Miklós Mészöly: Maďarská novela (úryvok) preklad

Z maďarčiny preložila Eva Andrejčáková

Jamma zomiera, keď má päť rokov, skôr než ho stihnú zapísať do školy, aby sa naučil čítať a zapisovať si myšlienky do zošita. Ani starí si ho veľmi nepamätajú, nanajvýš legendu, čo sa s ním spája, nuž a vieme, ako to býva s legendou: každá z vojen, čo príde, ju nejako zmení. Ja som bol dlho presvedčený, že si to moja staršia sestra celé vymyslela, aby ma pobavila. Ale poviem vám, naša rodina je prekliata, u nás aj rozprávky vyznievajú, akoby sme sa bili do pŕs pre nejakú vopred prehratú vec, a všetko je akosi dedične krvavé. Isté je, že keď bolo treba z nejakého dôvodu utekať, ísť do sveta, stál pri nás okrem vriec plných ovsa a polorozpadnutých debien aj Corpus Juris a ešte aj pod šibenicou sme citovali radšej z neho ako z Biblie. Jammu zastrelili na námestí pred kostolom tiež tak, že na to v skutočnosti nebol zákonný dôvod. Niektoré úryvky z príbehov mojej sestry obzvlášť zamestnávali moju predstavivosť, ešte aj dnes sú spomienky na ne ostré ako britva. Hovoria, že chlapček zvyčajne chodieval na stanovište o štvrtej popoludní. Raz tomu však predchádzala polhodinka, ktorá zrejme navždy ostane zahalená tajomstvom. Vo vymretej ulici Biró sa postavil pod rozdvojený stĺp vysokého napätia a zdvihol zrak na skrinku s transformátorom, odkiaľ bolo počuť tiché bzučanie. Ten zvuk znel ako dohovorený tajný signál. Vzápätí si zatváracími turistickými nožničkami cikcakovito narezal necht na ľavom ukazováku a vrazil si ho do stehna. Zanechal dobre viditeľnú stopu. Potom sa, krivkajúc, akoby mal jednu nohu kratšiu, pustil smerom k úzkej uličke za budovou súdnej stolice. Tu svietilo slnko iba krátky čas, mláky ťažko vyschýnali. Väzenský dvor obstavali vysokým múrom, na vrchu sa ťahal pás ostnatého drôtu zahnutý smerom dovnútra, ale aj tak bolo cítiť typický zápach. Jamma doširoka roztvoril nozdry a prestal krívať. Zbehol po burinou zarastených schodoch k potoku Dinga a po železnom pilierovom moste prešiel do ulice Fürdőház. Odtiaľ sa už pohodlne dalo ohliadnuť za učupenými dvorčekmi, prepestovanými kvetinovými záhradami. V ulici Fürdőház kvety neboli. Vyštveral sa na kopček, z jednej strany lemovaný spustnutými vínnymi pivnicami – okná na nich, prerastené hluchým ovsom, pripomínali strelné otvory opevnení; na náprotivnej strane bolo tiež viac ruín ako obývaných domov. Stálo tu aspoň osem takto učupených domoradí. Po aradských popravách sa tento kút mesta stal známou a obľúbenou skrýšou, neraz tu prebehli razie, no aj tak sa našlo pár vnúčat, ktorým domy poskytli ochranu. Po ktorejsi vojne ich síce iniciatívne odsúdili na zánik, medzitým však umrel starosta, čo smrtonosný rozsudok vyniesol. Jammovi sa to hodilo; práve tu trávil popoludnia najradšej. So zavretými očami postupoval hore, bosými nohami hľadajúc v strede medzi kamennými dlaždicami hnedý pruh ílovitej priehlbiny, ktorá rozdeľovala cestu na dve polovice. Hore pri kope kamenia vytiahol z vrecka dve žinky, na konci jednej bola upevnená pružná oceľová spojka, tá sa dala druhou z nich šikovne roztiahnuť. Do spojky vložil plochý kameň a po niekoľkých svižných hmatoch strelivo uvoľnil. Kameň preletel veľkým oblúkom nad domami, narazil do steny väzenského múru a obil omietku veľkosti dlane. Presná trefa a tupý úder ho naplnili takým šťastím, že si musel zahryznúť do pery. Až potom sa presunul do kostola, kde po tajnom točitom schodisku vybehol do veže. Podľa mojej sestry poznal holuby hniezdiace na trámoch zvona po mene, cez päťcípe okno mu lietali priamo z rúk. Toto sú tie rozprávky, čo dokážu prežiť skutočnosť. Keď na zastreleného Jammu a jeho mamu zasvietilo vychádzajúce slnko ako teatrálny reflektor fotografa, nad kostolným námestím krúžilo stojedenásť holubov a špinili výlučne na nečinne zízajúcich ľudí, ani náhodou nie na dve zablatené mŕtve telá.

Moja sestra milovala zimomriavky, preto sa usilovala aj príbehy formovať a namiešať tak, aby bol na triašku dôvod. Od tejto vášne upustila, až keď u príbuzných na ostrove Borjád prišla o panenstvo. Ostrovné lesy prešli v tých rokoch komasáciou a nášho otca, ktorý neskôr zomrel v psychiatrickom ústave, sme práve v toto leto videli posledný raz schuti sa smiať. V ten večer sa na záhrade Fördősovskej kúrie pri brehu rieky Sió, uprostred pestrých farieb jesene, zišla širšia spoločnosť. Bývali tu naši strýkovia, starí mládenci s výzorom divých kancov. Užívali si zvyšok rodinného majetku, poľovali, rybárčili, a iba keď boli naozaj v úzkych, postavili sa k pluhu. Inak si všetko delili spoločným dielom, ešte aj o Vilmu, ktorá im viedla domácnosť. Vilma mohla mať podľa môjho vtedajšieho odhadu šesťdesiat rokov, podľa terajšieho skôr štyridsať. Jej čierne vlasy pripomínali naolejované drôty a z rovnako nepružného materiálu mala aj podprsenku, ktorej ramienka a spony prerážali cez šaty tak výrazne, že sme mohli presne odsledovať linky ružového panciera. Mala vzrušujúce prsia, s tými sa pravdepodobne zoznámil aj môj otec. Bratia Vilmu používali spoločne a do tohto spoločenstva, ak by aj všetci traja súhlasili, mohlo vstúpiť iba príbuzenstvo. Vo chvíli, keď Gábor, najmladší z Fördősovcov, zvalil Vilmu na dlhý dubový stôl, a Ernő jej pod hlavu podložil stočenú slamu, nasadil si aj náš otec tropickú helmu, čo znamenalo začiatok rituálu. Misi, „starý“ Fördős, vsunul medzi Vilmine objemné stehná poskladanú výbehovú deku pre kone a na ňu umiestnil kotlík. Spoločnosť si odtiaľ naberala halászlé.

Ilustrácia: Rita Koszorús

X x x
Moja staršia sestra sa údajne podobala na Eszter Dacó, pohľadnú mamu bratov Fördősovcov, ale o tom sa medzi ľuďmi len hovorilo, po legendárnej krásavici nezostala žiadna fotografia ani maľovaný portrét. Ich podoba sa spomínala aj počas dvojdňovej večere na ostrove Borjád. Vilma, ktorá vedela nádherne spievať, nás v noci prekvapila tým, že v zadnej záhrade kúrie, kde pred dvoma rokmi pošla kukurica, bez akéhokoľvek dôvodu zapálila hromadu sušiny. Mohla byť polnoc, možno jedenásť, traja bratia sa ešte nevrátili od rieky Sió, kam sa chodievali kúpať aj v noci, keď je najviac komárov. Smiali sa, že sú celí chlpatí, že hmyz na ich mohutné telá útočí zo všetkých strán zbytočne, husto zarastenú džungľu aj tak nezdolá. Zrazu zbadali ohnivé svetlo a ihneď vyliezli na breh, v chvate však nevedeli vyjsť na štrkovú cestu, a tak sa prepadli po rozkrok do bahna. Nahí sa prečvachtali pomedzi agáty cez voľakedajšie dyňové polia zarastené pýrom, vrieskajúc pritom nadávali do kuriev svätej Márii aj akémusi Antalovi Leppenyovi, ktorý od nich vysúdil kúsok pozemku, kde sa pred dvadsiatimi rokmi našiel avarský hrob. Gábor schytil hrdzavé vidly a tackavo sa s nimi valil ku kúrii. Skraja pri maliništi zavýjali dva komondory, no neodvážili sa k ohňu priblížiť. V túto noc sa nezišla veľká spoločnosť a aj tí, čo prišli, už mali dosť. Árpád Bróz zaspal ešte za súmraku v kope opadaného lístia a chrápal tak hlasno, že ho bolo treba na fúriku odviezť od prestretého stola. Spoločne ho odtlačili po krušpánové kríky, ale ďalej už bratia nedovolili, vraj „by ruže zosmradli“, tak ho tam vykotili do trávy. Keď sa po večeri začali hrať taroky, Vilma postavila do suda s ľadom nový demižón. Práve vtedy zapadlo slnko nad dedinkou Bogyiszló, nebo bolo fialovočervené, od uzdovského majera bolo počuť bučanie dobytka, z cvičného tábora v Paradicsompuszte vzdialene duneli tanky. Pani Palugyaiová, ktorá sem prišla na návštevu z Uzdu, práve vyšla s rozpustenými vlasmi z latríny obrastenej brečtanom a zastala pod smutnou vŕbou, kde niekoľko hodín strávil so svojím raneným koňom aj kurucký brigadír Ádám Béri Balogh. V kamennom napájadle pre vtáky si starostlivo umyla ruky, trochu si ich osušila, potom si cez sukňu ponaprávala nohavičky. Okolo očí sa jej riasili vejáre vrások, v kútikoch úst ligotali priehlbinky, kde sa jej vždy zachytávala vlhkosť. Bolo ľahké uveriť, že tie pery, nikdy nie úplne zovreté, si čosi žiadajú aj vtedy, keď spia. Vytiahla zo šopy bambusové ležadlo a umiestnila ho pri ružových kríkoch, aby si mohla ľahnúť presne oproti zapadajúcemu slnku. Začala čítať Gulácsyho Čiernych ženíchov a nezatvorila knihu ani dlho potom, ako sa zotmelo; vtedy vždy znovu rozmýšľala o riadkoch, pri ktorých si na okraji stránky urobila zárez nechtom. Mimochodom, latrínu obdivoval každý, kto sem ako hosť zavítal: v tieni konárov vyzerala ako zmenšená podoba kúrie. Klenutý vstup podopierali dva omietnuté stĺpy, nad dverami visel maľovaný oceľový erb nízkej šľachty, vnútro tvorili tri sedadlá oddelené stienkami do výšky pliec. Traja bratia sa tu mohli pokojne rozprávať. Teraz však stáli v žiare ohňa, ktorá na ich telách odrážala hustú vrstvu bahna siahajúcu až po pupok, akoby tá jediná mohla byť odevom vhodným na túto príležitosť. Vilma aj v najväčších horúčavách nosila dlhé čierne šaty s golierom zapnutým až pri krku, na páse zelený opasok – takto oblečená stála aj teraz pri ohni a hlasom hlbokým ako turecká píšťala spievala smutnú pesničku Ádáma Bériho Balogha. Trom bratom z toľkej mágie svietili oči. „Eszter, Eszter!“ vykríkol Misi. „Poď spievať aj ty!“ Lebo nebolo tajomstvom, že v takýchto chvíľach sa myslelo aj na tajomnú Eszter Dacó. Gábor si chcel k sebe pritiahnuť moju sestru, aby jej potrel tvár bahnom, ale Eszter mu okamžite jednu vylepila a s pohľadom celý čas zapichnutým do Gáborových očí zaspievala všetky tri strofy až do konca.

X x x
Mimochodom, príbeh o Jammovi mal niekoľko epizód, ktoré sa dostali aj do miestnych novín. A meno malého chlapca sa pravdepodobne po prvý raz objavilo tiež tu, v jednom z nedeľných fejtónov Jakaba Mariosu. Rozprávač sa pri koryte potoka Dinga lemovanom agátmi zoznámi s dieťaťom, čo sa nemotorne tmolí medzi naplaveninami a zbiera do plátenného vrecka staré hrdzavé klince. Na otázku, čo si s nimi chce počať, dieťa prekvapivo zrelo a triezvo odpovedá, že klince sú krivé a chcelo by, aby boli všetky rovné. Básnika očarí beznádejná veľkoleposť tohto zámeru a ponúkne mu pomoc. Pod železným mostom na ulici Fürdőház utca si zriadia „dielňu“. Básnik zoženie dve kladivká a malú kovadlinu, každé popoludnie tam spolu kujú klince. Údery lietajú vzduchom a veselo zvonia, akoby každé buchnutie prilepilo na jeden lístok agátu svetelný fliačik. Vo fejtóne to vybuchne, keď sa v ich „dielni“ objaví jedného dňa aj Jammova mama, zanedbaná, zničená, pripitá, viditeľne ešte pred pár rokmi nádherná mladá žena. Býva v neďalekom služobnom byte, opustená obeť nevery. Autor fejtónu sa tu trochu necháva uniesť prehnaným literárnym zvratom. Mladý muž je posadnutý dielom van Gogha (obzvlášť vydarená kópia jeho obrazu visí v miestnom múzeu), nie je však obdivovateľom iba jeho malieb, ale aj životných ideálov. A doslova cituje časť z van Goghových denníkov, kde píše o tom, prečo si vzal tehotnú ženu z ulice: „… niet mravnejšej, jemnejšej, mužnejšej veci, ako si vziať pod ochranu opusteného človeka. Tejto zimy som sa stretol s tehotnou ženou, opustil ju muž, ktorého dieťa nosila pod srdcom. Tehotná žena sa v zime potulovala po ulici. Musela si zarobiť na chlieb, netreba ani hovoriť ako.“ Aj mladý muž vo svojom článku dospeje k podobnému rozhodnutiu. Pripojí sa k žene, o všetko sa s ňou podelí a žena sa opäť naučí usmievať. Takto je to v emotívnom fejtóne. No ak aj bola reč o kľúčovom príbehu, kto si to vtedy, počas vojnových rokov, všimol? Muži, ktorí mohli prichádzať do úvahy, krvácali kdesi inde ako na mládeneckých matracoch (kde sa pritrafila kvapka krvi páchnuca pižmom). Väčšine z nich sa ani do nástupu Republiky rád nepodarilo ujsť od Uralu, zo Sibíri, aj borjádski bratia sa dostali domov až po rokoch, dovtedy sa každý z nich usiloval zabudnúť na zažltnuté novinové správy – veď zožltli len nedávno. Vyše týždňa viseli obesenci na námestí pred kostolom, keď k jednej zo šibeníc priviazali bieli ako odstrašujúci príklad aj mladú ženu. Synček k nej v noci priliezol, aby jej dal chlieb, strážnik na rohu si však všimol, že v tme sa čosi hýbe. Chcel strieľať iba na výstrahu, no boli by stačili dve guľky.

Manželka fotografa otehotnela v drevenej filagórii po vyše dvadsiatich rokoch. Vtedy už mali toľkú zbierku fotografií detí z mesta a jeho okolia, že to vyzeralo, akoby šípili nejaký posledný okamih. Na jednu stenu izby sa dostali fotografie Teréz, na druhú vzdorovité a maniacke Istvánove „motívy“: sálala z nich sebatrýznivá jalovosť zoči-voči nevykynožiteľnej námesačnej plodnosti. A ako mesiace plynuli, fotografií pribúdalo, bolo ich všade plno, rohy, police, šanóny praskali vo švíkoch. Zadnú stranu izby oddelili závesom. Umiestnili tam iba svojpomocne zhotovenú drevenú pričňu, niekoľko kusov vyradeného nábytku a starý kríž plný vbitých železných klincov. Bolo to mužovo hobby: vbíjal doň iba také železné klince, o ktoré sám vonku zavadil, alebo na ne zdravou nohou stúpil. Za osem rokov sa mu táto hra nezunovala, hoci kríž sa už rozpadal, vyzeral ako strašiak do maku oblečený do železného panciera. V zadnej miestnosti oddelenej závesom však nevyvesili žiadnu fotografiu. Slnko sem svietilo podvečer, vtedy zväčša končili s robotou. V to popoludnie, keď Teréz otehotnela, nezvyklo maznavo – akoby napodobňovala zvuk nejakého neexistujúceho vtáka – neustále potichu opakovala: „Prečo si ticho… prečo nepovieš, že je to dobre, dobre… povedz áno, dobre… povedz dobre…!“

V jednom z brazílskych listov od Eszter stálo, že v noci, keď horeli svätojánske ohne, ju Gábor zavolal do „skriňovej“ izby v kúrii a žiadal ju, aby tam spievala len jemu. „Vieš, už mi ani nenapadne zvažovať, či to bolo takto správne, alebo to malo byť inak. Veľmi som sa vzdialila od myšlienky hodnotiť to podľa našej dávnej mierky – jedna pazucha, jedna plná čapica. Už je tatam! Žiari ako hviezda – a už inak nie. Môžeme byť hrdí, že hviezdy vidno odvšadiaľ. Chudák môj divý kanec ma vtedy v noci roztrhol tak, že som dva roky na nič podobné nedokázala ani pomyslieť. Ale možno sme v tom amoku boli predsa len dôslední. K susedom sme nešli. Všetko ostalo v domácom košiari. Ešte aj moje prvé sväté prijímanie. Mohol si ho mať aj ty, možno aj škoda, že si nemal. Do drahej zeme sme vtrhli osamelo a mysleli sme si, že si na náš pach zvyknú – aké ťažké však môže byť pre iného prijať maďarský smútok, ktorý okolo seba šírime! A ten neistý smiech! Pamätáš si, ako sa smial náš otec? Nuž, takto to je. Spoločnosť sme si robili sami pre seba, a preto sme si vždy odinakiaľ kradli, vyžobrávali, vraždením vynucovali uznanie – neštítili sme sa ani cudziemu spraviť láskavosť tým, že sme náš krvavý chlieb nechávali zdarma kysnúť. Šamanský chechot, ty moje žriebätko! Trúsime sa ako nepokojné semeno. Ale ja sa už učím indiánstvu! Putuje celé dni… je smutnejší ako sokol, nohy doráňané, ale vie, kde ho čakajú tí, čo o ňom ešte nevedia. Takto bezmenne, s mohutným stíšením si budeme pripomínať samých seba.“ Moja sestra žila po tomto detsky sebadrásajúcom, samovražednom liste ešte sedem rokov. Zomrela na týfus v malej indiánskej osade v zime roku tisícdeväťstopäťdesiatšesť; vyliečila z týfusu rodinu, u ktorej bývala, a potom zomrela. Pochovali ju vedľa osady, tam, kde medzi kameňmi nie je ľahké nájsť voľnú zem na hrob. Keď som dostal správu o jej smrti, nedokázal som sa zdržať a neodcestovať dolu do Borjádu. Z kúrie už nezostali ani ruiny, celý breh rieky vyhlásili za povodňové územie. Ale v akejsi narýchlo zhotovenej kolibe som tam strávil jednu noc. Mesiac svietil ako kedysi, za čias barbarských nočných rituálov.

Eva Andrejčáková

Foto: Archív autorky

Eva Andrejčáková

(1970) sa narodila v Komárne, vyštudovala slovenčinu a estetiku na FiF UK v Bratislave, ako novinárka začínala v československom týždenníku Mosty, v rokoch 2000 až 2018 pôsobila v denníku SME ako redaktorka kultúry, kde stále príležitostne prispieva. Spolupracuje s internetovým magazínom Dunszt.sk. Od roku 2020 pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV. Venuje sa umeleckému prekladu z maďarčiny, prekladala denníky Ladislava Mednyánszkeho, románovú trilógiu Lászlóa Mártona, poéziu pre deti aj dospelých zo zbierok Virág Erdősovej a Dániela Varróa. Preložila poviedky viacerých súčasných maďarských autorov a autoriek (László Darvasi, Zsuzsa Forgács, János Háy a ďalší), ako aj niekoľko drám (Viktor Bodó, Dániel Kovács, Péter Závada). V apríli 2021 jej vyšiel v preklade román Pála Závadu Prirodzené svetlo a knižná esej Pétera Nádasa Vlastná smrť.