Osamu Dazai: Opustenie preklad

Z japončiny preložila Alexandra Tučková
Redigovala Gabriela Magová

„Je to v poriadku. Určite to zvládnem. Bola som na to predsa pripravená už od začiatku. Takže stačilo,“ zamrmlala vtedy zmeneným hlasom.
„To nejde. Chápem, že si na to už pripravená. Ale plánuješ umrieť sama a zúfalá? Máš rodičov aj mladšieho brata. Chápem, ako sa cítiš, ale nemôžem to prejsť len mlčaním.“ Hoci sa Kašiči snažil znieť rozvážne, náhle tiež zatúžil zomrieť.
„Zomrime. Zomrime spolu. Boh nám to odpustí.“
Obaja sa začali slávnostne obliekať.
Žena milujúca pomýleného človeka, schopná ísť preňho aj na kraj sveta, a muž, ktorý nechal ich život upadať, sa rozhodli spoločne zomrieť. Bol skorý jarný deň. Potrebovali tak štrnásť, pätnásť jenov. Mal ich so sebou. Okrem toho mali ešte kimoná, ktoré mohli dať do záložne. Kašičiho vypchaté kimono, Kazuino lemované kimono a dvoje obi, nič viac im nezostalo. Boli zabalené v plátennom vrecku furošiki, ktoré niesla Kazue. Muž nemal plášť. Iba vzorované kimono s tmavomodrým hodvábnym golierom a baretku. Len sandále geta mal úplne nové. Ani žena nemala plášť. Haori aj kimono mala z rovnakého hodvábu so vzorom vtáčieho peria, a k tomu nevhodne zladenú štólu z bledočervenej cudzokrajnej látky, ktorá jej zakrývala celú hornú polovicu tela. Tesne predtým, než dorazili k záložni, rozdelili sa.
Okolo obeda sa Kazue vrátila na stanicu Ogikubo. Kašiči mlčky stál pred stanicou a fajčil. Kazue ho hodnú chvíľu vyzerala v dave, až ho náhle zbadala a pribehla k nemu, priam doňho vrazila.
„Podarilo sa. Veľký úspech,“ vykladala vzrušene. „Dali mi pätnásť jenov, hlupáci.“
Táto žena nesmie zomrieť. Bol by som idiot, keby som ju nechal zomrieť. Nie je taká zdrvená životom ako ja. Stále má ešte vôľu žiť. Nie je to človek, ktorý by mal zomrieť. Len preto, že si smrť naplánovala, neznamená to, že sa jej svet musí skončiť. Nič to neznamená. Môže jej byť odpustené. Toľko mi stačí. Zomriem iba ja sám.
„To je naozaj úspech,“ pochválil ju so smiechom. Chcel ju potľapkať po pleci. „Spolu máme tridsať jenov, tak sa môžeme ísť trochu zabaviť.“
Kúpili si lístky do Šindžuku. V Šindžuku vystúpili a utekali do drogérie. Tam si kúpili veľké balenie liekov na spanie, a potom v ďalšej drogérii zase krabičku iných liekov na spanie. Kým Kašiči s úsmevom kupoval lieky, Kazue čakala vonku pred obchodom, takže ich nikto nemohol podozrievať. Nakoniec ešte vošli do obchodného domu Micukoši a aj tam zamierili do oddelenia s liekmi. Zhon v obchode Kašičiho trochu povzbudil a vypýtal si dve krabičky. Predavačka s pretiahnutou tvárou ho zamračene prebodla čiernymi očami. Tvárila sa nesúhlasne. Kašiči sa zarazil, náhle nedokázal vyčariť na tvári úsmev. Chladne mu podala lieky. Aj keď odchádzali, cítili, že ich prebodáva pohľadom, a tak si Kašiči pritiahol manželku bližšie k telu a stratili sa v dave. Hoci kráčali pokojne, predsa na nich muselo byť vidieť, ako sa nad nimi vznáša temný tieň. Kašičiho to rozľútostilo. V Micukoši si Kazue ešte kúpila tabi ponožky, Kašiči zase zahraničné cigarety veľmi dobrej kvality, a vyšli von. Nasadli do taxíka a odviezli sa do Asakusy. Šli do kina, kde práve dávali Mesiac nad zničeným hradom. Najprv sa objavil záber plotu a strechy dedinskej základnej školy, pri ktorom bol počuť spev detí. Kašičiho to dojalo k slzám.
„Vieš, milenci majú taký zvyk,“ zašepkal so smiechom do tmy, „že sa pri pozeraní filmu takto držia za ruky.“ Nešikovne položil pravú ruku ku Kazuinej ľavej, na ne položil svoju baretku a skúsil tú drobnú ruku uchopiť, lenže to pre oboch bolo dosť nepohodlné. Kašiči sa cítil veľmi čudne, a tak ju hneď aj pustil. Kazue sa ticho zasmiala. Nesmiala sa na jeho nevydarenom žarte, ale na nudnom vtipe z filmu.
Aká úžasná žena, čo sa vie tešiť už len z toho, že pozerá film. Ona nesmie zomrieť. Bola by to chyba, keby zomrela.
„Nerozmyslíme si to s tým umieraním?“
„Ako chceš,“ odpovedala, ani pri tom neodtrhla oči od filmu. „Aj tak som plánovala umrieť sama.“
Bol jej ženskosťou očarený. Keď vyšli z kina, slnko už zapadlo. Kazue povedala, že by si dala suši. Kašiči však suši nemal veľmi rád, bolo príliš cítiť po rybách. A okrem toho chcel dnes na večeru niečo kvalitnejšie.
„Suši, to je otrava.“
„Ale ja chcem suši.“ Tej sebeckosti s hraným výrazom pokory ju naučil on.
V suši bare si dali za pohárik a Kašiči si objednal vyprážané ustrice. Toto bude v Tokiu moje posledné jedlo, pomyslel si a trpko sa usmial. Jeho žena jedla tuniakové suši.
„Chutí ti?“ spýtala sa.
„Je to hnusné,“ odpovedal s neskrývaným odporom a vložil si do úst ďalší kúsok. „Fakt hnusné.“
Potom už toho veľa nenahovorili.
Keď vyšli z baru, zamierili do divadla na manzai, tradičnú stand-up comedy. Vnútri však bolo plno, a tak si nemali kam sadnúť. Dav divákov sa stále zväčšoval, tlačili sa a strkali. Napokon ich tak odstrkali od seba, až sa Kazue ocitla na niekoľko metrov od Kašičiho. Keďže bola veľmi nízka, snažila sa na pódium aspoň pokukovať pomedzi ostatných, ale veľa toho nevidela. Vyzerala ako dievča z dediny. Kašiči tiež naťahoval krk a neustále hľadal v dave Kazuinu postavu. Viac než pódium sledoval manželku. K hrudi si pritískal čierne plátenné vrecko, v ktorom boli zabalené lieky. Kazue, ktorá naťahovala krk, aby uvidela aspoň niečo z predstavenia, sa občas náhle otočila a vyhľadala jeho postavu v dave. I keď sa im občas na moment stretli pohľady, ani jeden z nich sa neusmial. A hoci nedali na sebe nič poznať, v skutočnosti ich to upokojovalo.
Veľa jej dlhujem. Na to nesmiem zabudnúť. Všetka zodpovednosť je na mne. Ak by jej hocikto na tomto svete chcel ublížiť, ja ju ochránim. Ona je dobrý človek. To viem a tomu verím.
Čo ďalej? Ach, nevládzem. Neviem sa zdržať smiechu. Je to zbytočné. Nedokážem existovať v pokoji. Neviem si pomôcť.
Odpusť mi. Toto je moje posledné sebectvo. Morálne som sa s tým zmieril. Tento pocit sa nedá vydržať.
V divadle sa zdvihla vlna smiechu. Kašiči dal Kazue pohľadom znamenie a vyšli von.
„Poďme do Minakami.“ Minulé leto strávili v horských kúpeľoch Tanigawa, kde vyvierajú horúce pramene. Zo stanice Minakami sa tam dalo pešo prejsť za hodinu. Popravde to bolo príšerne dlhé horúce leto, ale aj napriek tomu teraz bola spomienka naň sladká ako pestrofarebná pohľadnica. Hora, na ktorú padal hustý letný dážď a vytváral na nej potôčiky, vyzerala smutne, akoby zomierala. Keď Kazue začula slovo Minakami, hneď ožila.
„Ach, tak to musím kúpiť sladké gaštany. Tetuška stále opakovala, že ich chce.“ Bola to stará pani z ubytovne, ktorej dobrotivosť Kazue využívala, no i napriek tomu ju starenka zbožňovala. Ubytovňa pripomínala skôr penzión, mala len tri izby a nešla tam voda z termálnych prameňov, preto bolo treba zájsť do susedného veľkého hotela po horúcu vodu alebo v čase dažďa rozprestrieť dáždnik – ak bola noc, tak aj vziať so sebou lampión či sviečku – a zísť dole do Tanigawy a okúpať sa vonku v suchom koryte rieky. Postarší pár nemal deti, ale občas boli všetky tri izby obsadené a vtedy bola starenka ustavične zaneprázdnená, a tak sa Kazue okolo nej motala a pomáhala jej v kuchyni. Hoci v hostinci nemali solený lososový kaviár ani fermentovanú fazuľu, Kašiči sa tam cítil dobre. Starenku raz rozbolel zub a Kašiči sa nemohol len tak prizerať, tak jej ponúkol aspirín. Okamžite zaspala a jej milujúci manžel sa celý čas nervózne prechádzal hore-dole po miestnosti, čo Kazue neskutočne rozosmialo. Raz sa Kašiči sám, so zvesenou hlavou, bezcieľne prechádzal po tráve neďaleko hostinca, keď si náhle všimol starenku sedieť v medzere pod schodiskom do vstupnej haly hostinca, ako na neho pozerá. Uložil si ten obraz ako vzácnu tajnú spomienku. Aj keď to bola starenka, v tvári vyzerala mlado, vždy sa tvárila veselo a pôsobila jemne a pokojne. Dokonca aj jej manžel pri nej vyzeral, akoby si ho len adoptovala. Taká to bola starenka. Kazue šla kúpiť sladké gaštany. Stanica Ueno voňala domovom. Kašiči sa vždy, ale dnes zvlášť, desil toho, či tam neuvidí niekoho známeho. V ten večer pôsobili ako predavač a slúžka, ktorí dostali deň voľna, a tak sa len bezcieľne potulovali kade-tade. Obával sa, čo si asi o nich ľudia pomyslia. V stánku si Kazue kúpila špeciálne vydanie detektívky z časopisu Moderné Japonsko a Kašiči malú fľašku whisky. Do vlaku linky Niigata nastúpili o pol jedenástej.
Keď sa konečne usadili na sedadlách oproti sebe, obaja sa ticho rozosmiali.
„Počuj, nepomyslí si tetuška, že vyzerám divne, keď mám toto na sebe?“
„Čoby si pomyslela. Len jej povieme, že sme šli do kina v Asakuse, ale po ceste domov sa tvoj manžel opil, tak si sa rozhodla, že pôjdeme k tetuške do Minakami, a preto sme prišli takto. To bude stačiť.“
„To je pravda,“ súhlasila.
Za chvíľu sa znova ozvala.
„Tetuška bude prekvapená.“ Nevedela sa upokojiť, dokým sa vlak nepohol.
„Určite sa poteší.“ Vlak vyrazil. Kazue so stuhnutou tvárou uprela pohľad na nástupište. Potom si na kolená položila plátenné vrecko, vytiahla z neho časopis a začala prevracať stránky. Kašičiho boleli nohy aj hruď, cítil sa unavene, a tak popíjal whisky s pocitom, akoby to bol liek.
Keby som mal peniaze, nemusel by som ju nechať zomrieť. Keby som bol úprimnejší človek, prekonali by sme to. Samovražda tejto ženy nemá význam.
„Počuj, ja som dobrý človek, však?“ ozval sa z ničoho nič Kašiči. „Snažím sa byť dobrý človek, vieš to, však?“
Keďže to povedal príliš nahlas, Kazue vyzerala najprv prekvapene, a potom zvraštila obočie a zatvárila sa nazlostene. Kašiči sa placho usmial.
„Ale vieš,“ pokračoval žartovne tichším hlasom, než bolo nutné, „ty zatiaľ nie si taká nešťastná. Napokon, si obyčajná žena. Ani dobrá, ani zlá, proste obyčajná žena. Ale ja som iný, problematický. Som menej než obyčajný.“
Vlak už prešiel cez Akabane, prešiel aj cez Ómiju a hnal sa čiernočiernou tmou. Opitý z whisky a rozhojdaný rýchlosťou vlaku sa Kašiči stával čoraz zhovorčivejším.
„Viem, že si už zo mňa vyčerpaná, no neviem s tým nič urobiť. Je to hlúpe. Ale ja nie som dobrý človek. Ani ním nechcem byť. Nechal som sa oklamať ženou a nevedel som sa jej vzdať. Bol to jej nápad, ale napokon zomrela len ona. Kolegovia umelci ju nazvali čistou dušou, ostatní zase dobráčkou so slabou vôľou. Ja o také nedbalé sympatie nestojím. Mňa porazilo moje utrpenie, a preto zomriem. Nie je to kvôli tebe. Často som prepadal zúfalstvu. Príliš som sa spoliehal na ľudí okolo seba. Príliš som si nimi bol istý. Viem to a viem aj o svojich nespočetných hanebných zlyhaniach. Snažil som sa a prišiel som až sem, lebo som chcel žiť život obyčajného človeka, tomu rozumieš, nie? Dal som do toho všetko, ale moje úsilie sa zlomilo ako slamka. To asi chápeš. Ja nie som slabý, to utrpenie je príliš ťažké. Je to sťažnosť. Je to ľútosť. Ale keď to vyslovíš nahlas, ľudia ti povedia, že si len pozér, čo sa stále sťažuje, ako trpí, a neberú ťa vážne.“
Kazue potichu odpovedala: „Tak to nie je. Neviním ťa. Si dobrý človek. Vždy si bol taký úprimný. Vždy si veril všetkému, čo sa povedalo. Ani by mi nenapadlo, aby som ťa vinila. Ani moji starí priatelia, múdri a vzdelaní, nevedeli pochopiť, prečo sa trápim. Neverili mojej láske. Je to pochopiteľné, nebola som dosť dobrá,“ povedala s úsmevom a na moment sa zatvárila pyšne. „Chápem to. Ak ťa ostatní počúvajú, nie je to také ťažké.“
„Ničomu nerozumieš. Musím ti pripadať ako strašný idiot. Vieš, snažím sa byť dobrý, ale v kútiku srdca – vlastne ani nie v kútiku – tým trpím. Bude to už šesť, sedem rokov, čo som s tebou, ale ani raz si nepomyslela na to, že by si ma vinila za to, aký som. Prirodzene, nie je to tvoja povinnosť.“
Kazue ho už nepočúvala. Mlčky si čítala časopis. Kašiči sa na ňu prísne zadíval, obrátil sa k tmavému oknu a pokračoval v monológu sám pre seba.
„To nie je vtip. Čo ma robí dobrým človekom? Ľudia ma volajú všelijako, vraj som klamár, lenivec, domýšľavý, výstredný, sukničkár a ešte majú kopec oveľa horších pomenovaní. Ale ja som doteraz len mlčal. Ani raz som sa nepokúsil obhájiť. Veril som v seba. Lenže to je niečo, čo sa nemá hovoriť nahlas. Tak sa nič nestane. Stále premýšľam o svojom životnom poslaní. Človek nemôže žiť len zo samotného šťastia. Preto som sa rozhodol byť darebákom. Pretože čím silnejšie je Judášovo zlo, tým väčšie je potom svetlo Kristovej láskavosti. Myslím, že som ten typ, ktorý ničí sám seba. To ma naučil môj pohľad na svet. Skúsil som na to použiť antitézu. Veril som, že čím horší si vo svojom súčasnom živote, tým lepší a jasnejší bude tvoj budúci život. Za to som sa modlil. Nezáleží na tom, čo sa mi stane. Ak by všetky zlé veci, ktoré som v živote urobil, zmenili môj ďalší život v lepší, tak môžem zomrieť. Tak by asi nikto neuvažoval. Som taký blázon. Možno som sa mýlil. Mohol to byť len sladký sen. Život nie je hra. Ja som zlyhal a čoskoro zomriem, tak aspoň ty daj do svojho života všetko. Hoci aj tieto slová sú možno mylné. Nech psy zožerú moju páchnucu mŕtvolu. Pokiaľ sa nám nedarí, asi to nemusí dávať zmysel.“ Ale okno mu len ťažko mohlo odpovedať.
Kašiči vstal a zamieril k toaletám. Vošiel, zavrel za sebou dvere a potom, keď sa váhavo poobzeral okolo seba, zopäl ruky, akoby sa modlil. A nebolo to len akoby.
Na stanicu Minakami dorazili nadránom o štvrtej. Ešte bola tma. Sneh, ktorého sa obával, už takmer vymizol, len okolo stanice bolo vidieť jeho bledosivé zvyšky, takže by sa do kúpeľov Tanigawa na vrchu hory dalo prejsť aj pešo, premýšľal Kašiči, ale napokon predsa len šiel pred stanicu dohodnúť taxík.
Ako sa auto kľukatou cestou pomaly štveralo na horu, všimli si, že vyššie miesta sú pokryté žiarivo bielym snehom, ktorý rozjasňoval aj temnú oblohu.
„To je teda zima. Nemysleli sme, že tu bude tak chladno. V Tokiu už chodia ľudia oblečení naľahko,“ ospravedlňovali sa za svoj vzhľad vodičovi. „Á, tamto doľava.“
Blížili sa k hostincu a Kazue ožila. „Určite ešte spia.“ A potom smerom k vodičovi povedala: „Ešte kúsok rovno.“
„Dobre, stop,“ ozval sa Kašiči. „Odtiaľto pôjdeme pešo.“ Pred nimi bola úzka cesta.
Vystúpili z auta, vyzuli si ponožky a kráčali k hostincu. Na ceste sa miestami hromadil poloroztopený sneh, lepil sa im na topánky. Keď chcel Kašiči zaklopať na dvere, predbehla ho udychčaná Kazue.
„Nechaj mňa zaklopať. Ja chcem zobudiť tetušku.“ Nahrnula sa dopredu ako malé dieťa.
Starý hostinský pár bol prekvapený. Mlčali a vyzerali zmätene. Kašiči sám vyšiel na druhé poschodie, vošiel do miestnosti, kde boli ubytovaní minulý rok, a zažal svetlo. Zdola počul Kazuin hlas.
„… no a potom sme šli rovno sem, bez opýtania. Viete, umelci sú ako malé deti,“ vravela veselo, akoby vôbec neklamala. Zopakovala aj výhovorku o naľahko oblečených ľuďoch v Tokiu.
Stará žena potichu vyšla na druhé poschodie a pomaly roztiahla žalúzie. „Je milé, že ste prišli,“ povedala.
Vonku sa už čiastočne vyjasnilo a pred nimi sa objavil biely svah. Pri pohľade do údolia sa v riedkej rannej hmle jagal tmavý horský potok.
„Je tu hrozná zima.“ Zaklamal, v skutočnosti si nemyslel, že je až tak chladno, no aj tak dodal: „Dal by som si nejaký alkohol.“
„Si v poriadku?“
„Áno, cítim sa už oveľa lepšie. Asi som aj trochu pribral.“
Prišla Kazue a dotiahla so sebou veľký ohrievač.
„Uf, to je ťažké. Tetuška, toto mi váš manžel požičal. Vraj si to môžem zobrať sem, keď tu už máte takú zimu.“ Na Kašičiho ani nepozrela, len si tak džavotala.
Keď osameli, náhle zvážnela.
„Som unavená. Pôjdem sa okúpať, potom si trochu zdriemnem.“
„Zídeš do vonkajších kúpeľov?“
„Áno, dá sa tam ísť. Tetuška vravela, že aj oni tam chodia každý deň.“
Tetuškin manžel si obul slamené čižmy a razil si cestu včerajším snehom. Za ním šli Kašiči a Kazue, spoločne schádzali k horskému potoku. Tetuškin manžel si vyzliekol kimono a odložil ho na prinesenú rohožku. Vošli do vody. Kazuino telo bolo mäkké a zaoblené. Kašiči v tej chvíli nedokázal premýšľať o smrti.
Keď tetuškin manžel odišiel, Kašiči sa spýtal: „A čo tamto?“ Kývol bradou na bielu stráň zastretú hustou bielou hmlou.
„Ale tam hore už je sneh príliš hlboký. Asi sa tam nebude dať vyliezť.“
„Tak by sme mohli ísť nižšie po prúde. Pri stanici Minakami nebolo tak veľa snehu.“
Rozprávali sa o mieste, kde mali zomrieť.
Keď sa vrátili do hostinca, už mali rozložené matrace. Kazue sa hneď uložila do svojho a otvorila časopis. Veľký ohrievač, ktorý mala pri nohách, vyžaroval príjemné teplo. Kašiči tiež zamieril k svojmu matracu a kým sa zohrieval, pri stole v tureckom sede popíjal alkohol.
Jedlo bola ryba s krabom v konzerve a sušenými hubami šitake. Mali aj jablko.
„A nezostaneme ešte o jednu noc dlhšie?“
„Ako chceš,“ odpovedala žena, ani nezdvihla zrak od časopisu. „Mne je to jedno. Ale asi nám nebudú stačiť peniaze.“
„Koľko nám ešte zostalo?“ Keď sa to Kašiči pýtal, strašne sa zahanbil.
Ľútosť. Je to nepekná vec. Najúbohejšia vec na svete. Načo to toľko naťahujem, len preto, že túžim po tele tejto ženy?
Kašiči bol v koncoch.
Ak by si zostal nažive a mohol znovu žiť s touto ženou, urobil by si to? A čo by si urobil s dlhmi? A čo by si urobil s hanbou, ktorú si spôsobil tým, že si spolovice blázon? A čo by si urobil s bolesťou, s tou chorobnou bolesťou, ktorej ostatní ľudia neveria? A príbuzní…
„Teba nakoniec moji príbuzní neprijali. Vyzerá to tak.“
Kazue, stále s hlavou v časopise, okamžite zareagovala.
„Áno, som nevesta, ktorá sa im nikdy nebude páčiť.“
„Nie, to nemôžem povedať. Možno by stačilo len trochu viac snahy.“
„Dobre, stačí. Už dosť.“ Odhodila časopis. „To už preháňaš. Pre toto ťa ľudia nenávidia.“
„Aha, takže tak je to. Aj ty ma nenávidíš. Bolo to odo mňa nevhodné.“ Kašičiho hlas znel opito.
Prečo nie som žiarlivý? Som predsa len domýšľavý? Určite to nie je tak, že by ma nenávidela. Verím tomu? Ani nie som naštvaný. Je to len ľudská slabosť? Nie je to, čo cítim, len pýcha? Nikto nesúhlasí s mojím zmýšľaním. Nikto nesúhlasí s mojím doterajším spôsobom života. Je to pochopiteľné, tak prečo tomu nerozumie, prečo ma jednoducho nemôže nenávidieť? Takáto žiarlivosť nie je pokorná ani pekná. Nie je hnev za neveru prejav úprimnosti? Zomrieť len preto, že ma podviedla manželka, nie je prejav čistého smútku? Ale čo som ja? Ľútosť, dobrý človek, Budhova tvár, morálka, dlh, povinnosť, starostlivosť, antitéza, poslanie, príbuzenstvo… Ách, je to beznádejné.
Kašiči by bol najradšej zatočil kyjakom a rozmlátil si ním hlavu.
„Trochu si pospíme, a potom vyrazíme. Definitívne.“
Hlučne sa zavŕtal do svojho matraca.
Keďže bol dosť opitý, nejako sa mu podarilo zaspať. Zobudil sa až krátko popoludní a doľahol na neho pocit skľúčenosti. Vstal a pritom, čo si mrmlal: „zima, zima“, šiel si ešte dole vypýtať alkohol.
„No vstávaj už. Vyrážame.“
Kazue spala s pootvorenými ústami. Pomaly otvorila oči.
„Ach, už je toľko hodín?“
„Nie, ešte je len chvíľu po poludní, ale ja to už neznesiem.“
Nechcel myslieť na nič. Chcel len zomrieť.
Potom už šlo všetko rýchlo. Vyšli z hostinca s tým, že Kazue sa ešte chcela poprechádzať okolo horúceho prameňa. Obloha bola krásne jasná a oni sa prechádzali na kopci, pozorovali autá a sledovali okolitú prírodu. Keď sa Kašiči obzrel, uvidel starenku z hostinca, ktorá za nimi vybehla.
„Pozri, ide tetuška.“ Cítil sa nesvoj.
„Tu máte,“ starenka im s červenou tvárou podávala čosi zabalené v papierovom obale. „Je to hodvábna vata. Sama som ju vyrobila. Taká drobnosť.“
„Ďakujeme,“ povedal Kašiči.
„Tetuška, nemuseli ste si robiť také starosti,“ ďakovala Kazue. Obaja pocítili úľavu.
Kašiči sa vydal napred.
„Dávajte si pozor.“
„Aj vy, tetuška,“ pozdravil Kašiči od chrbta a vzápätí sa zvrtol.
Tak silno jej stisol ruku a potriasol ňou, že starenka sa tvárila najprv zahanbene a potom jej tvár nadobudla výraz strachu.
„Si opitý,“ poznamenala Kazue.
Bol opitý. Veselo sa so starenkou rozlúčili. Ako schádzali dole kopcom, snehu bolo stále pomenej a Kašiči sa znova začal so ženou ticho zhovárať o tom, kde to urobia. Kazue navrhla, že to nemusí byť veľmi odľahlé miesto, radšej bližšie k stanici. Zanedlho im mesto pred očami stmavlo.
„Čoskoro to už viac nebudeme môcť odďaľovať,“ povedal Kašiči s predstieranou veselosťou.
„Viem,“ vážne prikývla Kazue.
Kašiči pomaly vošiel do cédrového lesa na ľavej strane cesty. Kazue ho nasledovala. Nebol tam takmer žiadny sneh. Na zemi sa husto hromadili napadané listy, všade bolo vlhko a blatisto. To si však nevšímali a kráčali ďalej. Náhle začala cesta stúpať. Aj na zomretie treba vynaložiť úsilie. Konečne našli kúsok trávy, kde sa dalo sadnúť. Presvitalo tam trochu svetla a bola tam aj studnička.
„Urobme to tu.“ Už boli unavení.
Kašičiho rozosmialo, že Kazue si pod sebou rozprestrela vreckovku, skôr než si sadla. Po celý čas mlčala. Postupne povyťahovala z plátenného vrecka krabičky liekov a pootvárala ich. Kašiči si ich od nej vzal.
„Neviem, či je ich dosť na to, aby som z nich zomrel. Tebe stačí toľkoto.“
„Nie je toho málo? Dá sa z takého malého množstva zomrieť?“
„Keď to človek robí po prvýkrát, tak hej. Ja ich beriem často, takže si ich musím zobrať desaťkrát viac ako ty. Keď to prežijeme, nebudem schopný sa na teba pozrieť.“ Keď to prežijeme, zavrú nás.
Ibaže, netúžim ja nechať Kazue nažive a vykonať tým na nej podlú pomstu? Nemožné, to znie ako zo sentimentálneho, presladeného románu, pomyslel si naštvane Kašiči, hodil si do úst celú hrsť tabletiek a zapil ich vodou zo studničky. Kazue si tiež nabrala do dlaní vodu a vypila ju.
Pobozkali sa a ľahli si vedľa seba.
„Tak tu sa rozlúčime. Ten, kto to prežije, musí potom žiť naplno.“
Kašiči akosi tušil, že z tých liekov nezomrie. Preto sa pomaly začal posúvať k okraju zrázu. Odviazal si pás obi, ovinul si ho okolo krku a koniec priviazal ku konáru moruše. Dúfal, že keď zaspí, jeho telo sa zošmykne, slučka okolo krku sa mu stiahne a usmrtí ho. Kvôli tomu vybral túto trávnatú časť pri strmom svahu. Zaspal. Iba hmlisto si uvedomoval kĺzavý pohyb.
Zima. Otvoril oči. Všetko bolo tmavé. Miestami sa rozlievalo mesačné svetlo. Kde som? Zarazene sa prebral.

Ilustrácia: Shinji Takine

Prežil som.
Siahol si na krk. Pás mal stále omotaný okolo krku. Na hrudi cítil chlad. Zapadol do kaluže vody. Pochopil, že sa nezosúval po svahu kolmo, ale telo sa mu prevrátilo na stranu a zapadol do jamy. Stekala do nej voda zo studničky a bola dostatočne studená na to, aby mu chrbát primrzol k zemi.
Žijem. Nezomrel som. To je krutá realita. Navyše, nesmiem nechať zomrieť Kazue. Ach, len nech je nažive, nech je nažive…
Končatiny mal oslabené a ledva sa vládal nadvihnúť. Pozbieral všetku silu a posadil sa. Odviazal pás z konára stromu a sňal si ho z krku. V jame sa posadil do tureckého sedu a obzeral sa okolo seba. Kazuino telo nikde nevidel.
Pustil sa plaziť a hľadal Kazue. Nižšie si všimol čosi čierne. Vyzeralo to ako malý pes. Pomaly zliezol a keď sa priblížil, zistil, že je to Kazue. Chytil ju za nohu, bola studená. Je mŕtva? Priložil jej ruku k ústam a dúfal, že ucíti dýchanie. Bez výsledku. Idiot!
Zomrela. To je od nej sebecké. Zaplavil ho zvláštny hnev. Schmatol ju za zápästie a hľadal pulz. Slabo ho zacítil. Žije, žije! Priložil jej ruku na hruď. Bola teplá. Som ja ale hlupák. Stále žije! To je úžasné! To je úžasné. Z takej dávky sa predsa nedá zomrieť. Ach. S drobným pocitom šťastia si ľahol k žene. Čo bude potom, to zatiaľ nevedel.
Keď sa prebral druhýkrát, počul, ako Kazue vedľa neho hlasno zachrápala. Kašiči sa pri tom na moment cítil trápne. Ale bola v poriadku.
„Hej, Kazue. Vydrž. Prežili sme. Obaja sme prežili,“ prihováral sa jej s trpkým úsmevom a triasol ju za plece.
Kazue však ďalej pokojne spala. Uprostred hlbokej noci sa mĺkvo týčili horské cédrové stromy a pomedzi ich ostré špičky presvitala polovica chladného mesiaca. Nevedno prečo, Kašičimu stiekla po líci slza. Zachvátil ho plač. Ja som stále dieťa. Prečo musí dieťa znášať takéto trápenie?
Vtom Kazue z ničoho nič vykríkla: „Tetuška, to bolí! Bolí ma na hrudi.“ Hlas mala tenký, piskľavý.
Kašiči sa vydesil. Ak bude takto hlasno kričať, niekto prechádzajúci spodnou cestou pri hore by ich mohol začuť.
„Kazue, už nie sme v hostinci. Tetuška tu nie je.“
Vôbec ho nevnímala. Stále len kričala, že to bolí, a mykala sa, až hrozilo, že sa skotúľa celkom dole. Kopec mal síce len mierny spád, no zdalo sa mu, že by sa predsa mohla ľahko zviezť až dole na hlavnú cestu. Preto sa prisunul k nej a zaistil ich tým, že sa zaprel do kmeňa jedného z cédrov.
„Tetuška, je tu zima. Prosím, prineste ohrievač!“ hlasno kričala Kazue.
Jej postava, osvetlená mesačným svitom, ani nepripomínala človeka. Vlasy mala rozpustené a v nich kopu napadaných cédrových listov, boli strapaté a divoké ako levia hriva.
Musím to vydržať. Aspoň ja to musím vydržať. Kašiči nemotorne vstal, rukami objal ženu a snažil sa ju potiahnuť naspäť, hlbšie do lesa. Potkýnal sa, znova sa dvíhal, šmýkal sa, podopieral sa o konáre stromov, zarýval nechty do zeme a zakaždým potiahol Kazue o trochu hlbšie. Vytrvalo ju ťahal niekoľko hodín.
Už nevládzem. Je pre mňa príliš ťažká. Ona je dobrá, ale ja to nezvládam. Ja som človek bez sily. Prečo mám pre ňu celý život trpieť? Už stačilo. Rozídeme sa. Vyčerpal som všetku silu.
Rozhodol som sa.
Nemôžem byť s touto ženou. Ja nemám medze. Je mi jedno, čo povedia ľudia. Rozídem sa s ňou.
Blížil sa úsvit. Obloha sa začala vyjasňovať. Aj Kazue sa utíšila. Na les sa spúšťala ranná hmla.
Nech je to jednoduché. Nebudem sa smiať na prostote slova mužnosť. Ľudia sú tvory, ktoré nedokážu žiť inak než prosto.
Kým po jednom vyberal spiacej Kazue listy z vlasov, ďalej premýšľal.
Ja ju milujem. Milujem ju až tak, že neviem, čo mám robiť. A to je začiatok môjho trápenia. Ale to je v poriadku. Hoci ju milujem, som schopný vzdialiť sa od nej. Na to, aby človek mohol žiť, musí obetovať aj lásku. Nie je to prirodzené? Všetci ľudia na svete tak žijú. Je to prirodzený spôsob života. Iný ani neexistuje. Nie som génius ani blázon.
Kazue spala až do poobedia. Medzitým si vyzliekol mokré kimono a nechal ho sušiť. Pohľadal jej topánky, zahrabal do zeme prázdne krabičky od liekov a vreckovkou poutieral blato z jej kimona. Využíval ten čas najužitočnejšie, ako sa len dalo.
Kazue otvorila oči a začala sa Kašičiho vypytovať na veci z minulej noci.
„Mrzí ma, že sme zlyhali,“ prudko sklonila hlavu. Kašiči sa zasmial.
Spýtal sa jej, či už je schopná chodiť, ale ona len zavrtela hlavou. Chvíľu teda sedeli a rozprávali sa o tom, čo bude teraz. Zostalo im ešte skoro 10 jenov. Kašiči trval na tom, aby sa spolu vrátili do Tokia, ale Kazue odmietla s tým, že má veľmi špinavé kimono a nemôže v ňom nasadnúť do vlaku. Napokon sa rozhodli, že Kazue sa taxíkom vráti do kúpeľov a pred tetuškou si vymyslí nejakú lož o tom, ako pri prechádzke spadla a ušpinila si kimono, a Kašiči sa zatiaľ vráti do Tokia, zoberie peniaze a kimono zo záložne a príde po ňu. Jeho kimono už uschlo, a preto sám vyšiel z lesa a v meste kúpil minerálku, karamelky a ryžové keksíky. Potom sa vrátil do lesa a spolu sa najedli. Kazue vypila minerálku na jeden dúšok a potom ju vyvrátila.
Zostali tam, až dokým sa nezačalo stmievať. Kazue konečne vládala kráčať, a tak vyšli z lesa. Kazue nasadla do auta a odviezla sa ku kúpeľom, Kašiči sa vrátil vlakom do Tokia.
Potom Kazue povedala ujkovi, čo sa stalo. „To je mi ľúto,“ povedal tichý ujko. Vyzeral, že ho to naozaj mrzí.
Vzal ju domov. „Tá Kazue, rozloží si matrac medzi hostinským a hostinskou, akoby patrila medzi nich, a bezstarostne si spí. Zvláštna žena.“ Priškrtene sa zasmial a potom zmĺkol.
Ten ujko bol dobrý človek. Aj po tom, čo sa Kašiči a Kazue rozišli, pili a zabávali sa s Kašičim a nikdy ho neodsudzoval. Hoci občas z ničoho nič spomenul „chúďa Kazue,“ a Kašičiho vtedy zakaždým bolestivo bodlo pri srdci.

Pôvodný názov tejto poviedky je Ubasute, čo doslovne znamená „opustenie starej ženy“. Ubasute je mýtická praktika v Japonsku, pri ktorej chorého alebo starého príbuzného odviedli na horu alebo na iné vzdialené pusté miesto, aby tam zomrel.

Osamu Dazai 太宰 治

Osamu Dazai 太宰 治

Foto: commons wikimedia

(1909 – 1948) je v Japonsku považovaný za jedného z najpoprednejších prozaikov 20. storočia. Jeho najznámejšie diela sú v Japonsku považované za modernú klasiku. On, Ango Sakaguči 坂口 安吾 (1906 – 1955) a Sakunosuke Oda 織田 作之助 (1913 – 1947) boli členmi Burai-ha 無頼派, skupiny autorov, ktorí vyjadrovali bezcieľnosť a krízu identity v povojnovej ére. Hoci netvoria skutočnú literárnu školu, sú spájaní pre podobný prístup k literárnemu dielu. Dazaiove diela sú výrazne autobiografické.

Dazai sa narodil ako Šúdži Cušima 津島修治 v roku 1909 do bohatej veľkostatkárskej rodiny v regióne Cugaru津軽地方 v severnom Japonsku. Keďže jeho mama bola čiastočne invalidná, od malička bol posúvaný do opatery dojok a náhradných matiek. V trinástich rokoch nastúpil na strednú školu Aomori a v roku 1927 začal študovať na univerzite Hirosaki. Počas tohto obdobia so spolužiakmi vydával časopis Saibó Bungei 細胞文芸 (Bunková literatúra). Okrem toho publikoval aj v školských novinách a v literárnom časopise Zahjó 座標 (Súradnice). Jeho veľkým idolom bol slávny spisovateľ Rjúnosuke Akutagawa 芥川 龍之介 a veľmi ho šokovalo, keď spáchal samovraždu. Dazai vtedy začal zanedbávať školu a väčšinu peňazí, čo mal, míňal na alkohol. Popritom fušoval aj do marxizmu. V roku 1930 nastúpil na katedru francúzskej literatúry na Tokijskej univerzite, hoci neovládal francúzštinu. Keďže sa štúdiu veľmi nevenoval, z univerzity ho neskôr vylúčili. V tomto roku sa začala aj jeho aféra s gejšou Hacujo Ojama 小山 初代, ktorá sa potom stala jeho ženou a s ktorou istý čas žil v Tokiu. Jeho rodina však bola proti a vyškrtla ho z rodinného registra. Krátko nato sa pokúsil spáchať samovraždu s devätnásťročnou čašníčkou Šimeko Tanabe 田部 シメ子, no zatiaľ čo Šimeko zomrela, on prežil.

Vo roku 1933 bola v novinách Aomori výhlásená literárna súťaž, v ktorej zvíťazil s poviedkou Rešša 列車 (Vlak). Tu prvýkrát použil pseudonym Osamu Dazai a bol to jeho prvý experiment s autobiografickým štýlom. Odvtedy sa žáner šišósecu 私小説 (doslovne „ja-román“, teda typ literatúry, kde udalosti v príbehu zodpovedajú udalostiam v živote autora) stal jeho typickým štýlom. Jeho debutová zbierka poviedok Bannen 晩年 (Neskoré roky) vyšla v roku 1936.

V roku 1935 dostal Dazai zápal slepého čreva a v nemocnici ho operovali. Na utíšenie bolesti mu lekár predpísal morfium a on si naň okamžite vybudoval závislosť. Skončil v psychiatrickej liečebni a keď sa vrátil, zistil, že Hacujo mu bola neverná. Spoločne sa pokúsili o samovraždu, no obaja prežili a nasledoval rozchod. Túto udalosť opisuje poviedka Ubasute 姥捨 (Opustenie) z roku 1938, ktorú vám ponúkame vo Verzii.

V roku 1939 sa oženil s učiteľkou Mičiko Išihara石原 美知子, ktorá mu neskôr porodila tri deti. Toto obdobie bolo pre Dazaia pokojnejšie a z tohto obdobia pochádza Fugaku Hyakkei 富嶽百景 (Sto pohľadov na horu Fudži) – jedna z jeho najpopulárnejších poviedok, kde o sebe asi prvýkrát nepíše ako o sebadeštruktívnom monštre, ale ako o ľudskej bytosti.

V roku 1941 Japonsko vstúpilo do vojny, no Dazai sa jej vyhol pre problémy so slabými pľúcami. Ako jeden z mála japonských autorov ďalej vydával literárne diela. V poviedke Cugaru 津軽 (1944) sa vracia do rodného mesta. V povojnovom období dosiahol vrchol popularity, keď v roku 1947 vydal svoje najznámejšie dielo Šajó 斜陽 (Zapadajúce slnko), ktoré zobrazuje úpadok japonskej šľachty po vojne. O rok neskôr mu vyšiel ďalší veľmi známy román Ningen šikkaku 人間失格 (Strata človečenstva), ktorý zobrazuje mladého sebadeštruktívneho muža, ktorý sa vidí ako diskvalifikovaný z ľudskej rasy.

Ráno 19. júna 1948 boli objavené telá Dazaia a jeho milenky Tomie Jamazaki 山崎富栄. Polícia vytiahla ich mŕtvoly z kanála Tamagawa. Tento pokus o samovraždu bol Dazaiov posledný. Svoj posledný príbeh Guddo bai グッド・バイ (z anglického Goodbye) nikdy nedokončil.

Alexandra Tučková

 

Alexandra Tučková

Foto: Archív autorky

Alexandra Tučková

Vyštudovala odbor Východoázijské štúdiá so zameraním na japončinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V diplomovej práci sa venovala Osamu Dazaiovi a jeho autobiografickým dielam. V roku 2017/18 absolvovala študijný pobyt v Japonsku na katedre japonského jazyka a literatúry na univerzite Ferris v Jokohame.