Rumunská krátka próza po roku 2000
Rumunská krátka próza má svoju históriu, ktorá môže vyniknúť na pozadí histórie románu. Literárni historici sa v minulosti viackrát vyslovili v tom zmysle, že ich literatúre chýba niektorý žáner, a najčastejšie to bol román. Svedčí o tom napr. článok Mihaia Raleu z roku 1927 „Prečo nemáme román?“, uverejnený v časopise Viața românească, kde si hneď aj odpovedal: pretože pred prvou svetovou vojnou sa písala hlavne skica a poviedka. Článok vyšiel paradoxne v čase, keď to už neplatilo, lebo vtedy už románov pribúdalo, ich typológia sa rôznila a participovali na zlatom medzivojnovom veku (1920 – 1940) tohto žánru. Spomínaný článok bol súčasťou širšej diskusie o minulosti, prítomnosti a perspektívach románu, keď sa hľadali príčiny nielen jeho nedostatočného počtu, ale aj jeho dlhej absencie a oneskoreného vstupu do literatúry, zapríčineného predovšetkým neexistenciou eposu. To, čo v súvahe chýbalo na strane románu, však vyvažovala strana poviedky a novely. Krátka próza sa pestovala vo veľkom od začiatku 19. storočia, a to predovšetkým vďaka bohatej tradícii ľudovej balady a ľudového rozprávania, z ktorých sa vyvinula. Zviditeľnili ju napr. Ion Luca Caragiale, Mihai Sadoveanu, medzivojnoví autori Liviu Rebreanu, Hortensia Papadat-Bengescu, Mircea Eliade alebo povojnový Marin Preda. Všetci títo autori sú vďaka prekladom známi aj na Slovensku.
Preskočím nasledujúcich zhruba osemdesiat rokov, ktoré uplynuli od nastolenia otázky „Prečo nemáme román?“, a pristavím sa pri článku mladého literárneho kritika Mariusa Chiva. Ten parafrázujúc Mihaila Raleu uverejnil v roku 2008 v kultúrno-spoločenskom týždenníku Dilema Veche úvahu „Prečo nemáme novelu?“, a tiež ju uverejnil v čase, keď sa dalo literatúre vyčítať všeličo, len nie nedostatok poviedok, autorských antológií a autorov, z ktorých sa viacerí špecializovali výlučne na krátky žáner. Azda aby vyprovokoval autorov, Chivu zostavil a v roku 2013 vo vydavateľstve Polirom vydal štyristostranovú antológiu Best of – proza scurtă a anilor 2000 (Best of – krátka próza rokov 2000), na ktorej participovalo šesťdesiat autorov. Keďže bolo z čoho vyberať, svojím spôsobom si na otázku z úvahy odpovedal. V rumunskej literatúre je poviedka stále živá. V úvode antológie na jednej strane konštatuje, že dejiny rumunskej krátkej prózy sú paradoxné, dosť strohé a plné výnimiek, ale na druhej priznáva, že poviedka v súčasnosti v podstate existuje, no absentuje záujem literárnej kritiky o ňu. Ako uvidíme, ani to však už dnes neplatí.
V rumunskej literatúre po roku 1945 nájdeme minimálne dve obdobia, keď poviedka zohrala významnú úlohu pri obnove prózy a pri návrate na tú prirodzenú cestu vývinu, po akej kráčala v medzivojnovom období. Poviedku zakaždým reprezentovali mladí autori, ktorí práve vstupovali do literatúry a ktorí sa usilovali dištancovať od svojich predchodcov či starších kolegov. Prvý raz to bolo na začiatku 60. rokov, keď bolo treba urobiť presný chirurgický rez a definitívne sa oddeliť od schematickej literatúry 50. rokov, zúročiť vlastnú skúsenosť, ukázať čitateľovi každodennosť, obyčajných ľudí a ich obyčajné životy, zmýšľanie a postoj detí k svetu, psychológiu starých ľudí a pod. O takto chápanú inováciu literatúry sa zaslúžili zbierkami poviedok napr. Sorin Titel, Dumitru Radu Popescu, Nicolae Velea, Ștefan Bănulescu či Vasile Rebreanu, teda spisovatelia, ktorí sa o niekoľko rokov neskôr presadili ako autori veľkých románov a ovládli literatúru 70. rokov. Tým prakticky potvrdili, že krátka próza bola pre nich dôležitou skúsenosťou v príprave na román.
Druhé obdobie, v ktorom sa presadila poviedka a cez ňu nová generácia mladých autorov, sa začalo na prelome 70. a 80. rokov 20. storočia. Sformovala sa generácia ʼ80, označovaná aj ako generácia textualistov alebo postmodernistov, a tvorili ju prevažne študenti a absolventi filologických fakúlt so širokým kultúrnym záberom, odchovaní najmä na anglofónnej literatúre, ktorí prešli tvorivou prípravou v literárnych krúžkoch pod vedením univerzitných autorít. Osemdesiate roky sa tak niesli v znamení krátkej prózy experimentátorov, ktorí tiež túžili po zmene, chceli sa zas vymaniť spod kurately oficiálnej literatúry a obrodiť ju tým, že stavili na experiment, nové formy a témy, a tak začali nabúravať zaužívané spisovateľské stratégie a rozbíjať šablóny. Aj oni, tak ako ich predchodcovia zo začiatku 60. rokov, uprednostňovali malé témy z každodenného života alebo z prostredia ovládaného konvenciami a priemernosťou, obyčajné príbehy zasadené do socialistických sídlisk, ktoré pôsobia veľmi autenticky aj vďaka každodennému jazyku bez zbytočných príkras. Predstaviteľmi takejto poviedky boli napr. Mircea Nedelciu, Mircea Cărtărescu (obaja boli predstavení v prvom „rumunskom“ čísle Revue svetovej literatúry v roku 2007), Gheorghe Crăciun, Cristian Teodorescu, Sorin Preda, Nicolae Iliescu, Ion Bogdan Lefter atď. Z niektorých autorov krátkej prózy sa po roku 1990 stali, podobne ako to bolo v prípade generácie ʼ60, autori románov (Cărtărescu, Nedelciu, Crăciun, Preda a i.), iní pokračovali v písaní poviedok, ďalší sa celkom vzdali písania. Po roku 1990 sa niektorí predstavitelia generácie ʼ80 pokúsili znovu pôsobiť na poli krátkej prózy, ale podarilo sa to len trom (Cristianovi Teodorescovi zbierkou Povestiri din lumea nouă [Poviedky z nového sveta], 1996; Ioanovi Lăcustovi zbierkou În șoaptă [Pošepky], 1998; Mirceovi Cărtărescovi zbierkou De ce iubim femeile [Prečo milujeme ženy], 2004). V priebehu 90. rokov sa aj vďaka Răzvanovi Petrescovi: Eclipsa [Zatmenie], 1993, a Într-o după amiază de vineri [V jedno piatkové popoludnie], 1997) a niekoľkým kolektívnym antológiám ukázalo, že poviedka má šancu na prežitie. Koniec-koncov, najväčším obchodným úspechom postkomunistickej literatúry bola zbierka poviedok Mirceu Cărtăresca Prečo milujeme ženy, ktoré napísal pôvodne pre ženské časopisy. Knižka vyšla vo viacerých reedíciách v celkovom náklade vyše stotisíc exemplárov.
Po roku 1990 sa situácia v literatúre otočila o stoosemdesiat stupňov. Zmenila sa spoločensko-politická situácia, nastala výmena spisovateľských generácií, zmenil sa čitateľ, knižný trh, edičná politika, jedny vydavateľstvá vznikali, iné zase zanikali, do hry vstúpilo všemocné ekonomické kritérium, trh a zisk. V 90. rokoch poznačených chaosom novej spoločnosti, ktorá staré hodnoty zavrhla a nové si ešte nestačila vytvoriť, sa beletria na takmer desať rokov dostala do úzadia a nahradila ju literatúra memoárová, spomienková, zakazovaná v uplynulých päťdesiatich rokoch. Prechod k novej beletrii uľahčila tzv. ego fiction literatúra, ktorej autori sa hľadali v detstve, v spomienkach, v témach ako reflexia komunizmu, jeho zavrhovanie, resp. prehnaná nostalgia za ním a jeho idealizácia (Dan Lungu). O novej literatúre a fikcii hovoríme zhruba od začiatku nového milénia a je spojená s nástupom generácie 2000. Stále platí, že krátka próza je skôr druhotný žáner, špecifický pre začiatok spisovateľovej kariéry, a toto nepísané pravidlo si osvojila aj generácia autorov a autoriek debutujúcich okolo roku 2000. A platí aj to, že poviedka je akýmsi odrazovým mostíkom k románu, resp. premosťuje romány u jednotlivých tvorcov, ako to vyplýva aj z perexov o preložených autoroch. S výnimkou Răzvana Petresca, ten je jediný súčasný spisovateľ, ktorý sa venuje výlučne krátkej próze.
V rozmedzí rokov 2002 až 2011 vyšlo v Rumunsku okolo 20 kolektívnych antológií. V prevažnej miere boli zamerané na jednu tému (Kniha o starých rodičoch, 2007; Láska na prvý pohľad, 2008; Intelektuáli pri hrncoch, 2012; Rumunské ľúbostné príbehy, 2007; Romania Noir. Mystery & thriller poviedky, 2011; Venus. Erotické príbehy science fiction, 2011), ale vychádzali aj antológie literárnych krúžkov (Pohrebné oznamy v D dur, 2008), antológie zostavené na základe geografických kritérií (Antológia súčasnej sedmohradskej krátkej prózy, 2010) atď. Tie však nemali status retrospektívnych antológií, ktoré by vďaka prísnemu výberu priniesli ak nie kompletný, tak aspoň čiastočný obraz o tom, čo sa stalo v uplynulom desaťročí v tomto žánri.
V septembri roku 2016 sa v moldavskom mestečku Bistrița konal Medzinárodný festival literatúry a čítania (FILL) venovaný krátkej próze. V rokoch 2014 až 2019 vychádzal štvrťročne časopis Iocan, ktorý iniciovali a redigovali Marius Chivu, Florin Iaru a Cristian Teodorescu. Za celý čas v ňom uverejnilo svoje práce vyše sto autoriek a autorov a pre mnohých to bol debut v tlačenej forme, ktorý predchádzal knižný. Časopis dokonca udeľoval Cenu Iocan za najlepšiu knihu krátkej prózy. Od roku 2012 banka UniCreditTiriac financuje súťaž o najlepší debut v krátkej próze.
Romány spisovateľov a spisovateliek mladej generácie sa tešia publicite, sú predmetom kritickej recepcie, majú úspech u čitateľov, sú oceňované, reeditované, prekladajú sa do cudzích jazykov, viaceré majú aj filmovú podobu. Na rozdiel od nich je krátka próza v nevýhode, vychádza v menších nákladoch, nie je dostatočne propagovaná a oceňovaná. Stále sa stretávame s názorom, že je len doplnkom tvorby, tréningom na román, že sa číta len vtedy, keď sa na niečo čaká alebo keď nie je poruke román. Tak to však nie je. Aj poviedky majú svojich vášnivých a verných čitateľov a čitateľky. Aj ony sú schopné predstaviť príbeh, sen, fikciu, zaujímavý výsek zo života, sú textami, ktoré navodzujú dojem života, ukazujú koncentrovaný spôsob myslenia, ponúkajú krátke, jasné a hutné formy plné významu, rýchlo, pútavo a pomocou malého množstva slov vedia sprostredkovať zaujímavé myšlienky.
Výber zo súčasnej rumunskej krátkej prózy, ktorý ponúkame v časopise Verzia, predstavuje jeden jej výsek. Nenárokuje si na úplnosť a je do istej miery subjektívny. Výber je zostavený z autoriek a autorov, ktorých tvorbu, nielen poviedkovú, poznáme komplexne. Mladé autorky (Veronica D. Niculescu), starší (Radu Mareș) a známi spisovatelia (Răzvan Petrescu, Florin Lăzărescu), ako aj tí, ktorí sa presadili v zahraničí, pretože sú schopní písať aj v jazyku novej vlasti (Matei Vișniec). Tematicky ide o poviedky z mestského aj z vidieckeho prostredia, o texty minimalistické aj fantastické, realistické aj absurdné. Ich dej sa odohráva v Rumunsku aj v cudzine, je zasadený do rodín, na ostrov a na breh mora, do spoločenstva obyvateľov paneláka, do vlaku, dotýka sa minulosti, samoty, vzťahov, komunikácie, lásky aj smrti. Hoci každá próza má svoj vlastný štýl a tému, predsa len majú aj čosi spoločné: odchod, resp. odchádzanie alebo príchod, prichádzanie – z domu a domov, z rodiny a do rodiny, z pevniny na ostrov a späť, z reality, z tela do záhrobia.
Verím, že preložené texty sú dostatočne reprezentatívne na to, aby si čitateľ urobil aspoň čiastkový obraz nielen o ich autoroch, ale aj o rumunskej krátkej próze po roku 2000.