Všetko je možné a bude horšie recenzia
Salman Rushdie: Quijote
Z angličtiny preložil Otakar Kořínek
Slovart 2020
Niečo sa stalo s časom, plynie inak, v skokoch a ignoruje linearitu, niečo sa stalo s časopriestorovým kontinuom, má poruchy a stráca sa. Niečo sa stalo s Amerikou. „Podľa mojej insuly je možno dnešná Amerika taká, že pre niektorých z nás svet prestal mať zmysel. Môže sa stať hocičo. Tu môže byť tam, vtedy môže byť teraz, hore môže byť dolu, pravda môže byť lžou. Všetko sa kĺže dookola a niet sa čoho chytiť. Všetko sa rozpadá v švoch.“ (s. 145) Rushdie tým chce povedať toľko, že niečo sa stalo s našou realitou a je to nezvratné.
V roku 2019 vyšiel v angličtine román jednej z najvýznamnejších spisovateľských osobností sveta, indicko-britského spisovateľa Salmana Rushdieho s názvom Quijote. Vďaka prekladu znalca Rushdieho písania a autorovej špeciálnej poetiky Otakara Kořínka vyšiel na Slovensku roku 2020. Autor napísal súčasný román a vďaka takmer okamžitému prekladu jeho kniha o spochybňovaní času a reality prichádza k nám vo veľmi krátkom odstupe, a teda nanajvýš aktuálne referuje životný pocit, ktorý máme možnosť v týchto dňoch denne precítiť. Pocit hraničiaci s istotou, že jednoducho všetko je možné a bude ešte horšie.
Napriek tomu, že prozaik ešte nepíše o svetovej pandémii – vypukla o niekoľko týždňov neskôr –, jasnozrivo popisuje trýznivé čakanie na katastrofu, ktorá nezadržateľne prichádza. Vychádza zo situácie v Spojených štátoch amerických po nástupe a počas vládnutia prezidenta Donalda Trumpa. Podľa dostupných informácií spisovateľ, ktorého pobyt bol desaťročia z bezpečnostných dôvodov utajovaný, niekoľko rokov žije v tejto krajine, veľmi citlivo vníma jej situáciu a vyjadruje sa k nej veľmi skepticky. Román je v istom zmysle priamou reakciou na to, kam USA dospeli v čase jednej prezidentskej administratívy. Pokračuje v hrozivej analýze, ktorú ponúkol už v prechádzajúcom románe Pán zlatého domu (v slovenčine vyšiel v roku 2018 v Slovarte takisto v preklade Otakara Kořínka). Rushdie sám, ako vieme zo životopisu, má fatálnu skúsenosť s mocou: v roku 1989 bola za román Satanské verše na jeho hlavu vyhlásená fatva, teda rozsudok smrti za urážku islamu. Je pochopiteľné, že v tejto situácii zostáva enormne citlivý na mocenské praktiky a ich podoby. Spojené štáty sa stali jeho novým domovom, a tak v rámci sebe vlastnej mentality logicky a nemilosrdne upozorňuje na ohrozovanie demokracie, systematické ohlupovanie médiami, dostupnosť drog a ďalšie nebezpečenstvá. Jeho písanie je otvorená kritika trumpizmu, artikulovaná obava z občianskej vojny a totálnej straty perspektívy. V románe Quijote napríklad pomerne lapidárne opisuje údolie mastodontov, v ktorom sa ľudia menia na prehistorické nebezpečné xenofóbne tvory. Je to však len jeden z obrazov, pretože sa vyjadruje, ako sme si pri jeho sofistikovanom písaní už zvykli, mnohými spôsobmi a v rôznych rovinách.
Rushdie ani v najnovšom románe nemení svoj prepracovaný postmoderný rukopis, próza má desiatky či stovky významových kódov a len jeden z nich je priamou parafrázou na Cervantesov román zo začiatku 17. storočia – ktorý je zas parafrázou na stredoveké rytierske romány. V tejto línii parafráza parafrázy prebieha priebežne. V aktualizovanom pitoresknom románe z 21. storočia Rushdie stvoril road movie ako nasledovanie Cervantesovho putovania, ibaže tentoraz Quijote putuje naprieč Spojenými štátmi, hoci práve tak ako jeho predobraz, je na ceste za vysnívanou láskou. Putujeme s ním a čítame ďalšiu sériu parafráz, alúzií a odkazov. Účinkujú skutočné, kvázi skutočné, fiktívne a zdvojené literárne postavy, minulosť je zmiešaná s prítomnosťou a my môžeme prežívať chronické déjà vu na každej ďalšej strane. Autor akoby za každú cenu trval na tom, aby sme sa definitívne uistili, že v rámci súčasnej projekcie už autentický príbeh nie je možný a každá narácia je len nekončiacim opakovaním opakovaného. Autentické totiž definitívne už nie je nič a nikto, a je legitímne uvažovať o tom, že možno už ani len čítajúca, čítajúci nie sú natoľko autentickí, ako si pôvodne mysleli. Všetko je len súčasťou nekonečnej slučky. Tento pocit zosilňuje aj fakt, že sám Ruhdie sa v prózach dôsledne, a to nielen vo výstavbe sujetových modelov, opakuje a systematicky prináša tie isté alebo veľmi podobné dejové konštrukty. Istým špecifikom Rushdieho konštruktov, resp. jeho autorskej maniery je aj časté využívanie princípu love story, v ktorej láska víťazí, v tej či onej podobe, nad lžou a nenávisťou.
Autor je si vedomý priehľadných a mechanických postupov, dokonca si miestami sám zo seba v tomto zmysle strieľa, ak správne čítame nasledovné : „V jednej z nezvyčajných zhôd okolností, ktoré oživujú reálny život, ale v beletrii sa pokladajú za nevieryhodné, sa nasťahovala do elegantného bytu na tom istom nevysokom vŕšku v Breach Candy, kde býval ako dieťa Quijote, hoci bola o tridsať rokov mladšia než jej budúci obdivovateľ.“ (s. 48).
A popri tom sa v rámci rozrôznených dejov vystupujúce osoby či entity sa ocitajú vo veku, v knihe sa píše s veľkým V, teda vo Veku, keď: „Neexistujú už žiadne pravidlá. A vo Veku, keď sa môže stať hocičo . …Už sa nedalo predpovedať počasie, pravdepodobnosť vojny ani výsledok volieb.“ (s. 15)
Je dôležité pozastaviť sa nad nepochybne cielenou a celosvetovo úspešnou multikulturalitou Rushdieho umeleckej produkcie. Je to prepracovaná stratégia, v ktorej systematicky využíva rôznorodé kultúrne ingrediencie – západné, východné, historické, súčasné, umelecké, bulvárne, poklesnuté atď., ale napriek všetkej zložitosti a zmätočnosti píše stále s ohľadom na globálnu komunikatívnosť textu. Aj vďaka tejto stratégii máme priebežne ako čitatelia a čitateľky príležitosť, bez ohľadu na to, z akého prostredia pochádzame, pri istej dávke kultúrneho rozhľadu porozumieť, čo tým všetkým chcel autor povedať. Niektoré z ponúkaných kódov totiž s najväčšou pravdepodobnosťou zarezonujú aj v našej skúsenosti. V slovenskom vydaní ku komunikatívnosti prispieva originálny a nápaditý preklad Otakara Kořínka a vysvetlivky na konci knihy, ktoré aspoň sčasti pomáhajú zorientovať sa v tejto náročnej literárnej skladačke.
Prózu Quijote môžeme zároveň čítať aj ako správu o ceste z planéty, ktorá mizne. Cesta je to viac ako neistá, ale spisovateľ v románe uisťuje, že „(p)ojem paralelných časovo- priestorových kontinuít, paralelných vesmírov, a preto paralelných Zemí, už nespochybňuje ani jeden seriózny fyzik. Otázka je, kde sú a ako sa k nim môžeme dostať ? “ (s. 208). Ale čo zostane, keď planéta zmizne? Je zvláštne, že napriek priebežnej systémovej persifláži, napriek znásobovaniu vlastných klišé autor neochvejne verí zmyslu rozprávania. Jednoducho verí rozprávaniu príbehov ako podstate ľudskej existencie. V konečnom dôsledku si musíme uvedomiť a zobrať ako fakt, že je posadnutý rozprávaním ako najzmysluplnejšou činnosťou v ľudských dejinách. Rushdieho rozprávanie je nepochybne jeho osobnou obsesiou, tvrdohlavo v nej vo svojom Quijotovi pokračuje vis-à-vis koncu všetkých, a to nielen veľkých, príbehov Jeana Françoisa Lyotarda . Rozprávanie je podľa neho totiž gestom, pokusom o záchranu a potvrdením samého seba. „Čo zmizne, keď zmizne všetko: zmizne nielen všetko, ale aj spomienka na všetko. Nielenže to všetko si už nebude pamätať na seba, ale nebude si pamätať ani na to, aké to bolo, keď to bolo ešte všetkým, kým sa to nestalo ničím, a nebude ani nikto iný, kto by si to pamätal… neostal nijaký rozprávač, nijaká ruka, ktorá by to napísala, ani oči, ktoré by to čítali… “ (s. 383)
Rushdie napísal pre nás zlú správu a dobrý román. Hovorí, že žijeme v postreálnom kontinuu a proti všeobecnému zmaru stojí len zúfalý pokus o rozprávanie príbehov. Mimochodom, je to motív artikulovaný už v jeho rozprávke Harún a more príbehov z roku 1990 (v slovenčine 1993 v preklade Igora Navrátila). My tento najnovší literárny konglomerát o stave sveta s názvom Quijote čítame v čase, keď sa realita, tak ako sme ju poznali, raz a na vždy zmenila, a to nielen prítomnosťou koronavírusu. No keďže je v našom Veku všetko možné, je možné aj to, že čoskoro vykročíme do paralelných vesmírov, možno rovnako ako Quijote a Miss Salma R., ruka v ruke alebo celkom sami, smerom k nemožnému. Rushdie totiž, tak ako všetci dobrí rozprávači, vie, že na konci jedného príbehu sa vždy začína ďalší.
Ivica Ruttkayová
Ivica Ruttkayová
Foto: Archív autorkyIvica Ruttkayová
je poetka, prozaička a autorka rozhlasových hier. Pôsobí ako rozhlasová redaktorka, venuje sa kultúrnej publicistike, umeniu a spoločenským vedám. Vo vysielaní Rádia Devín RTVS viac ako dvadsať rokov profiluje program Rubikon.