Spomienka na Roberta Pynsenta poklona

S Robertom Pynsentom (20. december 1943 Milliken Park – 28. december 2022 Colchester) odišiel neslýchane erudovaný človek, najväčší odborník na českú a slovenskú literatúru v anglojazyčnom svete, neúprosný kritik zadubenosti a predsudkov a jedinečná a nezabudnuteľná osobnosť z rodu britských excentrikov.

V odborných kruhoch bol známy svojimi vyhranenými názormi, ktoré často protirečili ustáleným kánonom. Za vrchol českej literatúry pokladal stredovekú poéziu, pozornosť venoval menej známym predstaviteľom dekadentnej literatúry z prelomu 19. a 20. storočia a pohŕdal uznávanými autormi ako Karel Čapek. Svoje postoje však Robert vždy vedel presvedčivo a vtipne zdôvodniť a erudovane podložiť – bol to najsčítanejší človek, s akým som sa stretla. Bol rovnako doma v nemeckej, francúzskej a anglickej literatúre, do hĺbky poznal svetové dejiny a sledoval ďalšie oblasti kultúry a v tých najrôznorodejších dielach nachádzal prieniky, aké by nikto iný nenašiel. Ak aj ľudia nesúhlasili s prekvapujúcimi závermi, ktoré z toho občas vyvodzoval, či s provokatívnymi názormi, ktoré hlásal, každý inteligentný oponent si cenil, že ho diskusia s Robertom prinútila sformulovať vlastné argumenty a neopierať sa o naučené a nekriticky prijímané názory či konvencie.

Robert bol znalcom nielen českej, ale aj slovenskej literatúry. Mnohé slovenské literárne diela dvadsiateho storočia dokonca pokladal za zaujímavejšie než oveľa slávnejšie diela českých autorov (čo, prirodzene, neznamená, že nebol kritický voči prejavom nacionalizmu či antisemitizmu v slovenskej aj českej literatúre a vo verejnom živote). V r. 1988 zorganizoval na Škole slovanských štúdií v Londýne, kde strávil väčšinu svojho profesionálneho života najprv ako odborný asistent a neskôr profesor, vôbec prvú medzinárodnú konferenciu o slovenskej literatúre. K zborníku z tejto konferencie, Modern Slovak Prose Fiction since 1954, ktorý Robert redigoval, napísal takmer štyridsaťstranový úvod a nájdeme v ňom aj jeho príspevok venovaný Jánovi Johanidesovi. Bol tiež editorom Reader’s Encyclopedia of Eastern European Literature, ktorá vyšla v r. 1993, a je autorom hesiel o slovenských spisovateľoch.

Spomedzi 41 autorov, ktorých Robert do encyklopédie zahrnul, si zvlášť cenil tvorbu Alfonza Bednára, Ladislava Balleka, Pavla Vilikovského a Jána Johanidesa. S tromi poslednými sa dobre poznal a priatelil a jeho veľký obľúbenec Ján Johanides raz povedal, že nikto nerozumel jeho tvorbe lepšie ako Robert Pynsent. Tento blízky vzťah symbolicky potvrdilo aj to, že posledná vec, ktorú Robert napísal vlani na jar, predtým ako ho zdolali choroby, bol doslov k anglickému vydaniu Johanidesovej novely Trestajúci zločin. Knihu, ktorú som preložila spolu s manželom Petrom Sherwoodom, vydalo v júni 2022 pražské vydavateľstvo Karolinum ako prvú v edícii Modern Slovak Classics a za jej anglický titul, But Crime Does Punish, vďačíme práve Robertovi.

Robert Pynsent nebol len literárnym vedcom, ale predovšetkým mimoriadne inšpiratívnym a náročným učiteľom. Učenie chápal ako svoje poslanie a do cestovného pasu si nikdy nepísal „univerzitný pedagóg“ či „profesor“, ale jednoducho „učiteľ“. Svojich študentov viedol k samostatnému kritickému mysleniu ešte skôr, ako sa z toho stal populárny pojem. Začiatkom osemdesiatych rokov som mala to šťastie stráviť rok na Škole slovanských štúdií v Londýne a byť jeho študentkou. Z predchádzajúcich dvoch rokov štúdia na univerzite v Kolíne som bola zvyknutá na konci semestra vypracovať jeden referát: musela som si prečítať, čo na danú tému napísali odborníci, a zhrnúť to svojimi slovami. Nebola som pripravená na to, že Robert Pynsent odo mňa bude vyžadovať jeden až dva referáty každý týždeň. Aj keby som bola mala viac času, nemohla som si k nim nič načítať, lebo k témam ako sexualita v českej stredovekej legende o sv. Kateřine žiadna literatúra neexistovala. Musela som si proste sadnúť, text si prečítať, sformulovať vlastný názor a obhájiť si ho. Dodnes si pamätám, že prvý referát (Robert tradične vždy začínal Máchovým Májom) sa mi vrátil ako červené more s pripomienkami ako „prídavné mená a zámená sú vata“, „už nie si v Československu a neplatia ťa za slovo“ alebo „aký dôkaz máš na toto tvrdenie?“ Na konci prvého semestra som mala pocit, že mi exploduje mozog. Ale stálo to za to: za jeden akademický rok pod Robertovým vedením som sa naučila viac než za celé štúdium na dvoch nemeckých univerzitách.

Počas rozlúčky s Robertom takmer každý jeho bývalý študent spomínal na doškrtané referáty. Istá doktorandka, ktorej raz preškrtol celú stranu a krížom cez ňu napísal „Balls!“ (Hovadina!), to teraz komentuje slovami: „… a mal, samozrejme, pravdu“. V spomienkach pamätníkov nemohli chýbať semináre o českej či slovenskej literatúre. Boli legendárne nielen svojou intelektuálnou náročnosťou, ale aj tým, že od účastníkov vyžadovali obrovskú výdrž: často sa pretiahli do neskorých nočných hodín a sprevádzali ich kvantá vyfajčených cigariet, litre červeného vína a neskôr vodky.

Foto: Julia Sherwood

Tí, čo ho poznali bližšie, vedia, že ak vás aj Robert podpichoval a strieľal si z vás (najmä z vašej nevzdelanosti), bol to nesmierne láskavý človek, obetavý a verný priateľ, na ktorého sa dalo absolútne spoľahnúť. Bol nám svedkom na svadbe a za desaťročia priateľstva sme s ním pretelefonovali celé hodiny. Neviem sa zmieriť s predstavou, že raz-dvakrát do týždňa o pol jedenástej večer nezazvoní telefón, a keď ho zdvihnem, na druhom konci sa neozve jeho charakteristické: „Not you!“ A nikdy neprestanem ľutovať, že sa mi nepodarilo nahrať s ním záverečný rozhovor do podcastovej série LitCast Slovakia, ktorú som v rokoch 2020 – 2021 robila pre Literárne informačné centrum. Nedala som sa odradiť tým, že by to bolo technicky náročnejšie než všetky ostatné rozhovory, ktoré sa nahrávali cez internet, zatiaľ čo za Robertom som sa musela vybrať do Kentu a nahrávať sme mali naživo. Dohodli sme si termín a otázky som mu vopred poslala, no keď sme k nemu prišli, Robert sa cítil indisponovaný a povedal, že sa nestihol poriadne pripraviť. Z nahrávania zišlo a ďalší termín sa už nepodarilo dohovoriť. Robert mi však stihol vynadať za to, že som ho uviedla ako „najväčšieho znalca českej a slovenskej literatúry v anglofónnom svete“. Na otázku, ako ho teda mám uviesť, odpovedal: say that I’m just a normal old sod – povedz, že som proste normálny starý somár. Dnes by som ten úvod preformulovala takto: Robert Pynsent bol jedinečná, neopakovateľná osobnosť, po ktorej ostáva obrovské prázdno. Svet bez neho je oveľa nudnejší a bezfarebnejší.

Julia Sherwood

Júlia Sherwood

Foto: Archív autorky

Júlia Sherwood

(rod. Kalinová) je prekladateľka a propagátorka slovenskej literatúry. Narodila sa v Bratislave a žije v Londýne. Spolu s manželom Petrom Sherwoodom preložila do angličtiny diela Daniely Kapitáňovej, Jany Juráňovej, Petra Krištúfka, Ballu, Uršule Kovalyk, Pavla Vilikovského, Ivany Dobrakovovej a Jána Johanidesa. S manželom prekladá tiež z češtiny a občas aj z poľštiny a sama aj z angličtiny, ruštiny a poľštiny do slovenčiny. Je externou redaktorkou literárneho časopisu Asymptote a spolu s M. Mullek vedie portál SlovakLiterature.com.