Jozef Kot 1936 – 2022 poklona

22. mája 2022 zomrel spisovateľ a oceňovaný prekladateľ anglicky písanej literatúry Jozef Kot. Preložil množstvo prozaických diel najvýznamnejších predstaviteľov tak americkej prózy najmä 20. storočia (W. Faulkner, J. D. Salinger, J. Updike, E. Hemingway, H. Miller), ale aj anglickej, resp. britskej (W. Sommerset Maugham, A. Sillitoe, W. Golding, I. Fleming, F. Forsyth, J. Barnes, J. Fowles) a írskej literatúry (B. Stoker, J. Joyce). Veľkú časť jeho prekladateľskej práce predstavujú drámy. Prekladal hry E. Albeeho, E. O´Neilla, A. Kopita, aj H. Pintera, preložil vyše dvadsať hier W. Shakespeara. Za preklad Joyceovho Ulyssesa získal v roku 1994 Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Jeho posledný preklad, román Mág Johna Fowlesa, vychádza v roku 2022. Je autorom viacerých literárnoteoretických úvah, kritík a recenzií, týkajúcich sa najmä anglickej a americkej literatúry a problematiky prekladateľstva. Na pripomenutie osobnosti Jozefa Kota vám ponúkame úryvok z rozhovoru, ktorý s ním viedol Radoslav Passia a ktorý vyšiel v knihe Deväť životov (Kalligram, 2015).

Foto: Archív autora

Kto vám ponúkol prvý text na preklad? Alebo ste ho niekomu ponúkli vy?
Prekladať som začal nedlho potom, ako som začal študovať angličtinu, poznal som sa s niektorými redaktormi vtedajšieho denníka Smena. Redakcia potrebovala preklady krátkych článkov, ktoré sa zjavovali v medzinárodných mládežníckych časopisoch vychádzajúcich v angličtine. A tak som raz-dvakrát do mesiaca preložil vari desať-dvadsať riadkov vybraných textov a dostával ako honoráre desať-pätnásť korún, čo pre študenta nebolo vtedy celkom zanedbateľné. Začínal som teda celkom neliterárne.

Niekedy roku 1957 prišiel za mnou básnik a prekladateľ Rudolf Skukálek s návrhom, či by som nevypracoval návrh na vydanie antológie americkej poézie 20. storočia, ktorú by sme mohli spoločne preložiť. Navštívili sme vydavateľstvo Tatran, dohodli sa na vydaní, a potom si ma ešte zadržal vedúci redaktor prekladovej literatúry Ján Belnay a redaktor Jozef Olexa, ktorí mi ponúkli na preklad román anglického prozaika W. S. Maughama Vtedy a teraz. Bol to môj prvý knižný preklad, antológia americkej poézie vyšla o rok neskôr. Do prekladateľskej práce ma vyzýval aj vtedajší šéfredaktor Slovenských pohľadov Alexander Matuška, ktorý mi zadal na preklad rozsiahlu novelu Josepha Conrada Lagúna. Pre Slovenské pohľady som vtedy písal literárnokritické články a recenzie a Matuška často opakoval svoj výrok, že slovenský čitateľ môže z prekladovej literatúry čítať iba to, čo už vyšlo v češtine, lebo slovenskí prekladatelia sa neodvažujú prekladať z originálu. Neplatilo to všeobecne, ale vo viacerých prípadoch sa nemýlil.

Ako redaktor ste začali pracovať už počas štúdia, v roku 1956 ste nastúpili do Mladej tvorby. Tento rýchly štart vtedy nebol ojedinelý, nájde sa v životopise nejedného vášho rovesníka. V súčasnosti sú v istom zmysle možnosti mladých ľudí v literatúre oveľa väčšie, no zároveň je perspektíva relatívnej materiálnej istoty, ktorú vtedy poskytovalo zamestnanie v literárnom časopise, prakticky nulová. Ako ste vtedy svoj vstup do pracovného života, dnes by sme povedali na trh práce, vnímali? Brali ste svoj úspech ako samozrejmosť alebo ste naň boli patrične hrdý?
Vstup začínajúcich autorov do literárnych časopisov bol v tých časoch celkom bežný. Šéfredaktori dosť programovo vytvárali „stážové miesta“, a keď sa praktikant osvedčil, ocitol sa v zornom poli aj viacerých redakcií. Uvediem to na vlastnom príklade. Do Mladej tvorby som nastupoval roku 1956 na plný úväzok, ale najprv s polovičným platom. O niekoľko mesiacov o mňa prejavila záujem redakcia Kultúrneho života, a keď už takmer bola ruka v rukáve, Mladá tvorba mi ponúkla plný plat, a tak som ostal. Neviem, či som bol na svoju profesiu hrdý, ale v každom prípade som ju mal rád. Až natoľko, že keď som po promócii dostal ponuku nastúpiť na katedru anglistiky, čo nepochybne bolo prestížnejšie a perspektívnejšie zamestnanie, odmietol som. Atmosféru, aká vládla v literárnych časopisoch, nič nemohlo nahradiť.
…
Nie ste „len“ prekladateľ, publikovali ste aj množstvo doslovov a odborných textov o preklade. Aký je váš postoj k teórii? Aké miesto by mala mať v príprave mladého prekladateľa, je preňho podľa vás dôležitá?
Kedysi bolo pravidlom či povinnosťou prekladateľa pridať ku knihe doslov. Dnes sa kniha vybavuje záložkou, resp. niekoľkými základným údajmi o autorovi na opačnej strane obálky. Poznať bližšie autora prekladaného diela je nevyhnutné a prekladateľ si takýto „nepublikovaný“ doslov aspoň súkromne musí urobiť. Má na to databázu internetu a nie je to problém.

Na teóriu prekladu mám pomerne jednoduchý názor: pokiaľ teória prekladu pomáha prekladateľovi definovať jeho činnosť a spája sa s praxou, môže mu pomôcť. Ak je však teoretizovaním pre teoretizovanie, zdá sa mi samoúčelná. Nie každý vie, že prvá vášnivejšia debata o prekladateľstve sa uskutočnila v rímskom senáte, keď sa rímskym senátorom nepozdávali preklady gréckych autorov do latinčiny. V diskusii vystúpil Cicero a definoval zmysel prekladateľskej práce na celé ďalšie storočia: prekladať treba nie slovo za slovo, ale zmysel za zmysel. A ešte jedna významná téza vyslovená nemeckým romantikom Schlegelom: preklad je dekódovanie originálu a jeho nové zakódovanie. Niekde v tomto priestore by sa mal pohybovať teoretik i kritik prekladu. Pokusy o štrukturalistické a neoštrukturalistické definície prekladu chvíľami lietajú vo vzduchoprázdne. (Na druhej strane si treba vysoko vážiť štrukturalistickú lingvistiku, ktorá koniec koncov svojimi matematickými modelmi umožnila vznik prekladateľských strojov.) Domnievam sa, že o preklade doteraz najviac povedal český teoretik Jiří Levý vo svojej neprekonateľnej knihe Umění překladu. Na Slovensku azda Ján Vilikovský v knihe Preklad ako tvorba. A vo svete Peter Newmark svojou A Textbook of Translation a definovaním dvoch základných prekladateľských metód – sémantickej a komunikatívnej.
…
Dôležitú časť vašej prekladateľskej práce tvorili dramatické texty. Preložili ste viac ako dvadsať hier Shakespeara, okrem toho amerických dramatikov 20. storočia Eugena O’Neilla, Edwarda Albeeho, Angličana Harolda Pintera a iných. Ako vznikla vaša spolupráca s divadlom?
Spolupráca vznikala spontánne, obracali sa na mňa dramaturgovia, ale najmä divadelní režiséri. Moje preklady realizovali takí režiséri, ako boli Jozef Budský, Pavol Haspra, Vladimír Strnisko, Jozef Bednárik, ale najmä Miloš Pietor. S Pietorom sme mali vypracovaný výhľadový harmonogram, ako predstavovať Shakespeara z jeho menej známej stránky. Žiaľ, Pietor už nedokončil inscenáciu Kupca benátskeho a jeho skonom sa spolupráca s divadlami pre mňa skončila, ak do toho nerátam uvádzanie mojich starších prekladov. Ako nový preklad sa v posledných rokoch zrodil iba Cymbeline, inscenovaný trnavským Divadlom J. Palárika, O svojom vzťahu k Shakespearovi som už hovoril. Prekladať jeho hry z originálu, z alžbetínskej angličtiny, bola chvíľami otrocká práca, ktorá ma odvádzala od prekladu iných autorov, aj od pôvodnej tvorby, ale robil som ju rád. Spájala ma s mladosťou.

Má preklad pre divadlo nejaké výraznejšie špecifiká v porovnaní s prekladom prózy alebo poézie?
Určite, jazyk prekladu dramatického textu je celkom odlišný od prekladu prózy. Musí byť živý, odpočúvaný z ulice, musí sa prispôsobiť hereckému prejavu, teda byť ľahko vysloviteľný, bez nežiaducich zhlukov hlások. Keďže som v prípade Shakespeara prekladal veršovaný text, blankvers musel zodpovedať logickému členeniu textu a dbať na významové celky, aby nedochádzalo k zbytočným veršovým cezúram. Pravdaže, prekladateľ pri ňom nemôže podliehať javiskovému populizmu a pridávať mu významy a najmä vulgarizmy, ktoré síce občas potešia herca a určite diváka, ale ešte vždy si myslím, že divadlo je chrám a jeho liturgia by mala slúžiť umeniu.

Prekladali ste žánrovo a štýlovo dosť rôznorodé prózy. Minimálne od konca šesťdesiatych do konca osemdesiatych rokov ste ako vysokopostavený človek slovenskej literatúry iste mali možnosť vybrať si z plejády nepreložených kvalitných diel aj na základe osobnej vkusovej orientácie… Podľa akého kľúča ste teda postupovali?
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch som sa takmer výlučne sústredil na svoje dva prekladateľské projekty – preklad hier Shakespeara a preklad románu Jamesa Joycea Ulysses, na ktorých som začal pracovať ešte koncom šesťdesiatych rokov. Pozrel som na bibliografiu svojich prekladov a okrem Shakespeara za celé dvadsaťročie tam figurujú ešte dva knižné preklady poézie – Edgara Lee Mastersa a Carla Sandburga a knižný preklad štyroch hier dramatika Eugena O’Neilla. Napočudovanie, nijaká próza. Pravdaže, spomínané projekty a práca na ministerstve ma časovo natoľko pohlcovali, že som svoje prekladateľské aktivity nemohol ani nechcel rozširovať.

Hoci ste začínali prekladom poézie – spomínali ste už antológiu Americká poézia 20. storočia, ktorú ste v roku 1959 vydali spoločne s R. Skukálkom – neskôr už básnické preklady vo vašej bibliografii figurujú v menšom počte. Ak, pravda, odhliadneme od Shakespearovho blankversu… Aký je váš vzťah k poézii?
Ako som už spomenul, roku 1980 mi vyšiel preklad knihy Edgara Lee Mastersa Spoonriverská antológia a roku 1982 výber z poézie Carla Sandburga Chicago. Prekladal som ich pre Kruh milovníkov poézie z iniciatívy vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Napokon, Shakespearove hry sú prevažne veršované, takže tiež ich možno pokladať aj za preklad poézie. Tvrdím – a niekoľkokrát som o tom aj písal – že hranica medzi poéziou a dobrou prózou je takmer neviditeľná. Uvedomil som si to najmä pri preklade Joyceovho Ulyssesa, kde pri mnohých metaforických pasážach prekladateľ postupuje obdobným spôsobom ako pri preklade poézie.

Ktorý zo svojich prekladov považujete osobne za najdôležitejší, je to Joyceov Ulysses, Shakespearove hry alebo niečo úplne iné?
Asi presne, ako hovoríte: Joyce a Shakespeare.

Radoslav Passia

Foto: Archív autora

Radoslav Passia

(1977) je literárny vedec a publicista. Pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Knižne mu vyšli monografie Na hranici. Slovenská literatúra a východokarpatský hraničný areál (2014) a Hľadanie súčasnosti. Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (spoluautor, 2014), ako aj odborná publikácia Deväť životov. Rozhovory o preklade a literárnom živote (spolu s G. Magovou, 2015). V rokoch 2010 až 2015 bol šéfredaktorom časopisu Romboid, v roku 2016 založil spolu s V. Barboríkom a I. Taranenkovou internetový časopis Platforma pre literatúru a výskum (plav.sk), bol šéfredaktorom Knižnej revue od decembra 2018 do marca 2020.