Šálka čaju pre profesora Pynsenta poklona

„Hello. I would like to see Professor Pynsent. He’s been informed about my visit.“
„Yes, sure. Room thirty-five.“

Mestečko Halstead v grófstve Essex, Domov sociálnych a zdravotných služieb Cedars Place Care Home na okraji neveľkej aglomerácie. Príjemne pôsobiaci názov zjavne súvisí s niekoľkými mohutnými prastarými cédrami obklopujúcimi komplex, ktorý tvoria dve rozložité, typicky anglické budovy z červených tehál a skromná priľahlá záhrada s niekoľkými plastovými stolmi a stoličkami. Zvečerieva sa. V týchto priestoroch sa ocitol na sklonku svojho veľmi plodného (nielen) akademického života Robert Burton Pynsent, emeritný profesor českej a slovenskej literatúry na Londýnskej univerzite, spisovateľ, bohemista a slavista, laureát Ceny P. O. Hviezdoslava za propagáciu a šírenie slovenskej literatúry v zahraničí, ako aj ceny Gratias Agit za šírenie dobrého mena Českej republiky vo svete.

Nevdojak sa vraciam v spomienkach o vyše štyri desaťročia späť, keď som sa Roberta prvý raz opýtal, čo ho vlastne priviedlo k češtine a českej – neskôr aj k slovenskej – literatúre.
„Je to celkem prostej příběh, Igore, nic extrovního. Můj děda studoval v Cambridgei, můj táta studoval v Cambridgei, a tak mi vlastně nezůstalo nic jinýho, než jít taky do Cambridge.“
„To mi je vcelku jasné. Ale prečo tá čeština?“ „Jelikož jsem v tý době jako adolescent ještě neměl zájem o nic konkrétního, vzal jsem si seznam studijních oborů, jako první byla v abecedním pořadí uvedena čeština – poněváč bulharština tam tehdy ještě nebyla – , a tak jsem si řek, proč ne, proč nevyzkoušet něco neznámé a svým způsobem i exotické. Pak jsem si přidal na přilepšení ještě germanistiku.“

Kedysi zavalitý, mohutný chlap, dnes vychudnutý, prešedivený muž s preriedenou šticou ma v neveľkej, základným nábytkom skromne zariadenej izbe (či skôr izbietke) s oddelenou kúpeľňou privíta svojím typickým širokým úsmevom a tradičným pozdravom „Nazdar, vole, co tady děláš?“ Napriek tomu, že pamäť mu už ani zďaleka neslúži tak ako kedysi, na moju avizovanú návštevu nezabudol a jeho otázka je skôr prejavom potešenia z mojej prítomnosti, hoci dôvodov na prejavy radosti má, ako čoskoro zistím, vo svojom novom „domove“ pramálo.

Témy na rozhovor sa vynárajú postupne a spontánne, keďže sme sa už pomerne dlho, teda niekoľko rokov, osobne neporozprávali. Prvou príčinou tejto absencie bola „covidová“ pandémia, druhou a oveľa závažnejšou Robertov zdravotný stav poznačený viacerými vážnymi diagnózami, ktoré ho napokon „dohnali“ až tam, kde sa s ním teraz stretávam. Jeho tradičná, priam šľachtická noblesa (Robert pochádza, ako sám hovorí, z „pološľachtického“ škótskeho rodu) a neochvejná hrdosť mu však nedovolia zaviesť reč týmto smerom, i keď nevyslovené otázky spojené s dôvodmi jeho pobytu v tejto ustanovizni sa priam vznášajú nad nami, a nie a nie ich zahnať.

Foto: Julia Sherwood

Venujeme sa teda predovšetkým téme takpovediac bezbolestnej a bytostne neodbytnej, ktorou pre nás vždy bola literatúra a v nezanedbateľnej miere aj lingvistika. (Profesor Pynsent je v britskom, ako aj v českom akademickom prostredí už celé desaťročia známy ako „enfant terrible“ literárnej vedy a lingvistiky, keďže viaceré jeho axiómy sa vymykajú bežne zaužívaným teoretickým kritériám a analýzam a nezriedka pôsobia aj dosť provokatívne.) Tentoraz máme na muške Robertov nateraz posledný literárny text, ktorým je výnimočne obšírny a myšlienkovo veľmi hutný doslov k nedávno vydanému anglickému prekladu románu Jána Johanidesa Trestajúci zločin (But Crime Does Punish, Karolinum, Praha 2022, prel. Júlia a Peter Sherwoodovci). Keďže Ján Johanides patril spolu s ďalšími, dnes už, bohužiaľ, nežijúcimi slovenskými prozaikmi (A. Bednár, V. Šikula, R. Sloboda, P. Vilikovský, D. Mitana…) medzi blízkych Robertových literárnych priateľov, rozhovor sa odvíja úplne prirodzene a samovoľne, k čomu nemalou mierou prispieva aj pripravovaný filmový dokument Juraja Johanidesa o jeho otcovi, keďže autor projektu má v úmysle zahrnúť do svojej retrospektívnej kompozície aj – alebo najmä – autentické výpovede a spomienky otcových literárnych druhov a osobných priateľov.

Čas nám príjemne ubieha, až kým si Robert zrazu nespomenie, že už pred dobrou polhodinou požiadal jednu z opatrovateliek o šálku čaju, aby zahnal smäd po svojej obľúbenej, výdatnej „prídavkovej“ večeri v podobe klasického fish and chips, ktorú som pre nás oboch na jeho požiadanie z centra mesta priniesol. Čaj však neprichádza, a tak sa ponúknem, že dočasne zastúpim personál a svojmu už zasýtenému, ale značne vysmädnutému spolubesedníkovi sa pokúsim zabezpečiť vytúžený nápoj, hoci v pomerne (ne)dávnej minulosti sme obľúbené jedlá zapíjali inými, neporovnateľne „pevnejšími“ nápojmi. Ako však vieme, časy aj ľudia sa menia a nápoje s pribúdajúcimi rokmi ruka v ruke s nimi…

Zájdem teda do kuchyne a pripomeniem ošetrovateľke, že ich klient Robert by veľmi ocenil šálku dávno objednaného a prisľúbeného čaju. Nasleduje niekoľkonásobné úprimné ospravedlnenie a prísľub okamžitého dodania nápoja. Po ďalšej približne štvrťhodine sa na chodbe ozvú blížiace sa kroky a my obaja s úľavou a potešením skonštatujeme, že čaj je konečne na ceste. Vtom však začujeme zaklopanie na susedné dvere, kde trávi jeseň života takisto Robert, ibaže s iným priezviskom. Na chodbe prebehne krátky dialóg a kroky sa zasa vzdialia. Nuž, čaju sa zrejme „dočkal“ Robertov sused, skonštatujeme, i keď si ho podľa všetkého ani neobjednal. Neostáva mi teda iné, len sa opäť vybrať na koniec dlhého koridoru a reklamáciu zopakovať, tentoraz už menej príjemným tónom. „Veď pred chvíľou odniesol čaj Robertovi Višal, ten indický mladík,“ odvetí ošetrovateľka nechápavo, „ale Robert mu povedal, že si nijaký čaj neobjednal, takže môj kolega ho doniesol naspäť. Hneď ho s ním za vami zasa pošlem.“ Čaj sa teda napokon z labyrintu nevšímavosti, zábudlivosti a nepozornosti akosi vymotal a Robert sa ho nakoniec dožil – po poldruhahodinových peripetiách. A ja si len smutne a súcitne povzdychnem a v duchu si poviem, že nie je veru sveta žiť a niet čo závidieť ani klientom v britských sociálnych zariadeniach, aj keď „môj“ klient svoju nespokojnosť v sebe radšej dusí, než by ju mal dávať výslovne najavo.

Na vyasfaltované parkovisko za balkónovým oknom bez balkóna sa pozvoľna znáša večerná temrava a náš rozhovor takisto pozvoľna tíchne a stráca na intenzite. Robert, viditeľne vyčerpaný mojou návštevou a sprievodnými emóciami z dialógu presýteného spomienkami na naše dávne stretnutia a nevšedné, nezabudnuteľné nielen londýnske, ale aj bratislavské a budmerické zážitky, mi nonšalantne, noblesne dá najavo, že je už pripravený na večerno-nočný odpočinok. Keď napokon, hoci nerád, vykročím na odchod, nezabudne mi ešte pripomenúť: „A nerad bych tě tady zítra neviděl.“

Halstead, október 2022

Igor Navrátil

Foto: Archív autora

Igor Navrátil

(1952) vyštudoval na Univerzite Komenského prekladateľstvo a tlmočníctvo. Pracoval ako redaktor, vedúci Slovenského centra pre umelecký preklad, diplomat, prekladateľ v Európskej komisii a od roku 2004 ako umelecký prekladateľ v slobodnom povolaní. Prekladá z angličtiny a francúzštiny, za svoje preklady získal viacero ocenení. Je nositeľom vyznamenania Francúzskej republiky Rytier Rádu umenia a literatúry. Preložil vyše 50 diel z americkej, britskej, írskej a francúzskej literatúry (F. S. Fitzgerald, J. Updike, T. Williams, S. Plathová, S. Rushdie, G. Swift, O. Wilde, C. Tóibín, J. -B. Molière, A. Camus, P.-A. C. de Beaumarchais, A. de Saint-Exupéry, S. Germainová, E. Carrère. J.-M. G. Le Clézio, T. Ben Jelloun). Žije v Jablonovom na Záhorí.