Miklós Mészöly: Nárek za matkou preklad

Z maďarčiny preložila Jitka Rožňová

Lišiaka ulovili pred šesťdesiatimi štyrmi rokmi – večer bol lepkavý a červený… – mladá žena, najkrajšia v celej župe, má v tom čase dvadsať a prvýkrát tehotná sa v noci zakráda k doktorovi korytom potoka Séd, pretože nevedno, či po nej budú strieľať červení pre porušenie zákazu vychádzania, alebo nejaký biely z úkrytu, lebo sa ho zmocní hystéria, keď začuje kroky. O štyridsať rokov neskôr, v polorozpadnutom sedliackom dome, v zadnej kuchyni, ktorú jej pridelili, visí na vlhkej stene maľba v blondelovom ráme. Je na nej ona, už desať rokov vydatá žena, z mäkkých odhalených pliec sa jej spúšťa ľahká hodvábna šatka, prsty oboch rúk, voľne spočívajúcich v lone, sa s váhavou obratnosťou len-len vyhli elektrickému výboju, nie sú do seba zakľúčené, ani ich brušká sa nedotýkajú, ostali od seba zmyselne oddelené na nekonečný okamih. Jeden malíček sa akoby zľahka vykĺbený neprirodzene ohýba – tak, ako keď vzdušné kráľovné pristávajú na piliny a v okamihu nehybnosti, ktorá vyráža dych, sa pokúšajú o nemožné: s meravým pôvabom ďakujú za ovácie, ale neprehnú sa pri tom do oblúka, predsa sa však uklonia a pričarujú na zem bezváhovú akrobaciu letu a sna. Absenciu dimenzie. Prebytok dimenzie. Mladá žena bola v tých rokoch už nešťastná, z letu a sna nebolo nič; nevyspytateľne mĺkvy muž, vyžarujúci predurčenosť, ktorá privádza do zúfalstva, týči sa vedľa nej ako spoľahlivá opora, ako kalvinizmus bezmocného ukrývania sa. Podobenstvo o pene a ľadovci. Pamätný je obrázok z týchto rokov, keď v nedeľu napoludnie jej dvaja synovia v námorníckych blúzach a krátkych nohaviciach súťažia na korze v lezení na elektrický stĺp a ona ich s modrým bodkovaným slnečníkom v ruke márne prosí, aby zliezli, oni nehnú ani brvou: nenechajú si ujsť žiadnu príležitosť vyskúšať niečo nebezpečné. Tvrdohlavo sa držia traverzov niekoľko centimetrov od drôtov vysokého napätia. Slnko svieti vražedne ako v skazenom raji. Krížová paľba úsmevov, zhluk ľudí, kolektívne povzbudzovanie, slastná zlomyseľnosť, štipka erotického humoru. A mladá žena každou minútou krásnie od strachu i hrdosti. Práve vtedy tadiaľ náhodou prechádza úradná brička, vzadu z nej vytŕčajú nivelačné tyče zasunuté pod pružinové sedadlo ako špajdle do fašiangových jaterníc. Starý kočiš pochopí príležitosť k poučeniu, vyplývajúcu zo situácie, odbočí tesne k chodníku a podáva jej bič s dlhou rukoväťou: „Ráčte im švihnúť po zadku, milosťpani!“ Do smiechu sa vmieša zmätené stavovské zdesenie, ktoré spečatí aj osud tejto rady, prichádzajúcej zdola – ako to už býva zvykom, feudalizmu sa vždy darí. Kočiš v rozpakoch uháňa ďalej, tvár mladej ženy je raz bledá, raz krvavočervená. Nemôžu poprieť, že osamelí sú len oni. Druhým dejiskom dávnych udalostí je močaristé územie medzi osadami Ózsák a  Borjád, plné storočných topoľov čiernych. Hovorí sa, že trojročný túlavý lišiak sa usalašil v opustenom brlohu, vchod si ako-tak upravil, ale pitvor, chodbu a kotol, ktorý mu slúžil ako príbytok, nechal tak. V čase februárového párenia spozorneli na jeho kradmý pohyb, no potom akoby ho pohltilo záplavové územie. Len koncom leta prišla ďalšia dôverná informácia, že sa „zakášajúc“ lúdil po okolí, a keď mal dobrú náladu, dokonca aj zahavčal alebo ubzikol, keď práve zavetril čosi zlé. Len do nory ho nikto nevidel vkĺznuť, a tak nemohlo byť ani reči o tom, aby ho lapili, aby vykopali šachtu ku kotlu a popravili ho úderom do nosa: neúspech kompenzovali tým, že jeho osud popisovali odbornými výrazmi. Koncom augusta leží pred svojím brlohom nezvyčajne často, nemá žiadne zvláštne podozrenie, len sa rád oddáva spomienkam, ktoré sú predurčené inštinktívnou temnotou. Akoby tomu všetkému hľadel nechtiac v ústrety. Je ešte mladý, ale nazbieral už dosť skúseností a presne vie, čo je razia, hon, vydedenosť, údel obetného baránka, naučil sa abecedu obžalovaných, aj to, že svet je sotva schopný čírej zvedavosti a nedokáže si vážiť inakosť. A to stačí na to, aby ho zamestnávali aj iné myšlienky ako profesionálneho poľovníckeho psa. Kožušník a garbiar – ten druhý v poradí pracoval ešte staromódne, s rastlinnými činidlami, a na firemnú tabuľu si hrdo napísal: „tradičné garbiarstvo“ – stanovili termín, ktorý bol zhodou okolností rovnaký ako termín prvého plesu na oslavu mieru: február. Taký istý február bol aj vtedy, keď sa lišiak naposledy hnal za hárajúcou sa sukou, vyhadzoval do výšky prašný sneh a vyzvŕtal sa s ňou ako ohnivé motovidlo. A tak padla voľba na ôsmy september, aby boa mohlo byť včas hotové. Samozrejme, to, že sa ho podarí uloviť na prvýkrát, nevedel nikto zaručiť, všetci členovia spoločnosti boli však dobrí strelci a poľovnícky pes Rolf s nimi dokázal bezchybne spolupracovať. Vzali so sebou aj mladú pani, hoci tú tam vôbec nič neťahalo. Túžila po boa, ale ešte viac po akomsi nekrvavom zázraku. Rolf zavetril zver okolo siedmej večer. Rozostavenie strelcov je priam matematicky presné, v palebnej zóne niet ani najmenšej škáry. Z každého ich pohybu sála erudícia, no v centre pozornosti aj tak nie je lišiak, ale mladá žena. Stojí trochu skraja dejiska, predsa však na vyvýšenine, kde ju môžu sledovať všetky pohľady. Má na sebe šnurovacie topánky s vysokou sárou, dlhú béžovú sukňu, jednoduchý kabátik zelenej lesníckej farby. Jej slamený klobúk z farebných stebiel sa stráca na pozadí ako klamlivé mimikry: mohol by to byť hoci aj výnimočný terénny objekt, ktorý si na barbarsky jednoduchom popravisku, kde niet miesta pre okolky, v  dojímavej nehybnosti zachováva perspektívu cudzorodého elementu. Predstava, že lišiak si všimne najprv ju, by bola romantická, ale Rolf po nervy bičujúcom pobehovaní konečne objavil neviditeľnú priamku, priamejšiu ako napnutý povraz, a nielenže priviedol ostatných do cieľa, ale dokonca doň ordinárnym spôsobom aj vbehol. A predsa by práve taká predstava mohla vysvetliť, čo mladá žena údajne videla: že sa ich pohľady stretli. Nie nadlho, ale stačilo to, aby jej zovrelo žalúdok; tak, ako neskôr v župnom dome, keď ako prvá otvárala ples úvodným valčíkom – alebo keď sa jej boa ako červenkastý klenot vynáral a zasa strácal vo víre okolo bufetových stolov ako nejaké krehké vodidlo. Lišiak si okamžite uvedomil, že je obkľúčený, a nepovažoval za dôležité, aby bežal viac ako dvadsať – tridsať metrov, zrazu sa pritisol bruchom k zemi, priam sa do nej zavŕtal, chvíľu sa divo oháňal chvostom, no potom prestal aj s tým. V štipľavom dyme ozýva sa Streľba, v očiach sa mu rozkolíše lúka. Duniaci brok rozptýli sa S vetrom, čo vznesie sa nepokojne z kríka – a taký istý nepravdepodobne predpisový bol aj ples. Ako na akési historické dedičstvo spomínali organizátori na to, ako sa dá poblázniť zrkadlová sieň, ako sa dá zo schodiska vedúceho na galériu vyčarovať pomocou papradia tunel lásky, spomínali na disciplinované orgie veľkých plesov redoute a souvernir. Dievčatá a ženy, ktoré ešte pred necelými dvomi rokmi plietli rukavice a vesty, tie ohrievače duší pre vojakov na fronte, teraz pevne stiahnutými „lemovanými podprsenkami“ vyzdvihovali a predvádzali svoje napudrované vnady, z tienistého údolia ktorých na povrch koncentrovane vyrážala vôňa záhybov, čo sa tam dolu o seba treli. Tieto súperiace vône stúpali do vzduchu ako iluzórny odkaz na zahalenú nahotu. A v sále mal človek naozaj pocit, akoby bol máj, hoci noc bola iskrivo biela a divokú lúku medzi osadami Ózsád a Borjád, pokrytú tenkým ľadom, brázdili krížom-krážom prasklinky ako po ostrí noža. Možno práve na tomto plese sa mladej žene prvýkrát zazdalo, že zima striehne za každým ročným obdobím, a už aj toho ôsmeho septembra bola zima. Tá pradávna divoká tvár bola do snehu vykreslená tenkou krvavou čipkou – alebo celkom vecne: akoby tam na plese, s boa na pleci, musela ísť aj ona s kožou na trh.

Boa sa potom na dlhé roky ocitlo v skrini.

Ilustrácia: Rita Koszorús

A roky plynuli. Keďže dcéru nemala (hoci dieťa, ktoré potratila, by možno bolo dievča), ďalší ples sa v jej živote už nenaskytol a aj do zahraničia sa dostala len raz, keď sa s podvyživenými vojnovými školákmi mohla zúčastniť na letnom pobyte vo Fiume. Spomienka bola taká vzdialená, že sa jej vracala ešte aj naposledy na nemocničnej posteli – mólo, muž v bielej ľanovej košeli, ktorý jej daroval obrovskú mušľu, aby si mohla vziať domov hlas mora. A biela skala, na ktorú sa zlietavali samé čierne vtáky. Takéto skamenené vtáky sú schopné vykresliť sa nanovo po každom vlnobití, v skutočnosti sa ich však nedá nikdy umyť úplne dobiela, sú biele ako sneh a čiernosivé ako cigaretový dym, ktorý mal zlepšovať náladu počas hostiteľských večerov pri slávnostnom jedálenskom stole, kúdolil sa vždy s novou nádejou, a k falošnému mieru, ktorý netrval ani dvadsať rokov, k pokojnému predvečeru tragédie patril tak, ako symbol vyháňania diabla – No tak, všetko je v poriadku! Škovránok poľnýýý, z očí sa mu rinie potok soľnýýý… –, zatiaľ čo oni mohli byť mladí, nie príležitostne, ale prvý- a poslednýkrát, keďže boli na rade, aby odohrali repertoár Mladosti, nuž vymenili obľúbené noty Chopina a Mozarta za cigánske melódie pri víne, poslušne kĺzali prstami po zažltnutých klávesoch červeno-čierneho Bösendorfera, aby nebolo počuť utajované ticho a aby sebatrýznivé mužove prípitky nezanechali stopy na vymangľovanom damaskovom obruse: neskôr, už ako vdova v malom kuchynskom byte na konci mesta, ktorý jej milosrdne pridelili, takto spomínala na minulosť. Byt si gavaliersky ctili aj potkany (ani ona proti nim nepoužila jed, vynaliezavo napchala do dier úlomky skla) – a podarilo sa doň (za cenu malého barbarského pílenia) vpratať aj klavír. Spolu s Atlantídou sa potopilo aj to letné popoludnie, keď sa ako sotva tridsaťročná pokúsila dobrovoľne prekročiť Bránu. Jej menší syn na dvore jednoposchodového nájomného domu práve dokončil svoje dielo: naplnil vodou päť pivových fliaš a kliešťami s priam továrenskou presnosťou znovu pritlačil na fľaše povyrovnávané uzávery. Dnes je už ťažké zrekonštruovať, čo mohlo byť hlbším spúšťačom tohto precízneho podvodu. Najpravdepodobnejšie sa zdá, že šlo o prefíkané demonštrovanie záhady, faktu čohosi nevysvetliteľného. Z chodby na poschodí celé minúty sledovala tajný úkon a na železné zábradlie zaklopala obrúčkou až vtedy, keď chlapec fľaše prikryl tričkom, aby ich v príhodnej chvíli prepašoval do chladničky. Zamávala na rozlúčku modrým mušelínovým šálom, ničoho ďalšieho nebola schopná, rýchlym krokom sa vrátila do bytu. Chlapec vycítil, že bol prichytený a že aj on je zasvätený do tajných udalostí. Od hnevu a zdesenia sa takmer nedokázal pohnúť, po schodoch vybehol až vtedy, keď sa sekerou už pokúšali vypáčiť dvere do spálne. Zo škár sa šíril sladkastý pach liekov. Uprosil ostatných, aby mu dovolili preliezť po doske, vsunutej do záchodového okna oproti, nad šachtou svetlíka ku spálni – dospelý by sa tam ani nezmestil. Z vysoko umiestneného otvoru vedel zoskočiť len tak, že sa pri páde zachytil splachovacej retiazky. Hluk vody – ako Niagara v zlovestne vzdialenej krajine – mu náhle zaplavil ušné bubienky. Skôr ako otvoril dvere do obývačky, na okamih si užil výhľad, vyhradený iba preňho: na rozhádzanej posteli, tróniacej v zatemnenej izbe, ako v nočnej more svietilo bielobou nádherné telo, ktoré akoby ležalo na rozprávkovom lesnom katafalku. Až keď sa otvorili dvere, zaleskla sa ako slimačia stopa na chladnúcom kameni slina, ktorá jej stiekla do kútika úst. To telo pôsobilo zrazu tak predimenzovane, že dospelí, ktorí sa vhrnuli dnu, ju mohli obkolesiť iba ako akísi robustní trpaslíci. Trvalo hodiny, kým precitla, kým sa k nim vrátila, a všetci cítili, že tento dátum bude pamätný aj bez toho, že by si ho niekam poznačili. S krotkou nemilosrdnosťou obložili túto novú ženu poduškami, starostlivo a pozorne, a všetko bolo zrazu akési prenikavejšie tlmené, zreteľnejšie rituálne. A ako plynul čas, aj svet akoby sa začínal podobať na neľútostnú, osudovú hru. Úprimnosť sa prevtelila do úprimného sebaklamu. Bolo sa treba triasť pred vojnou, bolo treba dúfať v zajtrajšok, jej synovia museli narukovať. Manžel – ako odborník na vrchole kariéry – mohol s temným zadosťučinením cítiť, že pred záverečnou dokončil, čo dokončiť mal. Ak chce svet ešte nejaké pokračovanie, môže to znamenať aj oslavu rozhodnutia: v blížiacom sa termíne pojednávania je vždy akási zvrátená úľava. Ale o letnom popoludní, ktorého dátum ostal nezaznamenaný a počas ktorého by si boli mohli pozrieť navzájom do očí bez toho, že by to chceli, nepadlo viac ani slovo. Ani o boa; rok čo rok len vymieňali naftalín v papierovom vrecku. Až im napokon jednej noci rozmlátili vstupnú bránu, aby sa nákladiaky dostali do dvora. Na elektrické stĺpy nainštalovali nové vedenie, vôňa ulice sa zmenila. Ďalšieho rána zbadala z okna na poschodí obrovskú olejovú mláku, sotva pár metrov od sochy svätého Sebastiána pri trhovisku. Akoby na dlažbe z mačacích hláv vykrvácal Golem, len pár metrov od jej postele, komody, košíka na šijacie potreby: mŕtvolu síce odpratali, ale to miesto zabudli posypať pieskom. Jej zdesenie sa stupňovalo, keď podobné stopy objavila aj v záhrade, vedľa záhonov s petúniami, a rovnaký zápach stúpal aj z kuchynského drezu. Potom celých osem mesiacoch neprišla z tábora žiadna pošta. A zavítala tuhá zima. V tejto vojne už nebolo zvykom, aby ženy plietli ohrievače duše, a tie sa tak už ani nenazývali. A zima to mala byť dlhá, taká, čo nebude robiť rozdiely medzi frontom a zázemím.

A tak sa boa vynorilo z naftalínu. Starý kožušník už zomrel, ale jeho dielňu prevzal syn, boa šikovne rozstrihol na polovicu – Kŕčovito zdvihol hlavu, jazyk na rane zmeravel – a vyrobil z neho vestičku bez rukávov, ktorá skutočne zohrievala dušu.

Vojna sa skončila tak, ako obvykle: s nádejami, ktoré si protirečili. Aj právny systém zohral svoju večnú rolu: popri legitimizovaní nových právd nezabudol ani na nespravodlivosti, o ktorých si zvyčajne myslíme, že tie nové pravdy budú ochraňovať. O jej mužovi rýchlo zistili, že na úrodnú nížinu okolo mesta – v čase jarných povodní – zločinecky premyslene vypustil vodu. Aj keď súd zneužíval svoju moc, nevedel si dať rady s týmto procesom, zrežírovaným ako pôsobivé predstavenie; svoj cieľ však dosiahol. Hať bola mužovým celoživotným dielom, práve z jej zlomyseľného zneužitia ho obvinili, a aj keď ho napokon oslobodili, na nohy sa už nepostavil. Ubránil sa obvineniu, ale smrti nie, nechal jej otvorené dvere aj okná. Trvalo päť rokov, kým ten hosť prišiel. V priebehu jeho viacdňovej agónie akoby sa žena premenila na chladné sklo. A ako svojho času jej syn, takmer sa nedokázala hýbať, meravo hľadela na to, čo sa deje, a zrazu stratila všetky prapôvodné schopnosti. Nad posteľou chorého krúžila jediná mucha, ale nepristála, čakala ako nejaký hysterický zdochlinár, ktorý sa ušiel mrzákovi. Keď nastúpila smrť, žena si trhala šaty, dostala záchvat plaču a smiechu a pomätene opakovala, že iba osady Borjád a Ózsák nezaliala voda. V tom čase sa musela zo služobného bytu presťahovať do zadnej kuchyne, ktorú jej pridelili. Súdny proces mal napriek všetkému svoj dopad, lebo si dlho nemohla zohnať prácu. Nasledovalo obdobie, keď vdovy s tajuplným pokojom prezrádzajú, že nepomerne viac ako muži vedia nielen o kolískach; s úžasnou húževnatosťou dokážu dať nedostatku isté kontúry, ktorým neublíži ani sneh, ani ľad, je to však skôr detailne zadeľované chápanie než pocit šťastia. Predkovia si to podelili rovnakým dielom: zosúladila okopávanie (a to tak, že zvýšilo aj na predaj na trhu) s vernosťou svojim notám (dávala hodiny niekoľkým žiakom). Keď sa jej podarilo zamestnať ako umývačka riadu v továrenskej kuchyni, bol to sviatok. Vypočítala si, že ak pôjde do invalidity, dva dôchodky spolu vydajú toľko, aby si vedela odkladať na pohreb. Po čase niekomu napadlo, že jej hra na klavíri by sa dala zúročiť na podnikových slávnostiach a jej výtvarný talent v materskej škole. Bolo to priam znovuzrodenie. Za prácu navyše síce žiadnu úľavu nezískala, ani ľahšiu pracovnú pozíciu, ale mohla si byť istejšia, že jej nedajú výpoveď. Deti ju zbožňovali, cupitali za ňou ako navlečené na niť, a keď šla po dvore materskej školy s vozíkom plným hrncov, pomáhali jej ho ťahať i tlačiť. Mala pocit, že sa ešte nikdy nevzniesla do takýchto výšok. V skutočnosti bola až teraz odškodnená za to, že kvôli svojmu záväzku nemohla prijímať oltárne sviatosti; a len teraz si dokázala odpustiť, že žila v hriechu. Jej nová situácia ju hriala viac ako kožušinová vesta, ktorá sa medzičasom dosť vydrala, bol z nej už len svedok zašlých čias – plamenný chvost ako červený oheň dopadol do snehu –, hoci sa ešte zanovito držala a pĺzla iba primerane svojmu veku. Potom sa priblížil koniec posledného roku na pracovisku, odchod do dôchodku, rozlúčku chcela osláviť. Deň po Vianociach si na popoludnie požičala susedovu obývačku (čistú izbu polorozpadnutého sedliackeho domu), aby v dvoch turnusoch pohostila škôlkarov. Pripravovala sa na to tajne a len v poslednej chvíli povedala deťom, že v jej byte sa chystá prekvapenie. Poldruha hodiny sedela za stolom ozdobenom kvetmi, ale dvere sa ani neotvorili. Šľahačka spľasla, kakao vychladlo, z nakrájaných kúskov koláča povypadávali hrozienka. Na vyšších miestach v podniku považovali jej nezvyčajný nápad za chúlostivý, ešte stále kvôli tomu starému procesu. „Pracovisko je iná vec, tam je predsa len všetko pod dohľadom, to musí pochopiť.“ Nakoniec si pokazila žalúdok šľahačkou, tak aspoň menej vnímala, že plače, a do neskorej noci si hrala úryvky z Beethovenovej Sonáty d moll, najmä záverečné Andante moderato. Vtedy si uvedomila, že pri dvíhaní ťažkých hrncov si takmer úplne zničila ruky i prsty a už takmer nedokáže predohrávať nejakému žiakovi. A prsty sa stali citlivými aj na ten najmenší chlad. Vtedy sa rozhodla, že obetuje kožušinovú vestu. Tento posledný úkon však už nezverila kožušníkovi, ale chcela ho uskutočniť sama.

A tak sa zo zvyškov boa stal muf, ktorý mala dňom i nocou zavesený na krku a zohrievala si v ňom ruky.

Žila osemdesiatpäť rokov. Nemala žiadne želanie ani sťažnosť, rovnako, ako ich nemá ani plný pohár. V posledných rokoch sa vyjadrila takto: „Moja osirelosť je priam bezbrehá, všetko musím vykopávať zo seba.“ Považovala za šťastie, že z konca záhrady – od latríny, ktorá bola naplnená po okraj a šíril sa z nej štipľavý zápach, ale úrady ju nedali vyčistiť, lebo dom aj tak odsúdili na zbúranie – dovidela na záplavové územie Ózsák. Jej spomienky sa vydávali na cestu akosi vždy práve odtiaľ. Keď nastal ten deň – Hučalo nad ňou zrazené, krvavé šero –, aj ona pravdepodobne cítila to, čo lišiak: V ústach chuť zhnitej repy. Ten obraz je silný aj bez blondelového rámu: skôr, ako budú pokračovať v ceste, obaja si odpočinú na lúke medzi huľavníkmi – večer je lepkavý a červený –, nie príliš blízko, ale ani nie príliš ďaleko od seba.

(1983)

Jitka Rožňová

Foto: Archív autorky

Jitka Rožňová

(1976) je poetka, prekladateľka a vysokoškolská pedagogička. Prednáša na Katedre žurnalistiky FF UKF v Nitre. Doposiaľ preložila vyše tridsať prozaických a básnických titulov, divadelných hier a umenovedných publikácií z maďarčiny do slovenčiny. Ako prekladateľka sa podieľala na príprave a realizácii mnohých domácich i zahraničných literárnych a kultúrnych podujatí (Ars Poetica, Ars litera, Cap à l’Est – Európsky festival poézie, divadla a hudby, Noc literatúry, Divadelná Nitra a iné). Je laureátkou dvoch prémií Ceny Jána Hollého (za preklad Denníkov Ladislava Mednyánszkeho a románu Esterina pozostalosť Sándora Máraiho) a autorkou dvoch dvojjazyčných básnických zbierok Zhasínanie svetiel /Lámpaoltás (2010) a Spriadanie slov/Helyrerakott szavak (2013). Vyše desať rokov bola redaktorkou literárneho časopisu Revue aktuálnej kultúry; v súčasnosti je členkou redakčnej rady časopisu Fraktál. Žije v Nových Zámkoch.