Autori a autorky tohto čísla

Miklós Mészöly

Foto: Magyar Irodalmi Emlékházak

(1921, Szekszárd – 2001, Budapešť), vlastným menom Miklós Molnár. Študoval právo na Univerzite P. Pázmaňa, v roku 1944 sa dostal na front, kde skončil najprv ako zbeh, potom ako zajatec. Po vojne sa usadil v Budapešti, zoznámil sa s budúcou manželkou, detskou psychologičkou a tanatologičkou, spisovateľkou Alaine Polcz, autorkou strhujúcej prózy Žena na fronte (Asszony a fronton, 1991), s ktorou prežil ďalších päťdesiat búrlivých rokov. Vystriedal viacero zamestnaní, od polovice 50. rokov bol spisovateľom v slobodnom povolaní. Pre neustále prieťahy s vtedajšou mocou sa čiastočne utiahol do rodného mesta, kde sa napriek niekoľkoročnému zákazu publikovať začal intenzívne venovať písaniu. Jeho najznámejšie diela sú romány Az atléta halála (Smrť atléta, 1966), Saulus (1968), Film (1976) a Családáradás (Rodinná záplava, 1995) a krátke prózy, napr. v zbierke Jelentés öt egérről (Hlásenie o piatich myšiach, 1967), Idegen partokon (Na cudzích brehoch,1995). Písal aj divadelné hry, básne, rozprávky a publicistické články. Jeho celoživotnú spisovateľskú prácu charakterizuje úsilie o zdokonaľovanie rozprávačskej techniky, k jeho odkazu sa hlásia najzvučnejšie mená súčasnej maďarskej prózy.

Péter Esterházy

Foto: Gabriela Magová

(1950, Budapešť –  2016, Budapešť) bol maďarský spisovateľ a esejista. Pochádzal z uhorskej šľachtickej rodiny. Vyštudoval matematiku na Univerzite ELTE, od roku 1978 bol spisovateľom v slobodnom povolaní. Kritika ho pokladá za jednu z najdôležitejších osobností postmodernej literatúry. Jeho diela sa vyznačujú využívaním interextuality, veľkého množstva odkazov, mozaiky, fragmentárnosti, v centre jeho záujmu je jazyk. Bol nositeľom viacerých významných medzinárodných ocenení a členom viacerých akadémií a vedeckých spoločností.

Esterházyho najznámejšie dielo je Harmonia cælestis (2000) o dejinách vlastnej rodiny. Do slovenčiny ho preložila Renata Deáková, v jej preklade vyšli aj ďalšie autorove knihy Opravené vydanie, Jedna žena, Jednoduchý príbeh čiarka sto strán a Pankreasník. V preklade Juliany Szolnokiovej vyšli Pomocné slovesá srdca a Žiadne umenie. V súčasnosti sa pripravuje slovenský výber z jeho publicistiky a esejistiky, ktorý pod názvom Život slov. Eseje a články vyjde v o. z. Platforma pre literatúru a výskum.

Dana Grigorcea

Foto: Archív autorky

(1979 Bukurešť) je švajčiarsko-rumunská spisovateľka. Vyštudovala germanistiku a nederlandistiku, divadelnú a filmovú réžiu a žurnalistiku. Pracovala v rakúskom denníku Kurier, v rádiu Deutsche Welle v Bonne, pre televíziu Arte v Štrasburgu a ako korešpondentka pre rumunskú televíziu a rádio. Niekoľko rokov pôsobila aj ako docentka na Zürišskej vysokej škole múzických umení (ZHdK).

Svoje literárne texty po prvý raz publikovala v roku 2002 časopisecky – boli to cestopisné poviedky zo Svätej zeme, kde strávila niekoľko mesiacov v rumunskom ženskom kláštore. V roku 2011 debutovala knižne s románom Baba Rada. Život je pominuteľný ako vlasy (Baba Rada. Das Leben ist vergänglich wie die Kopfhaare, KaMeRu, 2011). V roku 2015 sa uchádzala s románom Primárny pocit neviny (Das primäre Gefühl der Schuldlosigkeit, Dörlemann, 2015) o prestížnu Cenu Ingeborg Bachmannovej a získala Cenu 3sat. Spolu s manželom, spisovateľom Periklom Monioudisom vlastní malé vydavateľstvo Telegramme-Verlag. V roku 2021 vyšiel Dane Grigorcea v renomovanom vydavateľstve Penguin Verlag najnovší román Tí, ktorí nezomierajú (Die nicht sterben). Jej romány boli preložené do viacerých jazykov. V slovenčine vyšla v roku 2019 jej novela Dáma s maghrebským psíčkom.

Dana Grigorcea je tiež fejtonistkou a autorkou mnohých úspešných kníh pre deti ako napríklad Mená kvetov (Die Namen der Blumen, Baeschlin, 2019) alebo Podľa nosa (Der Nase nach, Baeschlin, 2018). V roku 2019 vydala zbierku esejí O empatii alebo robí nás umenie lepšími? (Über Empathie oder Macht uns die Kunst zu besseren Menschen?, Telegramme Verlag, 2019).