Súčasná japonská beletria: Literárne námety a novodobé tendencie literatúry oblasti Kansai

Japonská metropola Tokio. Dynamicky sa rozvíjajúce centrum technologických inovácií, sídlo obchodných spoločností, finančných nadácií a medzinárodných organizácií. Moderná optika súčasného Japonska na pozadí tejto pulzujúcej scenérie je známa slovenskému čitateľovi predovšetkým vďaka prekladom populárneho autora Harukiho Murakamiho. Ilustrujú ju nielen staršie diela Hon na ovcu (preklad Lucia Kružlíková, Slovart, 2004, 2007, 2011, 2019) či Kronika vtáčika na kľúčik (preklad Dana Hashimoto, Slovart, 2010), ale i zbierka krátkych próz Slon mizne (preklad Dana Hashimoto, Slovart, 2017) a nedávny román Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania (preklad Dana Hashimoto, Slovart, 2014). Murakamiho štýl písania, špecifický jemným nádychom surrealizmu a magického realizmu, zručne vykresľuje rozpoltenosť hlavného protagonistu, ktorý tápa v oceáne vlastnej mysle i kapitalistickej a konzumnej spoločnosti. Kniha Za sklem (český preklad Jan Sýkora, Kniha Zlín, 2019), tragikomické vykreslenie osudu predavačky v Tokiu od obľúbenej japonskej autorky Sajaky Muraty, vyvolala v posledných rokoch veľký ohlas na domácej japonskej i zahraničnej scéne. Prenikavý náhľad do drsného nočného života japonskej metropoly ponúka čitateľom v českom preklade Jana Levoru psychologický triler V polévce miso (Argo, 2008). Autorom je úspešný spisovateľ a filmový režisér, postmodernista Rjú Murakami. Jeho literárna tvorba sa stala častým námetom filmového spracovania, či už pod jeho vlastnou taktovkou, alebo pod vedením iného japonského či zahraničného režiséra.

Súčasný portrét japonskej spoločnosti v slovenskom a českom preklade zastúpený autorskou trojicou Murakami, Murata a Murakami, však nereflektuje bohatú literárnu diverzitu tejto východoázijskej krajiny. Komplexný pohľad na súčasnú prozaickú tvorbu Japonska si vyžaduje bližší záber na literatúry jednotlivých oblastí. Základný kameň japonskej literárnej tradície, kde sa zrodili prvé historické kroniky, básnické zbierky, prozaické diela a teoretické state, leží v juhozápadnej časti ostrova Honšú, ktorá je známa ako región Kansai¹. Súčasná literatúra tejto oblasti predstavuje umeleckú tvorbu mladšej i staršej generácie autorov, ktorí z daného regiónu pochádzajú alebo v ňom strávili kľúčové obdobie života, keď sa formoval ich literárny jazyk. Tvoria ju poetické i prozaické diela ovplyvnené lokálnou kansaiskou kultúrou, umeleckou tradíciou a estetikou. Nevyhraňuje sa istým špecifickým žánrom, je charakteristická slobodou autorského výrazu a častým použitím miestneho dialektu, humoru, výberom protagonistu s povahovými črtami typickými pre daný región či ukotvením deja priamo v kansaiskej oblasti.

1) Okrem pomenovania Kansai sa na označenie daného regiónu používa i japonský názov Kinki. Oba označujú oblasť juhozápadnej časti ostrova Honšú, líšia sa však svojím historickým a etymologickým pozadím. Zatiaľ čo pod región Kansai spadajú dve mestské prefektúry (Osaka a Kjóto) a štyri priľahlé prefektúry (Nara, Šiga, Hjógo, Wakajama), oblasť Kinki zahŕňa i prefektúru Mie, ležiacu na juhovýchode polostrova Kii. Menej frekventované je označenie Kamigata, ktoré bolo zaužívané počas japonského stredoveku a tvorí územie dnešnej Osaky a Kjóta.

Od moderny po súčasnosť

Začiatky transformácie japonskej spoločnosti a nástup modernizácie poznačili krajinu v mnohých sférach. Na prahu novej éry Meidži (1868 – 1912) opúšťa japonský cisár svoje doterajšie sídlo v Kjóte a sťahuje sa z regiónu Kansai do nového hlavného mesta na východnom pobreží ostrova Honšú – Tokia. Oblasť so silnou aristokratickou a meštianskou vrstvou, v ktorej sa formovala estetika čajového obradu, miesto, kde vznikli početné výtvarné či literárne zoskupenia a divadelné platformy, sa ocitlo po tisícročí na kritickom rázcestí. Do akej miery si zachová Kansai elementy definujúce špecifickú regionálnu kultúru a do akej miery ovplyvní modernizácia umeleckú sféru a ďalší vývoj literatúry v tejto oblasti?

Centralizácia literárneho diania v novom hlavnom meste Tokio a rozšírenie nového spisovného jazyka v krajine mali za následok, že väčšina modernej beletrie sa začala písať v japončine založenej na tokijskom dialekte. Pre mnohých autorov z Kansaia sa preto stala kľúčovou otázka jazyka. Dvojica autorov dvadsiateho storočia Sakunosuke Oda a Seiko Tanabe však potvrdzujú pokračovanie kansaiskej (konkrétne osackej) literárnej tradície kvalitných prozaikov. Odov príbeh o gejši z Osaky Meoto zenzai (夫婦善哉, 1940) a Tanabin milostný román Sentimentálna cesta (感傷旅行, 1964) originálne pretavujú špecifickú meštiansku kultúru spolu s dynamickou a drsnou osackou rečou do písaného textu, čím dodávajú dielam intímny a autentický lokálny charakter. Použitie miestneho kansaiského dialektu v dialógoch sa stáva nielen novou literárnou tendenciou, ale zároveň i jednou z najvýraznejších čŕt literatúry tejto oblasti.

Laureát Nobelovej ceny Jasunari Kawabata patrí medzi najväčšie klenoty kansaiskej literatúry a zastáva popredné miesto v dejinách japonskej beletrie dvadsiateho storočia. Zakomponovanie elementov starej japonskej estetiky, ako sú melancholické pocity pominuteľnosti mono no aware, využitie kontrastných prvkov, stupňujúcej dynamiky a štylistická dokonalosť sú črty príznačné pre jeho rozsiahlu umeleckú tvorbu. Do slovenčiny preložené novely Spiace krásavice, Hlas hory, Tisíc žeriavov a Snežná krajina² sa právom označujú ako diela par excellence a reprezentujú to najlepšie z japonskej literatúry dvadsiateho storočia.

2) Súbor týchto štyroch noviel vyšiel knižne v roku 1971 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ ako súčasť edície Knižnica nobelových cien. Z japonského originálu ich preložil orientalista a jazykovedec Viktor Krupa.

Klasické estetické cítenie, ktoré sa formovalo v oblasti Kansai niekoľko stáročí, je okrem Jasunariho Kawabatu charakteristické i pre neskoršiu tvorbu japonského autora Džuničira Tanizakiho. Do oblasti Kansai sa presťahoval po ničivom zemetrasení v Tokiu v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Zanechal po sebe množstvo krátkych i dlhších próz, v ktorých dominovali témy osudovej ženy; významný prínos v oblasti estetických štúdií má jeho dielo Chvála stínů, zbierka esejí opisujúca vzájomné podobnosti i odlišnosti japonskej a západnej kultúry, ktorá vyšla v českom preklade Vlasty Winkelhöferovej (Knižná dielňa Timotej, 1998; K-A-V-K-A, 2017).

Hoci je kritická reflexia Kawabatu, Tanizakiho a iných moderných kansaiských autorov v slovenskom či českom prostredí živá i dnes, prekvapuje absencia analýz, interpretácií a komentárov, ktorá by sa dotýkala súčasnej literárnej tvorby oblasti Kansai a jej diverzity. Zatiaľ čo istá časť spisovateľov priamo alebo metaforicky poukazuje na rôzne fenomény súčasnosti, pričom čerpajú námety zo svojich osobných skúseností alebo momentálnej spoločenskej klímy (Kikuko Cumura, Kanako Niši, Mieko Kawakami), iná skupina autorov sa vo svojej tvorbe na prvý pohľad dištancuje od aktuálneho diania v krajine a ilustruje paralelné svety japonskej reality s nádychom fantasy (Tomohiko Morimi, Manabu Makine), ponúka diela s jemnou príchuťou humoru inšpirované lokálnou osackou kultúrou (Kó Mačida, Naoki Matajoši) alebo populárne série detektívnych a mystery príbehov (Hirojuki Kurokawa, Arisu Arisugawa, Kaoru Takamura).

Reflexia modernej spoločnosti

Ničivé zemetrasenie a následná ekologická katastrofa vo Fukušime v roku 2011 zdvihla v krajine vlnu pochybnosti voči jadrovej energii. Pokusy domácej politickej scény presadiť kontroverzné zákony a pozmeniť ústavný článok tak, aby bolo možné zostaviť armádu, bol jeden z mnohých dôvodov občianskych demonštrácií a protestných pochodov. Skrytá korupcia a škandály, hnutie #MeToo upozorňujúce na problém sexuálneho obťažovania a násilia na ženách, diskriminácia, bezdomovstvo, vysoký počet samovrážd, problém šikany v zamestnaní, susedstve i na školách, hikikomori³ a mnohé ďalšie spoločenské fenomény sú témy, ktoré rozvíjajú v oblasti Kansai predovšetkým autorky.

Aký význam má v našich životoch práca a čo všetko sme ochotní kvôli nej obetovať? Skica každodenného života pracujúcej japonskej office lady⁴ môže nadobúdať rôzne podoby: depresia, mizéria, frustrácia, stereotyp, flegmatická rezignovanosť, ale i nádej a vízia svetlej budúcnosti. Hrdinky príbehov kansaiskej spisovateľky Kikuko Cumury nemajú jednoduchý život. Často pracujú v niekoľkých zamestnaniach súčasne a nie vždy sú vo svojej kariére úspešné, no na rozdiel od svojich kolegov ľahostajných k ľudskej tragédii nestrácajú nádej a snažia sa vymaniť zo silného zovretia prísnych firemných a spoločenských pravidiel. Realistickosť protagonistiek vychádza z osobných pracovných skúseností autorky, a podobne ako v dielach mnohých kansaiských prozaikov odľahčuje ťaživú atmosféru dejovej línie spisovateľkin humor. Hoci práca je Cumurin najvýraznejší literárny námet, venuje sa i otázke dospievania či vzťahu človeka k hudbe, ako napríklad v diele Buď požehnaná, hudba!! (ミュージック・ブレス・ユー！！, 2008). Prvý preklad tejto autorky do anglického jazyka vyšiel iba v minulom roku pod názvom Neexistuje nič také ako jednoduchá práca (There´s No Such Thing as an Easy Job), no pozitívna odozva kritikov naznačuje, že v najbližších rokoch môžu byť jej romány a novely preložené do ďalších svetových jazykov.

3) Pod japonským pojmom hikikomori môžeme chápať sociologický fenomén spoločenskej izolácie, ale i samotných jedincov, ktorí sa abnormálne vyhýbajú osobnému spoločenskému kontaktu, zatvárajú sa v bytoch či vlastných izbách z rôznych príčin.
4) Skrátene OL. Tento v Japonsku bežne zaužívaný výraz označuje zamestnankyňu vo firme, ktorej hlavnou pracovnou náplňou sú asistenčné a administratívne práce.

Rodisko autorky Kanako Niši v Teheráne a jej skúsenosti s detstvom prežitým v Káhire sú základnými východiskami mnohých jej literárnych diel. Autobiografický tón je najvýraznejší v diele Zbohom! (サラバ！) z roku 2014, v ktorom hlavný hrdina Ajumu žije s rodičmi a sestrou striedavo v Egypte, Iráne a Japonsku. Kniha rozdelená na dve časti opisuje nielen komplikovanú rodinnú situáciu, vzťah chlapca a jeho rozvedených rodičov, ale i čoraz väčšmi sa meniaci vzťah s povahovo diametrálne odlišnou staršou sestrou. Otázku individuality a existencie rozvíja i román o mladom adoptovanom dievčati Ai s názvom i (i, 2016). Jej pôsobivá percepcia okolitého sveta odhaľuje na prvý pohľad skryté problémy japonskej spoločnosti. Podobne ako hlavná postava diela Zbohom! Ajumu⁵, i meno protagonistky i Ai⁶ je zaujímavé tým, že ponúka čitateľovi rôzne možnosti interpretácie. Autorka takto vštepuje svojim literárnym hrdinom akési dedičstvo, ktoré si nesú so sebou od narodenia a predurčuje ich literárny osud. Pre túto osackú prozaičku je príznačné nazeranie na svet detskými očami, ako tomu nasvedčujú nielen vyššie spomenuté diela, ale i príbeh o citlivom dievčati hľadajúcom svoj súkromný priestor v knihe s názvom Okrúhly stôl (円卓, 2011), či krátke prózy v autorkinej najnovšej zbierke Omadžinai (おまじない, 2018).

5) Slovo „ajumu“ môžeme preložiť slovesom „kráčať“.
6) V anglickom jazyku označuje „I (Ai)“ prvú osobu jednotného čísla, v japončine slovo „ai“ znamená „láska“.

Uvedomovanie si vlastnej intimity a identity v spoločnosti, kde je silno zakorenený stereotyp ženy ako dobrej matky, starostlivej manželky a tichej správkyne domácnosti, je hlavnou témou literárnej tvorby kansaiskej autorky Mieko Kawakami. Posadnutosť ženským telom a jeho zmenami, dospievanie a vzťah osackej matky a dcéry v úspešnej novele Prsia a vajíčka (乳と卵, 2007) a jej voľnom pokračovaní Letný príbeh (夏物語, 2019; v roku 2021 vyjde v slovenskom preklade Františka Pauloviča vo vydavateľstve Ikar) vyvolali nielen veľký pozitívny ohlas zahraničných kritikov, ale i novú vlnu diskusie o pozícii a recepcii žien na japonských ostrovoch. Autorkin rytmický a plynulý jazyk s výraznou interpunkciou verne odráža rýchly prúd myšlienok jej hlavných hrdiniek. Nedávno publikované dielo Vistéria a tri ženy (ウィステリアと三人の女たち, 2018) pozostáva z troch kratších príbehov a rozvíja i citlivú tému materstva a plodnosti. Kvety vistérie, ktoré kvitnú v Japonsku na jar, sa stávajú v autorkinom diele metaforou prebudenia ženskej intimity. Vďaka nim sa pomaly prebúdza aj hlavná hrdinka, prechádza metamorfózou, nachádza (staro)novú identitu a poetické splynutie s prírodným svetom.

Hudba, humor a osacký genius loci

Techniku tradičného japonského umenia rozprávania príbehov rakugo, humor dynamických komických stand-up vystúpení manzai a punk rock zručne kombinuje vo svojej literárnej tvorbe Kó Mačida, súčasný osacký prozaik, básnik, esejista a spevák. Originálny spôsob, akým sa prihovára domácim i zahraničným čitateľom, nemusí ulahodiť každému. Jeho literárny jazyk je plný zvukov a ozvien, vnútorný hlas protagonistov počuť rovnako intenzívne ako ruch rušných osackých štvrtí. Mačida prenáša muzikálne nadanie a rytmické cítenie do svojich literárnych diel osobitou štylistikou a častým opakovaním slovných spojení či celých fráz, vďaka ktorým nadobúda jeho tvorba svieži a unikátny avantgardný charakter. Príznačný prvok kansaiskej literatúry, ako je zakomponovanie lokálneho dynamického dialektu, či už v debute o hudobníkovi, ktorý sa rozhodne ukončiť svoju kariéru Kussun daikoku (くっすん大黒, 1996), rozsiahlom románe o prípade vraždy založenom na skutočnej udalosti Spoveď (告白, 2005) alebo v iných dielach, má za následok nanajvýš realistickú skicu hlavných protagonistov. V posledných rokoch je však v Mačidovej tvorbe badať istá tendencia odklonu od písania románov k tvorbe kratšej prózy, ako tomu nasvedčuje zbierka deviatich príbehov Pamätný bon-tanec (記憶の盆踊り, 2019) či päť komicko-melancholických pozorovaní sveta bystrými mačacími očami s názvom Mačka L (猫のエルは, 2018).

Osačan Naoki Matajoši je osobnosť známa v oblasti Kansai svojou profesionálnou kariérou komika. Po prvých pokusoch s krátkou prózou mu v roku 2015 vyšiel debut, novela Bihana (火花), príbeh o dvoch mladých manzai komikoch a ich pokusoch presadiť sa na súčasnej umeleckej scéne. Hoci je dej príbehu zasadený do hlavného mesta Tokia a jeho okolia, rovina svojrázneho humoru komického vystúpenia manzai, ktoré má pôvod práve v Matajošiho rodisku, vnáša do románu lokálny osacký genius loci. Ašpirácia stať sa úspešným umelcom je Matajošiho najvýraznejší literárny motív, ktorý rozvíja i v nasledujúcom diele Divadlo (劇場, 2017), či v najnovšej knihe s názvom Človek (人間, 2020).

Mystery, fantasy a detektívne série

Rok 2006 bol pre kansaiskú tvorbu fantasy kľúčový. Vydaním debutu Manabu Makineho Kamogawa horumó (鴨川ホルモー) a bestselleru Kráčaj, dievča, noc je krátka (歩く乙女、夜は短し) od Tomohika Morimiho sa dostáva do popredia bohatá kultúra a tajomná atmosféra Kjóta, niekdajšieho japonského hlavného mesta a bývalého sídla cisárskej rodiny. Navzájom sa prelínajúce paralelné svety v Morimiho debute Slnečná veža (太陽の塔), v knihe Kaleidoskop v predvečer festivalu (宵山万華鏡, 2012) a mnohých iných vťahujú čitateľa do skrytých kútov šintoistických svätýň, do malých kjótskych kaviarní, japonských cukrární, areálu Kjótskej univerzity či k delte a na nábrežie rieky Kamogawa pretekajúcej týmto historickým mestom. U mnohých čitateľov vzbudili Morimiho diela záujem o tzv. „literárny turizmus“ po miestach, ktoré navštevujú hlavné postavy spisovateľových fikcií. Príbehovou výstavbou je zaujímavé Morimiho najnovšie dielo s poloautobiografickými prvkami s názvom Tropické pásmo (熱帯, 2018). Autor na ňom pracoval osem rokov a stáva sa súčasne i jednou z hlavných postáv príbehu vystavanom na početných dialógoch. Morimiho rozsiahla tropická „kniha o knihe“ však predstavuje mierny odklon od autorovho klasického štýlu. Nejednoznačná odozva kritikov i čitateľov vytvára priestor na polemiku, či sa budú autorove nasledujúce diela uberať podobným smerom alebo sa naopak vrátia k pôvodnému Morimiho fantasy štýlu.

Hoci sa japonský autor Manabu Makime venuje v posledných rokoch predovšetkým písaniu esejí, jeho rozsiahlejší román z roku 2016 Baberu Kjúsaku (バベルき九朔) je podobne ako Morimiho Tropické pásmo mierne náročný na pochopenie. Protagonista Kjúsaku, vrátnik opustenej budovy, ktorú navrhol jeho starý otec, má ambície stať sa úspešným spisovateľom. Vďaka dialógom s pani Vranou o minulosti, hmlistej budúcnosti a nejasnej prítomnosti dospieva k poznaniu samého seba a vlastných schopností. Po tejto metafore babylonskej veže, ktorá otvára Kjúsakovi nespočetné množstvo dverí a ponúka nekonečne veľa nových možností, vychádza v roku 2017 dielo Nepretržitá božská komédia (パーマネント神喜劇). Paradoxne ani toto dielo nedosahuje takú kvalitu a pozitívnu čitateľskú odozvu ako jeho staršie diela Kamogawa horumó či Princezná Tojotomi (プリンセス・トヨトミ, 2009) príznačné Makimovým špecifickým magickým svetom.

Detektívne a mystery série sa tešia v Japonsku veľkej obľube širokého spektra čitateľov. Jedna z najpopulárnejších súčasných autoriek detektívneho žánru a sci-fi Mijuki Mijabe pochádza z Tokia a jej dielo Šepot vyšlo v roku 2010 v českom preklade Anny Křivánkovej (Knižní klub, 2010). V oblasti Kansai sa mystery a detektívnemu žánru venuje Kaoru Takamura, Hirojuki Kurokawa a Masahide Uehara, ktorý tvorí pod pseudonymom Arisu (Alice) Arisugawa. Výrazne ho inšpirovala tvorba americkej autorskej dvojice píšucej pod pseudonymom Ellery Queen, charakteristická logickým riešením zápletky a jemne hororovou atmosférou. Pre všetkých troch autorov je príznačné časté použitie miestneho osackého dialektu a ukotvenie deja v Osake. Kaoru Takamura sa vo svojich mystery novelách dotýka rôznych spoločenských otázok podobne ako rodáčka z Hirošimy Kanae Minato. Tá sa svojou umeleckou tvorbou žánru mystery prihovára čitateľom od roku 2007 a charakterizuje ju nielen pôsobivá psychologická skica hlavných postáv, ich abnormálne túžby a zvrátené myšlienky, ale i dusivá a nanajvýš rušivá atmosféra.

Nielen dynamika a špecifické nuansy kansaiskej kultúry a dialektu, výrazná rovina humoru a dôraz na vykreslenie autentickej lokálnej atmosféry, no predovšetkým excelentná syntéza tradičného a moderného, komického a tragického, konkrétneho a abstraktného, súčasného sveta a fiktívnej reality je výrazná spoločná črta, ktorá spája mnohé individuálne a originálne osobnosti literárnej scény tejto oblasti. Hoci sú v súčasnosti preklady týchto autorov v našom domácom prostredí nanajvýš ojedinelé, veríme, že si v najbližších rokoch nájdu svoju cestu i k nejednému slovenskému čitateľovi.

Monika Honda

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!