z úst sídlisko, de sme vyrastali.“

Formičky rodov

Pri tomto texte som sa ako prekladateľka pohybovala po veľmi tenkom ľade – šlo o to, aby bol v preklade zachovaný rytmus, poetika a obraznosť nemeckej predlohy. To však nebola jediná výzva.

V súvislosti s románom sa pomerne často písalo o nebinarite rozprávačstva a otvárala sa teda otázka, ako ju vyjadriť v jazykoch, ktoré sú výrazne „rodovo zaťažené“. Slovenčina k týmto jazykom nepochybne patrí. Dá sa teda uchopiť výpoveď hlavnej postavy tak, aby znela autenticky a nesilene? Ako o sebe hovorí človek, čo nevníma rody a odmieta ich konzekventné určovanie, v reči, ktorá na nich trvá? S redaktorkou Andreou Černákovou sme dlho premýšľali o riešení, ktoré by bolo v súlade s tým, ako sa vníma hlavná postava, a zároveň by nevyrušovalo. Ako som už spomenula, román je autofikciou, ide teda o výpoveď konkrétneho človeka, s ktorým sa dalo diskutovať – čo našu prácu výrazne zjednodušovalo. Uvažovali sme o „hviezdičkovaní“, keďže hviezdička môže byť interpretovaná nielen ako konvenčný znak (symbol), ale aj ako znak ikonický (je otvorený rovnako, ako je otvorený jazyk) a indexálny (ukazuje na diskurz o inkluzivite). Dokonca sme diskutovali aj o novotvaroch (lebo ak si ich nejaký román môže dovoliť, tak tento). Stredný rod neprichádzal do úvahy – Kim ho odmieta. Vždy sme sa však vracali k tomu istému: rod nie je niečím, čo nás ako bytosti definuje. Možno ho prehliadať, nevidieť. A neuvidí ho ani slovenské čitateľstvo. Tu a teraz je nepodstatný.

Nad čím som však premýšľala najviac, nebolo, azda prekvapivo, vyjadrenie nebinarity rozprávačstva, ale generické maskulínum, ktorému sa bolo treba vyhnúť. Až pri tomto texte som si uvedomila, ako často po ňom siahame. Nie je však nevyhnutnosťou, dá sa obísť. Každý použitý mužský rod (či už vo východiskovom texte alebo v slovenskej verzii) je príznakový. Ak sa hovorí o „mešťanoch“, myslia sa tým len muži obývajúci dané mesto, ak sa hovorí o „Rimanoch“, nezahŕňajú sa pod tento pojem aj rímske občianky. Nezámerné pochybenia (či už v nemeckej predlohe alebo nebodaj v slovenskej verzii) považujem za akýsi symptóm nášho jazykového „naprogramovania“, podnet na zamyslenie.

Rieka príbehu, príbeh rieky

Kim, mimochodom nesmierne milá, vnímavá osoba, nás počas prekladateľskej dielne, ktorej som sa zúčastnila s prekladateľkami a prekladateľmi do desiatich rôznych jazykov, vyzval*a, aby sme zaobchádzali s textom voľnejšie, vnímali preklad ako ďalšieho činiteľa utvárajúceho knihu.

Nielen rozprávačstvo je fluidné, voľne plynie i román, ba aj preklad. Časové roviny sú čímsi pohyblivým a nestálym, z prítomnosti prechádzame do minulosti a naspäť, hoci aj uprostred vety. Toto je azda najcharakteristickejšia črta Knihy krvi a snažila som sa ju premietnuť aj do jej slovenskej verzie. Tekutosť. Absencia hraníc. Pravidiel. Konformity. To, ako sa jeden príbeh vlieva do druhého. Príbeh stromu do príbehu rodiny. Príbeh starých matiek do príbehu matky a tie do príbehu dieťaťa. Predloha do prekladu.

Zuzana Demjánová

Foto: Archív autorky

Zuzana Demjánová

sa od roku 2011 venuje takmer výlučne umeleckému prekladu z nemeckého a nórskeho jazyka. Z nórčiny prekladá žánrovú literatúru (knihy Jørna Liera Horsta a Heineho Bakkeida), romány (napr. Mengeleho zoo od Gerta Nygårdshauga), no i detské knihy. Z nemčiny preložila diela Josepha Rotha, Katje Petrowskej, Eliasa Canettiho a denníky Maxa Frischa, za ktoré jej bola v roku 2021 udelená Cena Jána Hollého. Za svoju najväčšiu doterajšiu výzvu považuje preklad, na ktorom aktuálne pracuje – román švajčiarskeho autorstva Kim*a de l’Horizon Kniha krvi. Ide totiž o text dokazujúci, aké nečakane a potešujúco pružné sú hranice slovenského jazyka. Žije v Petržalke.