Autori a autorky tohto čísla

Sharon Dodua Otoo

Foto: deutschlandfunk.de

(1972) je britsko-nemecká autorka a politická aktivistka s ghanskými koreňmi. Narodila sa a vyrastala v Londýne. Po roku strávenom v Hannoveri, kde opatrovala deti, sa rozhodla pre štúdium nemčiny a manažmentu. Od roku 2006 žije s rodinou v Berlíne.

Až donedávna bola Otoo známa skôr ako aktivistka než spisovateľka. Politicky sa angažuje proti rasizmu a diskriminácii žien a ľudí tmavej pleti, presadzuje diverzitu. Pôsobí v rámci iniciatív Schwarze Menschen in Deutschland a Phoenix. Spolupracuje aj s černošským queer-feministickým združením ADEFRA.

Píše prózu a eseje. V článkoch, komentároch, recenziách, fejtónoch a diskusných príspevkoch sa zameriava najmä na politické otázky týkajúce sa feminizmu, života bielych, ako aj na témy z oblasti kultúry a vzdelávania. Pre jej umeleckú tvorbu sú príznačné prvky magického realizmu a afrofuturizmu, zaujíma ju problematika vzťahov, hľadania identity a empowerment. Vo vydavateľstve edition assemblage vedie po anglicky písanú edíciu Witnessed.

Prvé novely s názvom the things i am thinking while smiling politely (veci, ktoré si myslím, zatiaľ čo sa zdvorilo usmievam, 2012) a Synchronicity (Synchronicita, 2015) Otoo napísala v angličtine a boli preložené do nemčiny. Za text Herr Gröttrup setzt sich hin (Pán Gröttrup si sadá) získala v roku 2016 Cenu Ingeborg Bachmannovej – ako prvá britská a navyše černošská autorka. V roku 2020 predniesla úvodný prejav počas Dní po nemecky písanej literatúry v rakúskom Klagenfurte, ktorý pod názvom Dürfen Schwarze Blumen Malen? (Smú čierni ľudia maľovať kvety?) publikovalo vydavateľstvo Heyn. Otoovej prvý román Adas Raum (Adin priestor, 2021) vyšiel v nemeckom jazyku v renomovanom vydavateľstve S. Fischer.

Poviedka Pán Gröttrup si sadá je pôvabná, nenáročná satira, ktorá s nadhľadom a humorom vykresľuje všedný život staršieho nemeckého páru. Hlavné postavy príbehu sú manželia inšpirovaní reálnymi osobami nemeckých dejín: Helmut Gröttrup, nemecký raketový vedec, ktorý sa v období národného socializmu podieľal na výrobe balistickej rakety V2 a po vojne spolupracoval na rozvoji sovietskeho raketového programu, a jeho manželka Irmgard. Dej sa odohráva počas ich spoločných raňajok a je vyrozprávaný netradične – z perspektívy svojhlavého vajca, ktoré vyvolá nečakaný rozruch a naruší ustálenú rannú rutinu.

Milina Svítková

Dilek Güngör

Foto: Ingrid Hertfelder

(1972) sa narodila v nemeckej obci Schwäbisch Gmünd, pochádza z rodiny tureckých prisťahovalcov. Študovala prekladateľstvo v Germersheime, žurnalistiku v Mainzi a rasové a národnostné štúdia v anglickom Warwicku. Pôsobí ako novinárka a spisovateľka. Pracovala pre Berliner Zeitung, do roku 2020 bola zástupkyňou šéfredaktora v časopise Kulturaustausch. Jej zozbierané novinové stĺpčeky vyšli vo zväzkoch Unter uns (Medzi nami) a Ganz schön deutsch (Celkom pekná nemčina). V roku 2007 jej vydali prvý román Das Geheimnis meiner türkischen Großmutter (Tajomstvo mojej tureckej starej mamy). V roku 2019 jej vo vydavateľstve Verbrecher vyšiel druhý román Ich bin Özlem (Volám sa Özlem). Napísala libreto pre spevohru. Román Vater und ich (Otec a ja) vyšiel v roku 2021, zožal mimoriadny úspech a bol nominovaný na prestížnu Nemeckú knižnú cenu 2021 (Deutscher Buchpreis). Kniha pojednáva o vzťahu otca a jeho dospelej dcéry, ktorí sa na tri dni ocitli spolu doma a bez matky akoby zabudli vzájomne komunikovať a odcudzili sa nielen ako otec a dcéra, ale aj v mnohých iných rovinách. Autorka žije a pracuje v Berlíne.

Dana Petrigáčová

Jayrôme C. Robinet

Foto: Ali-Ghandtschi

(1977) sa narodil vo Francúzsku. Vyštudoval prekladateľstvo nemčiny a španielčiny na univerzite v Mons v Belgicku, študoval aj španielsku literatúru a umenie v Granade v Španielsku.

Je spisovateľ, prekladateľ, bloger, performer a queer aktivista. Účinkuje vo vlastných vystúpeniach, venuje sa žánru Spoken Word. Vo Francúzsku mu vyšli dve zbierky poviedok. Po nemecky napísal divadelnú hru Das Licht ist weder gerecht noch ungerecht (Svetlo nie je ani fér, ani nefér, 2015), ktorá mala premiéru v roku 2015 v Berlíne. Do francúzštiny preložil niekoľko divadelných hier súčasných nemeckých autorov, básne slam poetry a aj odbornú literatúru.

V rokoch 2015 – 2019 vyučoval kreatívne písanie na niekoľkých nemeckých univerzitách, získal titul M.A. (Master of Arts: Biografické a kreatívne písanie). Od roku 2019 pôsobí ako doktorand na Univerzite umení v Berlíne, venuje sa téme Queer Performance Poetry.

Absolvoval množstvo študijných pobytov, bolo mu udelených mnoho štipendií a za svoju prácu autora a prekladateľa získal početné ocenenia.
Žije a pracuje v Berlíne.

Úryvok v tomto čísle Verzie pochádza z jeho autobiografickej knihy Mein Weg von einer weißen Frau zu einem jungen Mann mit Migrationshintergrund (Moja cesta od bielej ženy k mladému mužovi s migrantským pozadím), ktorú vydalo vydavateľstvo Hanser Berlin (2019). Zaujímavo v nej opisuje svoj život bielej Francúzky, ktorý sa neskôr presťahuje do Berlína, začne užívať testosterón a zažíva druhú pubertu, pričom prekonáva byrokratické prekážky. Keď mu narastie tmavá brada, odrazu ho na ulici oslovujú v arabčine. V kaviarni, šatni či pri pasovej kontrole si všimne, že sa radikálne zmenila nielen jeho identita, ale najmä správanie ľudí okolo neho, preto môže porovnávať: ako sa s ním zaobchádza ako s mužom a ako so ženou? A čo to znamená, keď sa mení nielen pohlavie, ale zrejme aj pôvod a vek? Úprimne a otvorene rozpráva o svojom každodennom queer živote a odhaľuje, aké šialené je vnímanie spoločnosti a škatuľkovanie.
Zaujímavosťou je, že ju písal po nemecky a po jej úspechu dlho zvažoval, že ju dá do francúzštiny preložiť niekomu inému, ale nakoniec sa rozhodol, že ju preloží sám.

Linda Magáthová

Jasmina Kuhnke

Foto: Marvin Ruppert

(1982) sa narodila v nemeckom Hagene. Jej matka pochádza z Chorvátska, otec zo Senegalu. V Nemecku je výrazným hlasom v boji proti rasizmu. Jej debutový román Schwarzes Herz (Čierne srdce) vyšiel v roku 2021 vo vydavateľstve Rowohlt. Autorka v ňom podáva svedectvo o tom, čo s človekom urobí, keď neustále vzbudzuje pozornosť. Hlavná hrdinka (ja – rozprávačka) je černoška vyrastajúca v 90. rokoch na okraji Porúria. Doma zúri agresívny otčim, v škole sa jej dostáva málo podpory, ale zato veľa diskriminácie. Na detskej narodeninovej oslave sa zrazu vo dverách zjaví neonacista. Hlavná hrdinka vie, aké to je každý deň rátať s najhorším, a postupne to začne brať ako samozrejmosť. Tam, kde sa pre iných dvere otvárajú, sa pre hlavnú hrdinku čoraz viac zatvárajú. Až kým sama nenadobudne presvedčenie, že svetu nemá čo ponúknuť. Dostane sa do násilníckeho vzťahu a závislosť v ňom upevní dvomi tehotenstvami. Až keď je takmer neskoro, podarí sa jej vyslobodiť seba aj deti.

Jasmina Kuhnke pracuje ako stand-up komička, spisovateľka a aktivistka v boji proti rasizmu a diskriminácii. Po tom, čo ju s rodinou opakovane ohrozovali rasisti, založila spoločne s Nadáciou Amadea Antonia (Amadeu Antonio Stiftung) nadáciu Sheroes Fund na podporu žien, transsexuálnych, intersexuálnych a nebinárnych osôb, ktoré sú napádané a ohrozované pre svoje odhodlanie bojovať proti rasizmu, antisemitizmu či iným neľudským postojom. S manželom a deťmi žije v Kolíne nad Rýnom.

Andrej Zahorák

Michael Götting

Foto: Wagner Carvalho

je spisovateľ, novinár a kurátor. Vyštudoval severoamerické štúdiá a novšiu nemeckú literatúru na Slobodnej univerzite v Berlíne. Píše pre nemecké médiá Zeit Online, fluter.de, Tagesspiegel, Deutschlandfunk a i. Je autorom románu Contrapunctus, ktorý zachytáva osudy štyroch mladých Nemcov tmavej pleti v Berlíne na prelome tisícročí. Götting vedie workshopy tvorivého písania a mediálnych kompetencií v rozličných inštitúciách, autorsky sa zapája do viacerých projektov v postmigrantskom divadle Ballhaus Naunynstraße. Bol kurátorom literárneho festivalu AFROLUTION. Žije v Berlíne, kde vedie knižnicu združenia Each One Teach One.

Milina Svítková

Michael Kleeberg

Foto: Lothar Koethe

Nemecký spisovateľ (narodený v r. 1959 v Stuttgarte) vyštudoval v 70-tych rokoch politológiu a vizuálnu komunikáciu v Hamburgu. Po univerzitných rokoch vystriedal viacero povolaní, o. i. bol prístavným robotníkom, ošetrovateľom i filmovým novinárom. Žil v Ríme, Berlíne, Amsterdame a Paríži, v roku 2002 strávil istý čas v Libanone, Sýrii a Egypte. V súčasnosti žije a tvorí v Berlíne.

Kleeberg debutoval v roku 1984 poviedkami Böblinger Brezeln (Böblinské praclíky), po nej nasledovali prózy Der saubere Tod (Čistá smrť , 1987), Proteus der Pilger (Pútnik Proteus, 1993), Barfuß (Bosý, 1995), Der Kommunist vom Montmartre und andere Geschichten (Komunista z Montmartru a iné poviedky, 1997). Románom Ein Garten im Norden  (Záhrada na severe, 1998) si vyslúžil renomé autora vyjadrujúceho sa k morálnemu stavu nemeckej spoločnosti po zjednotení krajiny. Tento román bol spolu s neskoršou autorovou prózou Vaterjahre (Otcovské roky, 2014) preložený do vyše desiatich jazykov. V roku 2015 mu udelili Cenu Friedricha Hölderlina a o rok neskôr Literárnu cenu Nadácie Konrada Adenauera. Popri prozaickej tvorbe M. Kleeberg prekladá z francúzštiny (Marcel Proust) a angličtiny (Graham Greene, John Dos Passos, Paul Bowles) a píše eseje.

Kleebergov kaleidoskopický román Der Idiot des 21. Jahrhunderts: Ein Divan (Idiot 21. storočia. Díván, 2018) vyplynul z autorovho dlhodobého záujmu o dramatické príbehy jednotlivcov a párov pochádzajúcich z rôznych kultúr. Dej románu sa odohráva v Nemecku, Iráne, Libanone – a v ríši mýtov. Autor strieda perspektívy rozprávania i žánre, variuje medzi naratívnou prózou, esejou, mýtom, parabolou i žurnalistickým blogom, ktorými sa literárne vyrovnáva s neistotami dnešného sveta. Utopická tendencia Kleebergovho románu tkvie v presvedčení, že tak ako priateľské stretnutia, láska a porozumenie medzi ľuďmi vždy prekračovali hranice, prekračujú ich aj v dobe zrážok civilizácií a kolektívneho egoizmu – a ktovie, možno napokon predsa len zvíťazia nad zlobou, nenávisťou, násilím a kultúrnym partikularizmom.

Adam Bžoch

Peter Weiss

Foto: Zentralbild

(1916-1982)

Je jednou z najvýznamnejších postáv európskeho kultúrneho a spoločenského kontextu dvadsiateho storočia. Plným menom Peter Ulrich Weiss, Nemec so židovským pôvodom narodený pri Berlíne v exulantskej obci Nowawes (dnes Postupim Babelsberg), neskôr občan predvojnového Československa a nakoniec – na základe vlastného rozhodnutia – Švédska.

Publikovať začal vo švédčine a neskôr sa stal jedným z najvýraznejších predstaviteľov kultúry nemeckého jazyka. Celou svojou bytosťou verejne a politicky zaangažovaný ľavicový intelektuál, esejista, spisovateľ, dramatik, výtvarník (v rokoch 1937 a 1938 študoval maľbu na Akadémii výtvarných umení v Prahe), experimentátor v oblasti filmu a hudby, ktorého život bol taký protirečivý ako samotné dvadsiate storočie, ktoré svojimi dielami a postojmi spoluvytváral.

Slovenský čitateľ či divák ho môže poznať hlavne vďaka divadelnej hre Prenasledovanie a zavraždenie Jeana Paula Marata hrané hereckou skupinou Charentonského ústavu pod vedením pána de Sade. Hra po uvedení v Kráľovskom shakespearovskom divadle v réžii Petra Brooka (pod názvom Marat/Sade) a po sfilmovaní zaznamenala celosvetový úspech; dielo zásadne a na dlhý čas ovplyvnilo nielen spôsoby divadelného inscenovania, ale prispelo v druhej polovici šesťdesiatych rokov k zintenzívneniu diskurzu o nevyhnutnosti spoločenských zmien, povahe revolúcií, o moci a jej zneužívaní, o prostriedkoch a cieľoch inštrumentovaného násilia či manipulácie.

Príkladom spoločenského dosahu Weissových diel je aj inscenácia hry Die Ermittlung. Oratorium in 11 Gesängen (Výsluch: oratórium v jedenástich spevoch). Dokumentuje frankfurtský proces s dozorcami z koncentračného tábora v Auschwitzi z roku 1964 (text obsahuje výlučne záznamy ich výpovedí) a mala taký ohlas, že prispela k uzákoneniu nepremlčateľnosti nacistických zločinov v Nemecku.

Die Ästhetik des Widerstands (Estetika vzdoru, odboja, odporu,…) je jeho opus magnum. Jednotlivé „knihy“ vychádzali v rokoch 1975, 1978 a 1981 (rozsah je enormný, viac ako tisícdvesto strán). Po dokončení diela (a jeho rozpačitom prijatí kritikou, a to rovnako vo „Východnom“, ako aj „Západnom“ Nemecku) Peter Weiss zomrel. Estetika vzdoru je román, v ktorom sa prelína dôsledná historická línia – autor rešeršoval a zmapoval množstvo konkrétnych príbehov ľavicových odbojárov a ich osudov –, línia etická a estetická, ako aj umelecko-esejistická, ktorá vníma štruktúry a formy útlaku a vzdoru proti nemu v ich arteficiálnom zobrazení, úlohu umenia ako nástroja obrany a reflexie vzdorujúcich.

V Nemecku sa dielo postupne stalo substrátom pre celospoločenskú rozpravu o vyrovnaní sa s minulosťou a hľadaní možností dialógu, ktorý by umožnil vyhnúť sa či odolať mnohorakým formám manipulácie a násilia – Weiss kritizoval rovnako imperializmus ako aj vývoj v socialistických krajinách. Tam, kde preňho spočívajú príčiny fašistického prekliatia, s ktorými sa nemecká spoločnosť nebola schopná dôsledne vyrovnať a vytvoriť akceptovateľnú formu spoločenskej (a áno, aj estetickej) dohody proti násiliu, môže dnešný čitateľ vnímať slovenské problémy vyrovnávania sa s komunistickou a štátno-bezpečnostnou, či mečiarovskou minulosťou, alebo aj súčasnou putinovskou agresiou na Ukrajine (a odbojom jej obyvateľov, ktorý má množstvo kultúrnych, či dokonca estetických fenoménov).

Estetika vzdoru sa dotýka súčasnej slovenskej a európskej reality viac, ako by sme si dokázali pred pár rokmi vôbec predstaviť.

Andrej Zmeček

Fatma Aydemir

Foto: hr2.de

(1986) žije v Berlíne, kde pôsobí ako redaktorka a komentátorka denníka taz. Debutovala románom Ellbogen (Lakte, 2017), ktorému medzičasom udelili Cenu Klausa Michaela Kühneho (2017), ale i Cenu Franza Hessela (2018). S esejistkou iránskeho pôvodu Hengameh Yaghoobifarah zostavila a vydala antológiu po nemecky píšucich autoriek Eure Heimat ist unser Albtraum (Váš domov je naša nočná mora, 2019 ). Aydemir okrem toho článkami prispieva do feministického časopisu Missy Magazine a nedávno vydala druhý román Dschinns (Džinovia, 2022).

Román Lakte, z ktorého pochádza preložený úryvok, má dve časti a jeho hlavnou postavou a rozprávačkou je sedemnásťročná Hazal Akgündüz. Narodila sa tureckým prisťahovalcom a žije v berlínskej štvrti Wedding na pomedzí dvoch kultúr vedľa väčšinovej spoločnosti, ktorú tvoria „Almans“ a „Biodeutschen“, ako Turci posmešne označujú malomeštiackych a so sebou spokojných etnických Nemcov venujúcich sa zveľaďovaniu vlastného blahobytu. Rebelujúca Hazal si nevie nájsť miesto vo svojej patriarchálne založenej rodine, a už vôbec nie mimo jej hraníc. Dopustí sa krádeží v obchodoch a neskôr asistuje pri nešťastnej vražde v metre. A keďže po nej pátra polícia, utečie do Istanbulu…

Pozadím úvah hlavnej postavy, jej pohnútok a skutkov je téma vlasti, domova, koreňov, identity. Časťou tohto pozadia sú však aj ozveny politických debát, zaoberajúcich sa plnohodnotným integrovaním ľudí s „migračným pozadím“ do spoločnosti, nerovnosťou ich šancí, prejavmi intolerancie, diskriminácie a rasizmu voči nim. Viac je, pravdaže, politicky nekorektných, emocionálne vypätých a argumentačne chabých rozhovorov, ktoré verklíkujú rozličné klišé od rasistických stereotypov až po pretrvávajúce predsudky a predpojatosti na oboch stranách.

Isteže, debut v Karlsruhe narodenej Fatmy Aydemir tento stav vecí nezmení, no prinajmenšom predstavuje príspevok k diškurzu o zložitom, minulosťou i súčasnosťou zaťaženom vzťahu medzi Turkami a Nemcami v Nemecku. V tejto súvislosti azda nezaškodí citovať samotnú spisovateľku: „Vyrastala som v Nemecku 90. rokov, keď si navzájom konkurovali protirečivé heslá ‚Cudzinci sú leniví‘ a ‚Cudzinci nám berú prácu‘, pričom ich neraz vyslovovali tí istí ľudia. V mojej rodine, ktorá sa sem prisťahovala začiatkom 70. rokov vďaka Dohode o nábore pracovných síl medzi NSR a Tureckom (podpísanej 30. 10. 1961, pozn. M. H.), nikto nemohol byť lenivý, ani niekomu brať prácu. Všetci vždy vykonávali prácu, ktorá nebola určená pre Nemcov, ale pre nich.“

V huriavku doby je debut Lakte určite hlasom, ktorý dobre počuť. Domáca literárna kritika ho prijíma zväčša rozporuplne. Na jednej strane vyzdvihuje aktuálnosť a autentickosť výpovede, na druhej strane naznačuje, že autorský zámer sa nie celkom zaobišiel bez istej politickej kalkulácie.

Marián Hatala

Mithu M. Sanyal

Foto: Sebastian Koth

(1971) je nemecká kulturologička, publicistka a spisovateľka indicko-poľského pôvodu. V centre jej záujmu sú problémy feminizmu, rasizmu, postkolonializmu a kultúrnej identity. Výskum svojej dizertačnej práce o kultúrnych dejinách ženských genitálií prezentuje aj vo svojej debutovej populárno-náučnej knihe Vulva. Die Enthüllung des unsichtbaren Geschlechts (Vulva. Odhalenie neviditeľného pohlavia, vyd. Wagenbach, 2009), v ktorej pútavo a erudovane rekonštruuje dejinné aj súčasné obrazy ženských genitálií vo folklórnych, medicínskych, mytologických, literárnych aj každodenných kontextoch. Kniha bola preložená do piatich jazykov.

V roku 2013 v nadväznosti na vtedajšiu internetovú kampaň #aufschrei (#výkrik), ktorá rozpútala intenzívnu verejnú diskusiu o rodovej problematike a motivovala ženy komunikovať (nielen) v internetovom priestore o svojich negatívnych skúsenostiach so sexizmom, publikovala v spolupráci s tromi autorkami knihu úvah Ich bin kein Sexist, aber …: Sexismus erlebt, erklärt und wie wir ihn beenden (Nie som sexista, ale…: Sexizmus zažitý, vysvetlený, a ako ho ukončiť, vyd. Orlag). V roku 2016 publikovala kultúrne dejiny znásilňovania Vergewaltigung: Aspekte eines Verbrechens (Znásilnenie: Aspekty zločinu, vyd. Edition Nautilus), v ktorých skúma spoločenský diskurz o znásilňovaní a jeho vplyv na aktuálnu realitu tohto zločinu. Ako autorkin debut, aj táto publikácia sa dočkala prekladu do viacerých jazykov. V roku 2017 bola štúdia ocenená cenou Geisteswissenschaften International (Humanitné vedy medzinárodne).

Popri popularizačnej vedeckej činnosti sa autorka aktívne venuje prednáškam na gymnáziách a univerzitách, písaniu úvah do rôznych periodík (napr. WDR, SWR, Deutschlandfunk, Der Spiegel, The Guardian, taz, Missy Magazine, Vice) a sociálne angažovanému vystupovaniu vo verejnom priestore celkovo.

Jej krátke prózy a eseje boli vydané v rozličných antológiách, avšak len minulý rok publikovala svoj románový debut Identitti, ktorý sa dostal do užšieho výberu nominácií Nemeckej knižnej ceny, najprestížnejšieho každoročného literárneho ocenenia v krajine. V tom istom roku jej bola udelená aj hlavná Cena Ernsta Blocha mestom Ludwigshafen.

V románe s humornou nadsádzkou tematizuje problematiku identity v digitálnej súčasnosti a vplyv internetovej kultúry na aktuálne politické debaty o rase a identite. Hlavná hrdinka Nivedita je (ako autorka) známou blogerkou a (ako autorka kedysi) doktorandkou Düsseldorfskej univerzity. Ku svojej školiteľke Saraswati, slávnej profesorke postkoloniálnych štúdií, vzhliada s bezbrehým a nekritickým obdivom. Avšak iba niekoľko hodín po tom, ako poskytne rádiu rozhovor o svojej školiteľke a o svojich blogerských aktivitách, sa jej život obráti naruby a prinúti ju prehodnocovať doterajšie hodnoty a presvedčenia – vypláva na povrch, že ňou obdivovaná akademička verejne klamala o svojej rasovej identite a v skutočnosti je biela Nemka.

Maxim Duleba

Antje Rávik Strubel

Foto: Thomas Lohnes

sa narodila v roku 1974 v Postupime. Meno Rávik (pozmenené z pôvodného Rávic) si pridala až neskôr, keď zažila prvé spisovateľské úspechy. Jej umelecké meno Rávik označuje priestor, respektíve znázorňuje proces, v ktorom sa rozširujú hranice identity.

Spočiatku si zvolila kariéru knihovníčky prostredníctvom štúdia na univerzite v rodnom meste, no neskôr svoj výber zmenila a študovala v New Yorku, kde úspešne ukončila kombináciu literárnej vedy, psychológie a amerikanistiky.

Antje Rávik Strubel sa v Amerike zapáčilo tak, že získala štipendium vo Villa Aurora v Los Angeles a absolvovala niekoľko pobytov v Kalifornii, ale aj vo Švédsku, ktorého prostredie rada zasadzuje do svojich románov. Za svoj román Blaue Frau (Modrá žena) z roku 2021 získala Nemeckú knižnú cenu a v tom istom roku bola prijatá do Akadémie vied a literatúry v meste Mainz. Okrem Nemeckej knižnej ceny autorka získala viac ako 14 ocenení, napr. Cenu literárnych domov (Preis der Literaturhäuser, 2019), cenu Hermanna Hesseho, HermaMarburskú cenu a i. Medzi jej ďalšie romány, ktoré vyšli od roku 2001 po súčasnosť, patria: Unter Schnee (Pod snehom), Fremd gehen (Odcudziť sa), Tupolew 134, In den Wäldern des menschlichen Herzens (V lesoch ľudského srdca), Kältere Schichten der Luft (Chladnejšie vrstvy vzduchu) a Sturz der Tage in die Nacht (Pád dní do noci).

Okrem románovej tvorby sa živí ako prekladateľka zo švédskeho a anglického jazyka a ako autorka rozhlasových hier, esejí a monografií. Žije v Postupime, ale často cestuje do Švédska, ktoré jej poskytuje mnoho inšpirácií.

Diana Balogáčová

Matthias Bischoff

Foto: literaturhaus-nordhessen.de

(1962) vyštudoval germanistiku, komparatistiku, filozofiu a anglistiku, pracoval ako programový riaditeľ v rôznych knižných vydavateľstvách. Pôsobí ako novinár v oblasti kultúry a samostatný jazykový redaktor vo Frankfurte nad Mohanom. Píše literárne a divadelné kritiky pre Frankfurter Allgemeine Zeitung.

Milina Svítková

Fabian Thomas

Foto: Sabrina Richmann

(1983) vyštudoval dejiny nemeckej a americkej literatúry v Bonne a Mníchove. Pôsobil ako redaktor v slobodnom povolaní. V máji 2013 bol spoluzakladateľom vydavateľstva elektronických kníh shelff. V roku 2014 sa podieľal na organizácii prvého ročníka veľtrhu elektronických kníh Electric Book Fair v Berlíne. Od roku 2015 pracuje pre Združenie nemeckých vydavateľov a kníhkupcov. O skúsenosti s blogovaním v oblasti kultúry a literatúry sa delí aj so študentmi a študentkami magisterského štúdia aplikovanej literárnej vedy na Slobodnej univerzite v Berlíne, kde externe vyučuje predmety zamerané na písanie literárnych blogov. Vydáva The Daily Frown – magazín o hudbe, literatúre a každodennosti.

Milina Svítková

Margarete Stokowski

Foto: Archív autorky

sa narodila v roku 1986 v Poľsku, jej rodina však už od roku 1988 žije v Nemecku. Vyštudovala filozofiu a sociálne vedy, v diplomovej práci sa venovala Simone de Beauvoir, autorke kľúčového diela feministického myslenia Druhé pohlavie. Je publicistka a spisovateľka na voľnej nohe. Píše eseje, glosy, stĺpčeky – od roku 2015 týždenne pre Spiegel-Online. Originálnym spracovaním aktuálnych tém si získala naozaj veľké publikum, jej texty vraj dosahujú až 900 tisíc kliknutí. Oživila feministické myslenie v každodennom mediálnom živote, jeho aktuálnosť približuje mladším generáciám, a tým starším prináša občas znepokojujúcu perspektívu súčasných diskusií. Vo svojich textoch sa zameriava na rôzne podoby vylúčenia a nerovnosti v spoločnosti, stavia sa na stranu znevýhodnených a nástojčivo pripomína, že feminizmus v intersekcionálnom chápaní zďaleka nie je prekonaný.

Autorkina prvá kniha s viacvýznamovým názvom Untenrum frei (Rowohlt 2016), ktorý môže znamenať obnažovanie či oslobodzovanie „tam dolu“, provokatívne tematizuje zábavu či problémy so sexom a láskou v časoch rodovej nerovnosti, stala sa bestsellerom a vyšla už aj ako paperback. Aj vďaka debutu, v ktorom spracováva skúsenosti s vlastným dospievaním v kontexte mocenských štruktúr spoločnosti, sa Stokowski stala „hlasom nemeckého feminizmu“ – hlasom zvučným a štipľavým, ironickým aj vážnym, s nepopierateľnou analytickou vervou a potenciálom rozvíriť diskusie: „V zásade sa pokúšam víriť prach tam, kde je už aj tak dosť špiny. Takže vlastne robím opak toho, čo sa od Poľky v Nemecku očakáva.“

Preložená ukážka je z knižného výberu publicistiky s neskromným názvom oznamujúcim „posledné dni patriarchátu“ – Die letzten Tage des Patriarchats (Rowohlt 2018). Autorka do knihy vybrala 75 z vyše 200 stĺpčekov publikovaných pôvodne v taz a Spiegel-Online; prepracovala ich, okomentovala a zoskupila do desiatich tematických celkov: prvá kapitola sa venuje flirtovaniu, sexu a láske, druhá feminizmu, ďalšie mužom, mediálnemu diskurzu, právam, pravici atď.

V roku 2019 získala Margarete Stokowski dve významné ocenenia za literárnu publicistiku: Cenu Kurta Tucholského, pričom porota okrem kvality textov vyzdvihla autorkinu schopnosť tvorivo využívať nové médiá s dôrazom na čo najširší zásah, a Cenu Luise Büchner za analýzu „nerovností vo vzťahoch medzi ženami a mužmi, ktoré sú v našej zdanlivo egalitárnej spoločnosti ešte stále prítomné“.
U Margarety Stokowski je vecne podložená argumentácia k problémom vždy okorenená provokatívnym vyhrocovaním a dráždivým humorom. K jasným kritickým postojom a prostrediu internetu v súčasnosti, žiaľ, patrí aj vlna nenávisti, ktorá jej prácu sprevádza. Keď som autorku zažila na verejnej čítačke v Stuttgarte, vo vypredanej sále sa tiesnilo vyše sto ľudí. Podujatie sa konalo v rámci feministickej literárnovednej konferencie a musím konštatovať, že na naše vystúpenia také široké publikum veru zvedavé nebolo. O to viac ma potešila kvalita jej textov, rešpekt a samozrejmé pripomínanie feministickej tradície myslenia a písania. Zároveň ma prekvapilo, aký veľký priestor autorka aj publikum venovali online hejtovaniu. Chvíľami to pôsobilo ako marketing, až neskôr som si uvedomila, že v prípade autorky takto exponovanej v online svete ide o skutočne existenciálnu otázku. Napokon, jej existenciálnosť nevzťahuje v početných textoch len na seba, ale individuálnu skúsenosť s týmto druhom násilia, ktoré sa ľahko môže zhmotniť vo svete mimo internetu, využíva na reflexiu jeho nebezpečnosti pre jednotlivcov a spoločnosť ako takú.

Zachádza Margarete Stokowski priďaleko? Pravdaže. Aktívne žije v spoločnosti a reflektuje jej problémy, jej písanie a angažované postoje sú hybnou silou mnohých diskusií, ktoré v súčasnosti nevyhnutne potrebujeme. Najnovšie stĺpčeky upozorňujú napríklad na nebezpečenstvo zneužívania, ktorému čelia ženy a deti utekajúce z Ukrajiny pred vojnou, a –opäť z vlastnej skúsenosti – rozoberá problém tzv. dlhého covidu, jeho medicínskej uchopiteľnosti aj rodovej dimenzie. Napriek odvolávaniu sa na svoju individuálnu skúsenosť Stokowski veľmi dobre vie, že individualizácia štruktúrnych nerovností nie je na mieste: „Feminizmus mi neposkytne vysvetlenie, prečo na mňa autobus nepočká. Zato mi však vysvetlí, prečo sa ospravedlním za meškanie, hoci nie som na vine, keďže autobus šiel priskoro. Vysvetlí mi, prečo by sa mnohé ženy, ktoré poznám, ospravedlňovali ešte aj vtedy, keby ich zasiahol meteorit.“

Jana Cviková

Alana Cullen

Foto: Archív autorky

je študentkou magisterského stupňa štúdia vedeckej komunikácie na Imperial College v Londýne a píše o vede a vedeckej politike.

Dana Petrigáčová

Marie-Theres Cermann

Foto: Archív autorky

sa narodila v roku 1980 v Durínsku. Po skončení strednej školy absolvovala v rokoch 1998-1999 dobrovoľnícky sociálny projekt na Slovensku. Potom študovala prekladateľstvo z francúzštiny, portugalčiny, slovenčiny a nemčinu v Lipsku, Clermont-Ferrande (Francúzsko) a Florianópolise (Brazília). Má tri dcéry a žije v Lipsku. Prekladá odborné texty z oblasti medicíny a práva a už niekoľko rokov aj texty a knihy slovenských autorov, ako sú Balla, Ivan Medeši, Marek Vadas a Ivana Gibová. Okrem iného prekladá články z oblasti literatúry, kultúry, spoločnosti a rodiny pre slovensko-česko-nemecký online magazín JÁDU Goetheho inštitútu.

Arthur Koestler

Foto: Eric Koch

(1905-1983) patrí medzi významných predstaviteľov anglickej literatúry 20. storočia. Jeho najslávnejšie dielo Darkness at Noon (Tma na poludnie, 1940) predstavuje klasiku tzv. antikomunistickej literatúry. Ide o literárne spracovanie stalinských monsterprocesov, ktoré bolo preložené do mnohých jazykov a po druhej svetovej vojne sa stalo bestsellerom. Na príklade fiktívnej postavy Rubašova ukazuje rozpory, ktorým sa vystavovali presvedčení komunisti tým, že v záujme revolúcie obetovali konkrétne životy, vrátane svojich vlastných. Koestler sa preslávil aj svojou autobiografiou, ktorá je k dispozícii v českom preklade.

Koestler bol až do svojej emigrácie do Veľkej Británie nemecky píšucim autorom. Aj svoje najslávnejšie dielo ešte napísal po nemecky. Dlhé roky však bolo známe len v anglickom preklade, z ktorého sa prekladalo aj do iných jazykov (začiatkom 90. rokov i do češtiny). Originálny nemecký rukopis s názvom Sonnenfinsternis sa našiel až pred niekoľkými rokmi. Z neho vychádza aj prvý slovenský preklad tohto diela, ktorý vyjde vo vydavateľstve Brak.

Nino Haratischwili

Foto: Lucas Wahl

(1983, Tbilisi) je významná gruzínsko-nemecká spisovateľka, oceňovaná dramatička a režisérka. Vyštudovala filmovú réžiu na Štátnej filmovej a divadelnej škole v Tbilisi a neskôr divadelnú réžiu na Divadelnej akadémii v Hamburgu. Za svoju tvorbu bola ocenená viacerými významnými cenami (napr. Anna Segher Preis 2015, Bertolt Brecht Literatur-Preis 2018, Schiller-Gedächtnis-Preis 2019). Na Slovensku je známa predovšetkým ako dramatička. Jej hra s názvom Land der ersten Dinge/Bludičky vznikla v rámci koprodukčnej spolupráce medzi Deutches Theater a Činohrou SND.

Ako prozaička debutovala Nino Haratischwili románom Juja (2010), ktorý jej priniesol nominácie na Nemeckú knižnú cenu a Literárnu cenu „aspekte“. O rok neskôr vydala úspešný román Môj nežný blíženec (2011), ktorý v roku 2022 vychádza aj v slovenskom preklade vo vydavateľstve Inaque. V roku 2014 vydala N. Haratischwili tretí román, úspešnú rodovú ságu Ôsmy život (Pre Brilku), ktorý sa stal svetoznámym, bol preložený do mnohých jazykov, očakáva sa jeho filmové spracovanie a vydavateľstvo Inaque plánuje v budúcnosti jeho vydanie v slovenskom jazyku. V roku 2018 vyšiel román Mačka a generál, v ktorom sa autorka venuje problematike čečenskej vojny a otázke viny a trestu. Román bol nominovaný na Nemeckú knižnú cenu.

V svojom najnovšom románe Chýbajúce svetlo (Das mangelnde Licht, Frankfurter Verlagsanstalt 2022) Nino Haratischwili rozpráva príbeh o stratenej krajine, stratenej generácii, revolúcii, ktorá požiera vlastné deti a o mimoriadne silnom dievčenskom priateľstve, ktoré sa vzoprie smrti. Veľký epický román s dramatickou silou je súčasne autorkinou poctou rodnému Gruzínsku, mestu Tbilisi a jeho ľuďom.

Dej sa odohráva v období krátko pred získaním nezávislosti Gruzínska po súčasnosť. Ústrednými postavami románu sú štyri dievčatá, kamarátky z úplne rozdielnych rodín, ktoré sa denne stretávajú v starom centre Tbilisi: nebojácna Dina, vyrastajúca bez otca a túžiaca po slobode, inteligentná, nadaná a osamelá outsiderka Ira, romantická Nene, neter najväčšieho tbiliského mafiána, a citlivá Qeto, ktorá žije s rebelujúcim bratom, dvomi babičkami a otcom vedcom.

Čitatelia sú konfrontovaní s veľkou láskou, ktorú možno prežívať len v tajnosti, eskalujúcim násilím v tbiliských uliciach, neustálymi výpadkami elektrického prúdu, heroínom, ktorý v obrovských množstvách prúdi do krajiny, a rozdielnymi názormi mladej demokracie v občianskej vojne. No priateľstvo dievčat vzdoruje všetkému, až kým ho napokon predsa len nezničí neodpustiteľná zrada a tragická smrť. K opätovnému stretnutiu priateliek dôjde až v roku 2019 v Bruseli pri príležitosti veľkej retrospektívnej výstavy fotografií priateľky Diny. Fotky na výstave zobrazujú nielen ich príbeh, ale aj príbeh ich krajiny a stávajú sa intímnou retrospektívou, ktorá ich núti zdvihnúť oponu nad minulosťou a navzájom si odpustiť.

Paulína Šedíková Čuhová

Artur Becker

Foto: Steffen Sommerfeld

je poľsko-nemecký spisovateľ, ktorý sa vo svojej tvorbe venuje prevažne téme emigrácie. Hrdinovia jeho diel sú „obyčajní“ ľudia – študentka, čistič okien či pracovník v sklade –, ktorí sa pohybujú medzi západo- a východoeurópskou kultúrou, často snívajú o inej kultúre, túžia po živote v inej krajine, sú doma všade a zároveň nikde. Väčšine z nich sa podarí dostať na západ, časom sa však opäť vracajú do svojej domoviny. Tou sú najčastejšie poľské Mazury, odkiaľ pochádza aj autor. Tvorba Artura Beckera má silný autobiografický charakter. Ako sám hovorí, jeho rodné mesto Bartoszyce s jazerom Dadaj a nemecké Brémy sú miestami, ktoré ho ovplyvňujú, preto sú často dejiskom jeho poviedok a románov.

Historické reálie, na pozadí ktorých sa Beckerove diela odohrávajú, resp. ktoré ovplyvňujú osudy jeho postáv – či už je to socializmus, nežná revolúcia a obdobie po nej – sú dobre známe aj slovenskému čitateľovi. Rovnako ako Poliaci, aj Slováci túžili v minulosti pod vplyvom historických udalostí a s nimi spojených nepriaznivých životných podmienok po zdanlivo lepšom živote na západe. Tí, ktorým sa podarilo emigrovať, sa rovnako ako hrdinovia Beckerových diel museli vysporiadať s cudzou kultúrou a novým prostredím, v ktorom nie vždy našli svoje miesto.

V poviedke Jeder hat eine Leiche im Keller, ktorú prinášame v preklade Ivany Schrötter pod názvom Hriechy mladosti, rozpovedá Artur Becker príbeh o Poliakovi Tadekovi Broziovi, ktorý v socializme emigroval do nemeckých Brém, a jeho priateľovi a spolubývajúcom Kokovi, ktorý je síce Nemec, no má mimoriadne blízko k ruskej kultúre (podľa Tadeka je to jediný Nemec, ktorý by pokojne mohol byť aj Rusom).

Ivana Schrötter

Lana Lux

Foto: Hartknut Simmer

Na začiatok si nepamätám. Dobrá prvá veta. Román Lany Lux som dostal v Berlíne, a kým som po železnici dorazil do Bratislavy, zhltol som ho. Kiežby sa vlak rútil rovnako závratne ako dej výnimočného debutu Kukolka! Lux vyrástla v Dnepropetrovsku na východe Ukrajiny (dnes Dnipro, blízko pri donbaskom fronte, kde od vypuknutia ruskej imperiálnej vojny žije 135 000 ľudí na úteku). Desaťročná Lana prišla s rodičmi do Nemecka ako súčasť tzv. kontingentu židov, legálnych prisťahovalcov. Jej knižku vydala sympatická banskobystrická Literárna bašta v preklade Paulíny Šedíkovej Čuhovej, ktorá sa pestrou migrantskou literatúrou zaoberá plánovito (Olga Grjasnowa, Dana Grigorcea, aj v tomto čísle zastúpená Nino Haratischwili). V detskom domove zažíva hlavná hrdinka, sirota Samira, strašidelné šikanovanie. Nádej sľubuje útek, ale namiesto záchrany sa všetko zhoršuje. Lana Lux aj o najdesivejších zážitkoch s kriminálnymi gangmi a nútenou prostitúciou rozpráva s nečakanou ľahkosťou a tak autenticky, až sa nevdojak natíska zakázaná otázka o miere autobiografickosti. Postsovietska realita vyznieva hrôzostrašne, keď o nej prosto a razantne rozpráva bezbranné dievča. Nakoniec sa aj vytúžené Nemecko ukáže ako peklo na zemi. Próza v záverečnej tretine skĺzava k splatter hororu a pod tlakom toľkej drámy aj k pátosu. Metaforou hrdinkinho života je permanentný únik, ale aj stena, na ktorú vždy tvrdo narazí, čo k mestu bývalého Múru pasuje. Všestranná Lux aj ilustruje svoj boj s démonmi na Instagrame, bloguje o židovstve a hrá divadlo. V druhom románe s odzbrojujúcou úprimnosťou spracovala poruchu príjmu potravy, mimoriadne zložitý vzťah s matkou či napätie medzi Ukrajinou a Nemeckom. O svojom živote a tvorbe porozprávala roku 2021 aj na Bratislavskom knižnom festivale. Počas môjho detstva bola iba zima, hovorí jej hrdinka Samira. Počas Laninho slovenského týždňa vládli horúčavy, ktoré spisovateľka využila na intenzívne spoznávanie najmä židovskej minulosti Bratislavy. A všade kreslila. Tak sa zrodil nápad osloviť ju, aby prispela kresbami do nemeckého čísla Verzie. Vážime si, že ponuku prijala.

Michal Hvorecký