Miklós Mészöly: Na cudzích brehoch preklad

Z maďarčiny preložila Lenka Nagyová

Dievča malo dvadsať rokov, muž tridsaťosem. Zvedavo, ale rozvážne našľapovali po piesku pokrytom vresom; bolo na nich vidno, že tadiaľ len prechádzajú. Dievča odovzdane chytilo muža popod pazuchu, druhou rukou pohojdávalo modro-červenou slamenou taškou takmer pri zemi a z času na čas do nej zakoplo pätou. Prechádzali popri schátraných kabínach. Breh bol celkom prázdny, len vo vode nadskakovali hore-dolu červené hlavy bójí. Zakliati vodnopóloví brankári, akoby čakali, kedy predsa len niekto hodí loptu na bránu. Okolo obeda sa pláž vždy vyľudnila, len spaľujúci vietor prefukoval kusy látok vyvesené na kríkoch, ktoré chránili pred slnkom.
Už dlhší čas sa ani jeden z nich neozval. Skúmali piesok, kam stúpali. V noci boli pravdepodobne vysoké vlny, pretože breh bol pokrytý čerstvou vrstvou mušlí, museli obchádzať sliz rôsolovitých mechúrnikov. Boli priehľadné ako vodné sklo. Dievča zdvihlo jednu medúzu a hodilo ju naspäť do mora.
„Myslíš si, že ju vlny nevynesú znovu na breh?“ spýtal sa muž.
„Nemyslím, ale čo ak áno. Aj ty hoď jednu.“
Muž sa podvolil. Aj chcel niečo povedať, ale náhle sa zasekol. Ťažko sa mu hovorilo po francúzsky. Musel hľadať každé slovo, a keď ho našiel, opakoval ho, kým mu dievča nepomohlo s ďalším.
„Zájdeme na mólo?“
„Poďme. Namočíme si nohy vo vode.“
„V topánkach?“
„Hej, v topánkach,“ smialo sa dievča. „A keď chceš, budem hovoriť radšej ja, budem hovoriť pomaly, aby si mi rozumel. Pomaly ako v škole. Môže byť?“
„Si veľmi milá.“
„Nie som milá, ale s tebou sa rada budem rozprávať pomaly. Hoci v našej reči to nie je jednoduché.“
„Ak budeme hovoriť pomaly, možno aj deň bude trvať dlhšie,“ povedal muž.
„Neblázni. Tento deň sa aj tak neskončí. Zotmie sa a ostane tak. Zopakuj po mne: zotmie sa a tak aj ostane…“
Po pár krokoch zastali a pobozkali sa. Strhli sa na to, že sa im topánky zaborili do piesku, hoci sa nepohli. Dievča sa zachichotalo:
„To sme tak oťaželi?“
„Lebo si pri tom rozmýšľala,“ povedal muž.
„Ja nie. Naozaj nie. Isto si rozmýšľal ty.“
Celú noc cestovali. Vlakom vyrazili z Bukurešti neskoro večer a ráno dorazili do Konstance. Nemali dosť času ani valút, takže z kongresu mohli utiecť len na jeden deň. A v noci už aj cestujú naspäť. Aby nevzbudili podozrenie, neoznámili svoj odchod na sekretariáte, no zároveň sa im pozdávalo toto študentské narušenie poriadku v cudzej krajine, ako aj to, že jeden druhému rozumeli len prerušovane. Trvalo im tri dni, kým si dievča zvyklo na mužovu výslovnosť a podarilo sa im slovník zúžiť natoľko, aby stačil na všetko. Tento slovník bolo to najvzpružujúcejšie tajomstvo v babylone kongresu.

Ilustrácia: Rita Koszorús

Uplynul sotva týždeň, čo sa v hlavnom meste zoznámili v hale zasadačky pod plagátom s holubicou mieru Združenia Artisania, no odvtedy strávili všetok voľný čas spolu. V meste sa roztápal asfalt, ani noci neprinášali úľavu. Jedine fontána v kráľovskom paláci poskytovala trochu osvieženia a jedine hinduistickí hostia sa spokojne zavinovali do svojich rúch. Od Švédov by človek očakával, že budú mať vo dne v noci pri sebe vreckový ventilátor a zapnú ho vždy, keď sa len bude dať. Lenže tí sa potili najmenej. Dievča aj poznamenalo: „No nie je to hrozné? Už ani Švédom sa nedá veriť. Tak potom komu sa dá, komu?“
Možno Eskimákom. Najbližšie by sa mal konať kongres u nich.
Nápad ich oduševnil. Zostavili seriózny návrh a doručili ho predsedníctvu. Ale ani si ho neprečítali, ani ho nespomenuli. „Nemajú zmysel pre humor,“ povedal muž na útechu. Dievča sa však nasrdilo a bolo naozaj bez nálady. „Nemajú srdce,“ povedalo. „Sú hluchí. Vidno, že to vybavujú muži.”
Po večeroch sa túlali po bazároch na Calea Victoriei. Raz sa dievčaťu roztrhol remienok na topánke, a tak zašli k obuvníkovi. Bola to malá miestnosť v suteréne, jej dva poloblúkovité okná sa otvárali na ulicu. Majster mohol celý deň pozerať na topánky klopkajúce po chodníku. Za španielskou stenou v dielni si žila svoj život rodina. Pomedzi trhliny na zamatovom poťahu vykúkali deti s olejovými očami. Medzitým prichádzali hostia a príbuzní odchádzali. Uplynula hodná chvíľa, kým si ich všimli. A potom sa zrazu dostali do krížovej paľby uznanlivých úsmevov. „Zo zahraničia? Naozaj?“ Akoby doteraz svoje skutočné postavenie tajili. Dievča sa milo usmievalo, držalo vo vzduchu nohu bez topánky, priskackalo k pultu. A od tej chvíle sa venovali len im. Neskôr sa vonku na ulici nečakane zhromaždili ľudia a dielňa sa za pár sekúnd vyprázdnila. Aj majster sa s topánkou postavil do dverí. Nad mestom preletela letka prúdových lietadiel, v ich stopách kvetinová arabeska, kondenzačná stopa z chuchvalcov – akoby sa iba hrali deti. Ale čo hľadajú v takej závratnej výške?
„To nie sú tunajšie stroje,“ povedal niekto s výrazom odborníka a odobrali sa späť do dielne, kam medzitým prišli ďalší hostia, a aj tí sa opýtali: „Zo zahraničia? Naozaj?“
Dievča bavil tento južanský ruch, vzrušenie, spevavá rýchla reč. Bolo to cudzie, a predsa povedomé. Muž ponúkol obuvníka cigaretou, potom všetkých doradu. Prázdnu krabičku si vypýtali deti. Vzali si ju dozadu ako nejakú exotickú korisť. „No nie je to povedomé?” Títo tu na ulici sa všetci poznajú, obuvník zámočníka, bazárnik zmrzlinára, Mihail Mioru, Viorica Vasilého, a aj zajtra to bude pokračovať rovnako, budú sa dohadovať, naťahovať, počas prechádzky sa zastavia pri fontáne, aby sa ochladili, v bufete odsunú nabok pivo, ak nebude dostatočne studené. Ale predsa to nie je podstatné. Najdôležitejšie je, aby sa každý rok narodilo dieťa, neskôr v každom treťom roku, a aby sa po večeroch mohli vonku predierať v Cismigiu, lebo mnohoraké tváre, smiech, vône upokojujú; ak sa k tebe pritisnú prsia a stehná, aj to je upokojujúce; ak sa necháš unášať a cítiš, že ti dýchajú na krk, nebezpečenstvo je akési menšie… Alebo práve naopak? Bodaj by niekto povedal aspoň jedno povzbudivé slovo – stačilo by jedno. A práve ako by to čakali od nich. Lebo sú zo zahraničia? Obuvník im na papier napísal, koľko sú mu dlžní – keďže číslam rozumieme všetci.
Možno predsa nebude vojna?
Vonku na ulici sa bavili tým, že nápisy na tabuliach čítali odzadu; niektoré z nich sa takto javili už takmer zmysluplnými. Po týždni, po mesiaci si aj svoje spomienky budú takto zoraďovať, spätne, znovu a znovu? Potom išli k moru.
Zastali uprostred móla a hľadeli na mesto postavené na brehu. Odtiaľto bolo dobre vidieť celý záliv. Dole svahom pomedzi kopy odpadkov viedol chodník, vinul sa pozdĺž plota k pláži. Nižšie sa pásli kozy. Jedna z nich sa zatúlala do ktorejsi búdy a vyšla na opačnej strane. Na vyčnievajúcom vyprahnutom vrcholku brehu stál s naširoko rozkročenými nohami strážnik so samopalom. Obďaleč sa na modrobielom pozadí neba črtala mešita. Potom byzantské rady oblokov na Casine. A na ceste k Mamaii boli vrcholce betónových elektrických stĺpov tiež v tvare mešity. Takéto maličkosti si všimne len cudzinec.
Od hlavého námestia sa k moru niesla monotónna hudba z megafónu a v blízkosti brehu zvláštne zosilnela. Kým šli smerom k pláži, na krátkom úseku nepočuli z hudby nič. Muž si to hneď všimol – ako to kedysi volali? Naposledy zažil niečo podobné pri ústupe pri Odre, keď na určitú vzdialenosť od delostreleckých batérií nastalo náhle hluché ticho a rachot zrazu nebolo počuť. Ale teraz mu presný odborný výraz nie a nie prísť na um.
Len neskôr, večer, nečakane. Keď videli nad Ephoriou vzplanúť prvé svetlá. Z hotelovej izby mali výhľad práve na ňu. Dievča preľaknuto vstalo zo železnej postele, ktorá páchla gesarolom, a podišlo k oknu.
„Pozri!“
Vtedy mu zišiel na um nemožný výraz: zvuk pohlcujúce vákuum – a polohlasne ho aj vyslovil po maďarsky.
„Čo hovoríš? Prelož mi to.“
„Ľúbim ťa,“ povedal muž a pritiahol si dievča k sebe.
Vtedy im ostávala do odchodu len krátka hodina, ale teraz mali pred sebou ešte celé popoludnie.
Po skalnatom boku móla zliezli držiac sa za ruky a sadli si čelom k moru. Len k moru. Dievča sa oprelo o muža, na nohy im vystrekovala voda. Privreli oči.
„Však som sľúbila, že hovoriť budem ja?“
„Áno, sľúbila.“
„Tak budem hovoriť. O čom mám hovoriť?“
„O čom chceš.“
Dievča chvíľu mlčalo.
„Natiahni si ruku takto pod môj krk. Takto ti je dobre?“
„Hocikde sa ťa dotýkam, je mi dobre.“
„Aj ja mám rada, keď sa mi hráš s vlasmi. Všakže sa s nimi hrajú v každej krajine inak?“
„Myslím, že áno.“
„Ale my sa už nemusíme učiť nič. Naučíme sa aj hovoriť, aj hrať sa. Vieš, že by som ti mohla byť dcérou?“
„Chcela by si ňou byť?“
„Nie. Chcem byť tvojou milenkou.“
„Veď ňou si.“
„Povedz to ešte raz.“
„Si moja milenka.“
„Hovoríš to tak pekne… Takmer s dobrou výslovnosťou.“
Trochu sa ponaťahovala, pobozkala muža na bradu.
„Vedel si, že tu je pochovaný Ovídius?“
„Áno.“
„Podľa mňa to však nie je správne,“ pokračovalo dievča. „Ak ho za života vyhostili, mali vziať domov aspoň jeho telo. Ak by sme tu teraz zomreli, nás by isto vzali domov.“
„My máme šťastie, nás nevyhostili.“
„Nie. Len vyslali…“
„Samozrejme, možno by si ani nás mŕtvych až tak nežiadali späť. Len kým žijeme, dovtedy. Naše doklady sú pre žijúce osoby. O dva dni nám víza vypršia…“
„Buď ticho!“ prerušilo ho dievča.
„Nehnevaj sa,“ povedal muž.
Zišlo im na um, že im ešte z cesty zvýšila tabuľka francúzskej čokolády. Kde sa do nej jeden zahryzol, zahryzol sa aj druhý. Zjedli ju postupne, jeden odtlačok zubov za druhým. Potom sa rozopnutí po pás opäť opreli horeznak v skalnom výklenku, slnko na nich pražilo zozadu. Privretými očami sledovali vodu, šuštiacu penu, toto samooplodňujúce nadčasové objímanie. A čoraz menej sa im ten pohľad zdal utešený. Skľučujúce bolo práve to, že pozerať sa ich robilo šťastnými. Boli to vlny druhého stupňa, spomedzi tých najkrotkejších. Vtedy sa zvykne hovoriť, že more je pokojné. Pokojné a nevinné. Rozpoznateľná cudzota. Dlhšia os má tisícstoosemdesiatsedem kilometrov, šírka je šesťstotrinásť. Najväčšia hĺbka dvetisícdvestoštyridsaťštyri metrov. Čísla. Opäť len čísla. Veľmi podstatné. Napravo od nich, nadol na juhovýchod, možno po brehy Anatólie je teraz voda takáto pokojná – možno. A naľavo od nich, na severovýchod, celkom až po Krymský polostrov… To všetko teraz patrí im?
„Raz by sme mali ísť na Anatóliu,“ povedalo dievča. „Je to tu v susedstve, dostali by sme sa tam aj motorovým člnom, ani by sme nemohli zablúdiť. Nebolo by to pekné? Bez akéhokoľvek plánu a cieľa… Na Anatóliu. Tam by sme mali ísť.“
„Aj tam,“ zamrmlal muž a ďalej sa hral s červenkastými prameňmi, tak ako sa zvykli hrávať v jeho krajine. „Najbližšie pôjdeme tam.“
„Nie najbližšie. Teraz.“
„O dva dni vypršia víza aj tebe,“ zaznela rýchla odpoveď.
Dievča odvrátilo tvár.
„Nerozumiem, čo hovoríš. Povedz to hocijako, inak.“
Muž si omotal jeden prameň okolo prsta, potom ho pomaly znovu rozvinul.
„Pontus Euxinus. Môže byť? Znamená to prívetivý. Prívetivá, veľká voda. Voľakedy to bol názov tohto mora.“
Dievča sa pokúšalo zasmiať. Aj sa mu to podarilo.
„Čo si myslíš, aj Ovídius ho volal v duchu takto?“ Potom neskôr: „A podľa teba je aké? Úprimne…“
Muž sa oprel o lakte, očami prešiel po okolí. Pozrel smerom ku Krymu, potom smerom k Anatólii, ako by mal vyriecť rozhodujúce slovo.
„Naši predkovia sa ešte vedeli hrať. Euxinus… My sme už oveľa úprimnejší. Černoe More… Kara Dengiz. Môžeš si spomedzi nich vybrať, každé z nich hovorí priamo čiernu.“
„Ale aké ho vidíš ty?“ tvrdošijne sa pýtalo dievča.
„Modré,“ povedal muž a spustil sa späť do priehlbiny v skale.
Obedovať sa vydali až vtedy, keď sa na móle objavili prví ľudia. Nechali sa viesť náhodou. Blúdili krivolakými úzkymi uličkami. Akoby si chceli vynútiť, aby našli pohostinstvo tam, kde s ním môžu najmenej počítať. Švajčiarska vyslankyňa, postaršia dáma, im v Bukurešti kládla na srdce, aby pili vodu len z uzavretej fľaše – „Konstanca je známa epidémiami“. A dala im ešte aj rady ohľadne stravy, ako by bola skúsená dietologička. Kamarát, profesor z Čile im odporúčal Trajánove valy a ruiny Janovskej pevnosti. „Pred štyridsiatimi rokmi tam ešte boli,” hovoril povzbudivo. A čo je to štyridsať rokov v živote ruín? Ruiny sú trváce.
Na obe rady zabudli. Vyhli sa hlavným cestám, námestiam; slepé uličky si však prešli viackrát. Chceli si svoje bezcieľne blúdenie uchovať. A keď nečakane zbadali more pomedzi dva k sebe sa tisnúce domy, oslavovali to ako nejaký významný objav. Tieto úzke, tienisté bočné uličky plné smetí a buriny akoby boli mimo reality. Ako Eskimáci?
Boli tri hodiny, keď sa vrátili do hotela. Medzitým sa obloha zamračila, nad morom sa prevaľovali vysokánske mračná. Farba vody sa náhle zmenila na čiernu. Slnko svietilo už len na mesto. Vošli do malej odľahlej reštaurácie obedovať. Pred pohostinstvom čupel starý Turek. Pri bráne z dosiek pred nich náhle natiahol svoju čiapku, bola plná rakov drobných ako necht. V druhej ruke stískal nahrubo pomletú soľ.
„Ochutnáme?“
Muž prikývol.
„Na zdravie švajčiarskej babky! Veď niekedy musíme aj zariskovať, nie je tak?“
Vybrali si niekoľko rakov a posypali ich soľou. Starec sa uškrnul, keď videl, že ich nevypľuli; pri cudzincoch človek nikdy nevie. Ponúkol im aj dupľu, ale neprijali ju. Ponáhľali sa dnu, kde sa utiahli do rohu terasy so slamenou strechou, už začalo poprchávať. Objednali si dve gretare, aby mali aj čo žuť. Kým bol čašník preč, babrali sa so záhybmi na obruse, fajčili. Napadali im samé také veci, ktoré si už povedali. Akoby sa dostali na vrchol, odkiaľ už niet kam ďalej. Naspäť do hotela utekali v lejaku. Vietor v pásoch prinášal slané biele kvapky a vháňal ich do vyľudnených ulíc; vonku ostala len opustená monotónna hudba z megafónu.
Ich okno hľadelo na prístav a na park posiaty úlomkami mušlí. Vietor im vyniesol trblietavé úlomky aj do izby, ale okno nezatvorili. Okolo siedmej ich premohol spánok. Muž sa raz strhol a videl, že dievča má na stehnách zimomriavky a schúlené sa drží za plecia. Natiahol na nich plachtu a aj on spal ďalej. Už bolo tma, keď sa obaja zobudili. Hneď hľadali ústa toho druhého. Muž sa posadil a vyzrel na slabo osvetlený prístav. Ešte pršalo, ale vietor utíchol. Pomaly sa zvalil späť na vankúš.
„Koľko je hodín?“ spýtalo sa dievča.
Muž si potiahol z cigarety a pridržal ju pri hodinkách.
„Pol desiatej,“ povedal. „No nie je to jedno? Zotmie sa a tak aj ostane. Dobre hovorím?“
„Áno,“ zaševelilo dievča.
Boli hladní. Šmátrali v taške, až kým nenašli polovicu tabuľky rumunskej čokolády. Teraz zjedli tú. Potom sa dievča postavilo do okna nahé, oproti tmavému mestu, ako si ho poobede prialo. Muž ležal horeznačky na posteli a hľadel na dva vyčnievajúce drôty, ktoré viseli uprostred plafóna.
„Vieš, kde je Bogárdi?“
Dievča sa otočilo.
„Nie… Čo je to?“
„Jedna obec u nás, má štyritisíc obyvateľov. Tam som sa narodil. Nie je to zvláštne?“
„Prečo by to bolo zvláštne?“
„Lebo ho nikdy neuvidíš. Ani fotku môjho syna. Ale to si sama chcela, aby som ti ju neukázal.“
Dievča si k nemu ľahlo.
„Hneváš sa?“
„Nemal som o ňom hovoriť.“
„A keď mi to nepovieš? Potom…?“
Obaja sa naraz zachveli. Izbou prúdil slaný vánok, no pach gesarolu nedokázal potlačiť. Na konci železnej postele stál toaletný stolík s popraskaným zrkadlom a dievča naň zrazu ukázalo.
„Pozri, ako zvláštne sa blýska!“
Muž sa ta pozrel, potom von, na more.
„To nie sú blesky.“
„A čo teda?“
„Neviem… ale blesky to nie sú.“
Vstali a pozreli von oknom. Ďaleko nad morom jedna za druhou vyletúvali svetelné rakety a pomaly sa spúšťali nadol ako hviezdy s padákom. Len čo jedna raketa vyhasla, hneď mala v pätách druhú. Ostrá žltá žiara, ako nejaký viacposchodový svetelný hangár, osvetlila nazberkanú penu zakaždým v tom istom páse, bezmateriálne a skalopevne. A nebolo počuť žiaden hukot.
Dievča si cez seba zdráhavo prehodilo negližé.
„Ty… Na čo myslíš…? Hádam len…?“
„Nič. Nič vážne. To je len cvičenie.“
Potom dlho čakal, ako by mu to padlo zaťažko vyslovovať.
„U vás to nie je zvykom?“
Ani dievča neodpovedalo hneď.
„Nerozumiem… Hovor pomalšie.“
Muž to nezopakoval, pohladkal dievčaťu vlasy. Ale už si neľahli späť do postele. Pomaly sa odtiahli od okna, začali sa obliekať. Dlhé minúty hľadali porozhadzované kusy šiat, akoby ich opustila presná orientácia, darmo bola izba malá. Museli sa ponáhľať, ak nechceli zmeškať vlak. Dievča sa chvatne, nervózne prehrabávalo v taške, nevedelo nájsť rúž. Napokon jej obsah vysypalo na plachtu – a vtedy  ešte viac znervóznelo: nevidelo nikde ani svoj pas.
„Hádam som ho len nestratila?“ vzhliadla vystrašená, ako niekto, kto náhle ostal bez domova v nepriateľskej krajine. „Nie je u teba? Neodložil si ho náhodou?“
A rýchlo prehmatkala mužove vrecká, vytiahla mu peňaženku, notes – a on len stál a dovolil jej to. Potom chytil dievča za zápästie.
„Nechali sme ho dole na vrátnici. Aj môj je tam.“
Dievča v pomykove zmĺklo a pomaly vrátilo peňaženku na miesto.
„Nehnevaj sa,“ zašemotilo.
Potom zhasli svetlo.
Vibrujúci lúč zvonku zažiaril na otvorené dvere skrine a prach na čiernom laku sa zatrblietal. To ich definitívne umlčalo. Rýchlo za sebou privreli dvere.

Lenka Nagyová

Foto: Archív autorky

Lenka Nagyová

(1992, Rimavská Sobota) štúdium prekladateľstva a tlmočníctva v špecializácii anglický a maďarský jazyk a kultúra absolvovala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, neskôr v odbore anglický a nemecký jazyk na univerzite ELTE v Budapešti. Pracuje na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Budapešti, venuje sa prekladu a tlmočeniu, z maďarčiny prekladá poéziu a prózu.