Mijuki Mijabe: Očiam neviditeľný preklad
Z japončiny preložila Milena Klenovičová
Redigoval Igor Tyšš
Nočný dážď zahmlieval výhľad. Teplota klesla v porovnaní s dňom o takmer desať stupňov. Už ale nepochybne bola jar. Pri postávaní a čakaní na taxík nepotreboval podupkávať nohami, aby si zahrial prsty, hoci sa mu v tej chvíli aj zachcelo. Za posledných tridsať minút neprešiel okolo jediný taxík.
Ecuró Mijake si nenápadne, úkosom prezrel muža stojaceho za sebou. Bol v pokročilom veku. Mal po šesťdesiatke – nie, už mu hádam ťahalo aj na sedemdesiat. Vo vlasoch sa mu kde-tu leskli šediny, na lícach vyvstávali starecké škvrny podobné pehám, ale možno za ne mohlo iba poblikávajúce svetlo pouličnej lampy.
Určite aj on býva v novej štvrti Nagisa, pomyslel si. To by bolo skvelé. Mohli by sme sa odviesť spolu jedným taxíkom. Inak by tu hádam nečakal, nie?
Zakaždým, keď uprostred noci takto čaká na taxík, napadnú mu podobné myšlienky. Napriek statnej postave v sebe skrýva citlivé srdce – tak ho vidia kolegovia i manželka, s ktorou sú svoji sotva mesiac. Gniavi ho pocit viny, keď má on sám spokojne odísť v aute a opustiť ľudí stojacich v rade za ním.
„Prosím ťa, to ťa vôbec nemusí trápiť. Bol si tam predsa skôr,“ povie mu manželka Mičie s úsmevom.
Aj Ecuró sa usmieva, keď odpovedá: „To je síce pravda, ale ten rozdiel môže byť iba minútka či dve. A navyše, ak za mnou stojí starý človek alebo mladá slečna, príde mi z toho smutno.“
„Len si spomeň, keď sme spolu ešte chodili, ako si na nič nehľadel, len aby si na Ginze alebo Šindžuku chytil taxík. Priam si žiaril od hrdosti, keď sa ti v tých ťahaniciach podarilo vyhrať.“
„Lebo to sú obchodné štvrte. Tam si taxíky volajú iba ľudia, čo chodia za zábavou. Svedomie ma nehryzie. Všetci sme si rovní. Iné však je, keď čakáme na taxík pred stanicou po tom, ako odišiel posledný autobus. Niekoho možno z domu vyhnali neodkladné povinnosti…“
„Si čudák. Priveľa premýšľaš!“
Asi to tak je. Priveľa o tom premýšľam, pomyslel si Ecuró, keď opäť vrhol rýchly pohľad za seba. Nesmiem byť taký naivný dobráčisko!
Lenže…
Muža za sebou videl zboku, ako neprítomne upiera zrak k svetlám téčkovej križovatky. Červená blikala v pravidelných intervaloch. Semafory akoby boli unavené, len pomaly žmurkali. Aj Ecuró sa pri pohľade na ne cítil zrazu úplne vyčerpaný.
(Chcem sa vrátiť domov. Nespievali čosi také aj Simon a Garfunkel?)
Nepríjemne pršalo. Rozprestretý dáždnik sa zdal zbytočný, no len čo ho zložil, kvapky mu schladili líca. Malé hodiny pri vchode do stanice metra ukazovali jedna desať preč. Mesto, ľudia, cesty a aj semafory túžili po spánku, iba ten dážď si zjavne nepotreboval oddýchnuť.
Muž stojaci za Ecuróom nemal dáždnik. Tenký kabát sa mu vlhko leskol. Situácia by bola odlišná, keby stáli kdesi v novopostavenej obytnej štvrti na predmestí. Pri tvrdej potýčke o taxík po odchode posledného autobusu, podobne ako v obchodných štvrtiach, by nemal priestor rozmýšľať nad okolnosťami druhých. Ale takto na polceste medzi centrom a predmestím, kde čakajúcich na taxík a aj samotných taxíkov bolo málo, sa človek nedokázal ubrániť zvláštnemu pocitu spoluúčasti.
„Nechodí,“ ozvalo sa za ním znenazdajky. Ecuró sa obrátil. Muž sa naňho usmieval. Na pravej strane hornej čeľuste sa mu zreteľne vynímal zlatý zub.
„Nechodí,“ súhlasil a zahľadel sa na opačnú stranu cesty. Po náhlom oslovení sa cítil trochu ostýchavo.
„Vždy je to takto?“ pokračoval neznámy. „Taxíkmi veľmi nechodievam, tak ani neviem.“
„V tomto čase je to bežné.“
„Keď ti utečie posledný autobus, nečaká ťa nič dobré,“ pousmial sa. „Stará mi určite riadne vynadá. Veď som ti to hovorila, povie.“
„Aj mne tá moja,“ odvetil Ecuró. Prestúpil z nohy na nohu, aby si stal k mužovi čelom. Pozdával sa mu štýl jeho reči, nadobudol pocit istoty. Neprekážalo by mu pokračovať v rozhovore. „Kde bývate?“
Starší muž ktovie prečo na chvíľu zmĺkol, akoby sa potreboval zamyslieť. Miesto odpovede sa Ecuró dočkal otázky: „A vy?“
„V štvrti Nagisa, na opustenom ostrove.“
Nepreháňal. Nové sídlisko vyrástlo doslova zo dňa na deň na umelo vytvorenej pevnine. Pri ceste za nákupmi i robotou sa obyvatelia museli spoľahnúť na auto a verejnú dopravu. Najbližšia stanica bola práve táto. Keď ste zmeškali posledný autobus, ktorý odtiaľto odchádzal o jedenástej hodine a piatej minúte večer, museli ste ísť domov už iba taxíkom. Ak ste teda nemali odvahu podstúpiť takmer hodinovú prechádzku.
„Skutočne? To musí byť náročné,“ odpovedal starší pán a v náznaku súcitu pokýval hlavou.
„Ak aj vy idete rovnakým smerom,“ skúsil to Ecuró, „možno by sme mohli ísť spolu. Ak sa budeme od začiatku tváriť, že sa poznáme, taxikár určite nebude mať nič proti.“
Starší muž sa usmial: „Už ste tak niekedy išli?“
Ecuróovu tvár podvedome skrivil trpký úsmev. „Ale áno. Aj keď mi za to žena potom vynadala.“
Doteraz sa tak vrátil domov štyrikrát. Raz to bolo s mladou sekretárkou, čo vraj práve nastúpila do práce. Ecuró, samozrejme, nemal žiadne postranné úmysly. Aj sekretárka to nepochybne dobre zvážila a pristúpila na ponuku odviesť sa spoločne jedným taxíkom práve preto, lebo verila, že jej s ním nič nehrozí. Napriek tomu, keď to na druhý deň spomenul pri káve svojej žene, Mičie sa ofučala. Ecuróa to dosť prekvapilo.
„Nespravil som predsa nič zlé!“
„Viem, ale aj tak mi to prekáža. Zviesť sa jedným taxíkom s nejakou mladou slečinkou. Už to viac nerob, dobre?“
Ecuró bol muž nesmierne serióznej povahy, nedokázal ľahko prijať dôvod typu: aj tak mi to prekáža.
„To mi akože nedôveruješ?“
„Ale, isteže, dôverujem.“
„Na taxík sme čakali len my dvaja. Stáli sme tam už vyše hodiny. Ak by som odišiel sám, to dievča by tam stálo možno ešte ďalšiu hodinu celkom samo. V noci po druhej. To je dosť nebezpečné, nemyslíš? Preto som…“
„Dobre!“ skríkla Mičie a pleskla utierkou, ktorú držala v ruke. „Ale nepáči sa mi to. Nejaké cudzie dievča mi môže byť ukradnuté. Je mi jedno, čo by s ňou bolo. Určite si dobre uvedomovala, že v noci na uliciach nie je bezpečne, a aj tak sa šla zabávať. Keby sa jej niečo stalo, mohla by si za to jedine sama. Teba to nemusí vôbec trápiť. Chápeš? Prestaň už konečne riešiť starosti druhých a správaj sa aspoň trochu ako dospelý!“
Mičie to už viac nespomenula, takže výmena názorov neprerástla do hádky. Doteraz však ten rozhovor nedokončili. Ecuró bol presvedčený, že sa jeho žena mýli. Možno práve pre tieto pocity so smiechom o celej epizódke porozprával staršiemu mužovi.
Keď skončil, starší pán sa pobavene usmieval. Vrásky okolo očí sa mu ešte viac prehĺbili.
„Koľká dobrota,“ poznamenal.
„Manželka to pokladá skôr za naivitu. Vraj som ako dieťa.“
„To je vec názoru. Ale keď ponúknete neznámej spoločný odvoz taxíkom, ktorá by vás neupodozrievala?“
„A čo z toho mám?“ opáčil Ecuró. Starší muž sa nahlas rozosmial. Potom sa mu skúmavo zahľadel do tváre.
„Každopádne je smutné hnevať sa na ženu, ktorá žiarli z veľkej lásky.“
Výraz jeho tváre, akási nežnosť pohľadu, Ecuróovi znenazdajky pripomenuli jeho triedneho učiteľa zo strednej školy. V lete minulého roka sa zišli na stretávke po pätnástich rokoch. Aj ten učiteľ sa podobne veselo a milo usmieval…
Úsmev z tváre staršieho muža však čoskoro zmizol. Tichým hlasom, akoby sám pre seba, povedal: „Mám to ja ale smolu…“
„Čože?“ bez rozmyslu vyhŕkol Ecuró, ale muž odvrátil zrak a vyhol sa odpovedi.
„Pozrite, široko-ďaleko žiaden taxík,“ naklonil trochu hlavu. „Nepôjdeme pešo? Ak ostaneme čakať, stvrdneme tu do rána.“
„Vyzerá to tak, ale…“
To znamená, že aj on ide do Nagisy?
„Poďme,“ naliehal starší muž a vyrazil.
Tým smerom sa naozaj nachádzala štvrť Nagisa. Ecuró krátko zaváhal a potom sa vydal za ním. Ešte predtým, nieže by sa mu nechcelo odísť, skôr z určitého zvyku, sa zvrtol a obzrel. Uvidel rozsvietenú červenú lampu blížiaceho sa taxíka, naznačovala, že je voľný. Pomaly mieril k nim.
„Aha, je tu!“ vykríkol. „Prichádza taxík!“ zavolal na muža a vykročil späť k nástupišťu. Auto sa približovalo. Poľahky za volantom rozoznal šoféra v strednom veku, ako žuje žuvačku.
Nebolo to potrebné, ale Ecuró i tak zdvihol ruku, aby na seba upozornil. Mal pocit, že si ho vodič všimol. Auto pomaly prichádzalo. Ale nezastavilo. V nízkej rýchlosti prešlo okolo nástupišťa a šlo ďalej.
„Čo? Hej, počkaj!“
Mával oboma rukami a hlasno za ním volal, aby ho zadržal, ale auto nezabrzdilo. Taxikár ani len neotočil hlavu. Akoby chcel pred Ecuróom ujsť, pár metrov za nástupišťom zrazu pridal plyn, vrátil sa doprostred jazdného pruhu a ufujazdil.
Ecuró ostal stáť ako obarený.
„To čo malo byť…?“ opýtal sa staršieho muža, ktorý ostal stáť na obrubníku. „Takto odmietnuť zákazníka?! Škoda, že som si nezapamätal jeho číslo,“ hneval sa.
Starší pán len hľadel smerom, kam zmizol taxík: „Možno nás nevidel.“
„Ako?“
„Nevidel nás.“
„Ale…“
Keď sa nad tým zamyslel, aj to bola jedna z možností. Taxikár si potvrdil, že na nástupišti nikto nestojí, a rozbehol sa ďalej. Bolo však naozaj nepravdepodobné, aby Ecuróa prehliadol.
„Poďme,“ starší muž zvoľna vykročil. Mladší tam ešte nejaký čas stál a bezradne zazeral na trpezlivo žmurkajúci semafor. Nakoniec sa aj on vydal na cestu.
Ilustrácia: Shinji Takine
„Ako chlapec som mal psa.“
Asi pätnásť minút kráčali vedľa seba mlčky. Potom sa starší muž, mierne predklonený a so sklopeným zrakom, pustil do rozprávania.
Stačilo nasledovať hadiacu sa trať autobusu, zablúdiť sa nedalo. Ecuró však predsa potreboval občas aspoň pohľadom prekontrolovať okolie. Na rozdiel od neho starší pán udržiaval vyrovnaný krok, na žiadnom rohu ani na križovatke neprejavil najmenší náznak neistoty.
Neustále padal ako rosa jemný dážď, Ecuró už prestal vnímať jeho chlad. Skutočne bolo lepšie kráčať než nečinne postávať.
V hlbokej noci v tichu spočívajúce mesto pripomínalo jednoliaty objekt, ktorý nemožno poškodiť a ani do neho násilím vniknúť. Celkom ako vajíčko, čo vo svojom vnútri objíma hebké ľudské telá. Keď príde ráno – alebo keď zaznejú zvuky ohlasujúce ráno – akýsi riadiaci orgán, čo ovláda vstupy do objektu, zadá správny PIN kód, a tým mu dovolí otvárať sa. Ale dovtedy bude vytrvalo brániť prieniku vonkajšieho sveta a chrániť spánok svojich obyvateľov. Ecuró a starší pán prechádzali tým rozľahlým priestorom ako dvaja osamotení strážcovia.
„Akého psa?“ spýtal sa Ecuró. Veľmi ho to nezaujímalo, ale príjemná farba mužovho nízkeho hlasu sa mu dobre počúvala.
„Kríženca. Tak dve-tri generácie dozadu by sa u jeho predkov hádam našiel i čistokrvný šiba-inu. Bol rozkošný. Každé ráno, keď som išiel do školy, ma vyprevádzal až po jej bránu.“
„Ako sa volal?“
„Nazvali sme ho Šestka. Bol totiž šiesty v poradí, keď sme spočítali všetkých psov, ktorých sme v rodine chovali od čias môjho starého otca.“
Zrejme rodina milovníkov psov. Určite mali aj veľký dvor, pomyslel si Ecuró a opýtal sa: „Odkiaľ pochádzate?“
„Tu z okolia,“ odpovedal a zľahka si utrel čelo. Pokožku mal prevlhnutú od dažďa. „Tu som sa narodil aj vyrástol. Iba keď počas vojny evakuovali školy, odlifrovali ma aj s dvomi mladšími bratmi na vidiek.“
V tej chvíli si Ecuró uvedomil vek svojho spoločníka. Oj, hádam nebudem musieť počúvať jeho zážitky z vojny…
Obával sa zbytočne. Starší muž si trochu odkašľal a pokračoval: „Šestka žil do mojej dvadsiatky. Dlhý život, až to bralo dych. ‚Ten pes je vari nesmrteľný,‘ žartovali sme doma.“
„Asi ste sa oňho príkladne starali.“
Muž sa pousmial: „Žeby? Pre mňa to bol naozaj veľmi dôležitý priateľ, ale nepamätám si, že by sme ho zahŕňali zvláštnou starostlivosťou.“
Oči sa mu zúžili clivotou, akoby za dažďovou clonou videl Šestku vrtieť chvostom.
„My sme raz chovali domové myšky. Aj tie boli milé,“ povedal Ecuró s úmyslom pokračovať v rozhovore. „Zvykli si na mňa, dokonca som ich kŕmil z ruky. Dával som im slnečnicové semienka.“
Lenže starší pán akoby Ecuróa ani nevnímal. „Šestka zomrel za veľmi zvláštnych okolností.“
Zaskočený Ecuró nevedel reagovať. Muž dvihol hlavu a pozrel naňho: „Čo myslíte, že sa mu stalo?“
„Netuším…“
Ecuró skutočne nemal ani najmenšiu predstavu. Napriek prvému dojmu mu teraz pripadalo, že jeho spoločník je utáraný a vôbec neberie ohľad na druhých.
„Jedného dňa som ho vzal na prechádzku,“ pokračoval muž. „A on sa zrazu dal nasledovať akéhosi človeka, ktorého nikdy predtým nestretol. Úplne neznámeho. Ťahal som za vôdzku, no akokoľvek silno som sa ho pokúšal zastaviť, len hrabal prednými nohami a naťahoval krk ako šialený.“
Na psa chovaného celý čas v jednej domácnosti to bolo naozaj podivné správanie.
„Skutočne ho nikdy predtým nevidel a nepoznal? Možno predchádzajúci majiteľ alebo…“
„Šestku sme mali od šteniatka. Nemohol mať iného majiteľa než nás,“ razantne odvetil a z nejakého dôvodu si povzdychol.
„Tak to potom muselo riadne zaskočiť aj toho človeka.“
„Veru zaskočilo,“ prikývol starší pán. „Bolo to dosť nepríjemné. Išlo totiž o mladú slečnu.“
Ale, pomyslel si Ecuró. „Je možné, že sa tá slečna potom stala vašou manželkou?“
Starší muž komicky nadvihol obočie. Pery sa mu roztiahli do úsmevu, z ktorého opäť vykukol výrazný zlatý zub. „Presne tak. Dobre ste to odhadli.“
„A pes sprostredkoval vaše zoznámenie. Veľmi pekný príbeh.“
Porozprávať o melodráme vlastného života človeku, ktorého len zhodou náhod stretol na nástupišti! Naozaj neuveriteľne uvravený pán. Možno sa v ňom skrýva aj kúsok dobrosrdečnosti. Ecuró sa zachichotal.
„Kým som upokojoval Šestku, ospravedlňoval som sa svojej žene – teda dievčine, ktorá sa neskôr stala mojou ženou. Vážne som jej vysvetľoval, že náš pes nie je zle vychovaný ani besný, a teda sa vôbec nemusí báť. Vyzerala totiž veľmi vystrašene.“
„Bála sa psov?“
„Kdeže. K obavám mala úplne iný dôvod.“
Po prvý raz sa narušil rytmus mužových krokov. Zatackal sa, akoby ho prevážil ťaživý obsah slov, kým ich zvnútra vytlačil až k perám.
„Ona totiž Šestku poznala. Už niekoľko nocí mávala rovnaký sen o tom, ako sa k nej tento pes pripútal, a keď si ho aj ona obľúbila, zahynul.“
Ecuró zastal. Muž pokračoval ďalej, vzdialenosť medzi nimi narástla na dva-tri kroky. Natiahol krok, aby ho dohnal.
„Ako z duchárskych príbehov.“
Takže aj tento pán patril k ľuďom, čo rozprávajú podivné historky. Medzi taxikármi sa takých vraj našlo veľa. Svoje rozprávanie zavše začínajú slovami: Nedávno sa mi stala čudná vec.
„Veru, desivý príbeh,“ pritakal muž. Podľa všetkého si vôbec nevšimol, že Ecuró na chvíľu zaostal.
„Na svete sa dejú čudné veci, povedali sme si vtedy so ženou a rozlúčili sme sa. Ona prešla cez prechod na druhú stranu, ja som Šestku ťahal po obvyklej vychádzkovej trase. Strašne zavýjal, neúnavne otáčal hlavu a snažil sa ísť za ňou. Tľapkal som ho po krku, a ako som sa ho snažil upokojiť, iba na malú chvíľku som povolil stisk na vôdzke.“
Ecuró podvedome zatajil dych, čakal na pokračovanie.
„Šestka vystrelil za ženou na cestu. Zrazilo ho auto.“
Záver podľa očakávaní, a predsa nečakaný.
„Vravím auto, ale mám na mysli vtedajšie motorové trojkolky. Moja žena ich odvtedy z duše nenávidela. Priznala sa mi, že sa jej veľmi uľavilo, keď začali vyrábať lepšie dopravné prostriedky a tie stroje zmizli z ciest.“
Prišli ku križovatke, kde sa prechádzalo cez širokú hlavnú cestu. Keď ju prekročia, budú už v Nagise. S pocitom, že domov je blízko, sa Ecuróovi do nôh vrátila sila.
„Neobyčajný príbeh,“ pokúsil sa o priateľskú pochvalu. „Kolegyne v práci sa určite potešia, keď im ho prerozprávam. Všetky majú rady strašidelné poviedky. Navyše, Šestka zahynul po tom, ako vytvoril puto medzi vami a vašou pani manželkou, takže je v tom aj štipka romantiky.“
Muž neodpovedal, len zdvihol ruku a zotrel si z tváre kvapky. Skôr to vyzeralo na pot než na dážď. Prečo sa však potil?
„Dlhý čas sme si tú záhadu nevedeli so ženou vysvetliť.“
V tme už bolo vidieť biele budovy Nagisy. Len v jednom okne na najvyššom poschodí sa svietilo. Nad ním blikal červený maják, zabezpečenie pred kolíziou s leteckou dopravou. Bez tých dvoch svetiel by budova v tme vyzerala ako obrovský náhrobný kameň, biely a nevýrazný.
„Prečo sa Šestka rozbehol za ženou, ktorú vôbec nepoznal? Dlho to zostávalo záhadou. Vyriešiť sa ju podarilo až zhruba pred piatimi rokmi.“
„Vyriešili ste ju?“
Ecuró si uvedomil, že po prvý raz počuje strašidelný príbeh s vysvetleným koncom.
„Veru vyriešili. Podobná vec sa totiž prihodila aj ženinej známej.“
Oná známa sa jedného dňa spoločne so synom, jeho manželkou a deťmi vybrala do zábavného parku. Kým čakali v rade na atrakciu, akosi čudne sa k nim pridružilo chlapča, asi tretiak na základnej škole.
„Pochopiteľne, to dieťa vôbec nepatrilo nikomu zo známych. Nikdy predtým sa nevideli. No ženina známa si naňho znenazdajky spomenula. Vídala ho v snoch, ktoré sa jej už nejaký čas opakovali každú noc. Poznala v ňom dieťa, ktoré k nej v tých snoch prichádzalo a spoločne sa hrávali.“
Ecuróovi v ten večer prvý raz naskočili zimomriavky. Presviedčal sám seba, že to bolo iba dažďom. Drobné mrholenie prenikalo telom a mrazilo až do špiku kostí. Z diaľky k nim doliehalo zvláštne hučanie. Akoby takých desať kilometrov od nich krúžila gigantická mucha.
„Ten chlapec zomrel,“ povedal starší muž dôrazne. „Keď sa viezli na horskej dráhe, zlyhalo mu srdce. Vraj to šlo aj pred súd.“
„Zomrel. Akože priamo pred očami známej vašej manželky?“
„Presne tak.“
Chvíľu kráčali mlčky. Zvuk gigantickej krúžiacej muchy znel o niečo bližšie.
„Len nedávno ste sa oženili, však?“
Pri tej náhlej otázke Ecuró vytreštil oči: „Čože?“
„Ste mladoženáč, že?“ Starší muž mal trochu sčervenené oči, akoby od plaču.
„Áno, ženil som sa ani nie pred mesiacom.“
Muž si opäť pre seba potichu zamrmlal: „Veru, to mám ale smolu…“
Desivá atmosféra už Ecuróa načisto opantala a nahnevane zvýšil hlas: „To dnes nehovoríte prvý raz. Čo tým myslíte? Mám z toho zlý pocit.“
Starší pán Ecuróove slová nepočul, celkom sa zahĺbil do vlastných myšlienok. Až po chvíli povedal suchým hlasom: „Nerozprávali vám na svadbe o povestnej červenej niti? O tom, ako budúcich manželov od narodenia spája červená niť zaviazaná na malíčkoch.“
Burácanie muších krídel sa neustále stupňovalo, až ho Ecuró konečne dokázal rozoznať. Ahá, motor. Asi motorkársky gang.
Muž zaklonil hlavu, zahľadel sa k oblohe. Zo šedých mračien presakoval dážď a padal mu do tváre. „Tá povesť je pravdivá. No a má aj svoj protipól.“
„Protipól?“
„Anjel smrti.“
Muž sa na Ecuróa ani len nepozrel. „Možno to znie kruto, ale inak sa to rozhodne nedá nazvať. Rovnako, ako budúcich manželov spája niť červená, tak nás niečo viaže s tým, kto pri nás zastane vo chvíli našej smrti. Povedzme, že to je čierna niť.“
Muž sa zahľadel na svoje ruky, akoby sa chcel presvedčiť, či tam skutočne nájde uviazanú nejakú niť. Aj Ecuró sa podvedome pozrel. Hoci tam nič byť nemohlo.
„Väčšinou pri nás v hodine smrti stojí rodina či partner. Spoločník, s ktorým nás spája červená niť. A tak celý život až do jeho konca žijeme vedno s človekom, s ktorým nás viažu dve nite, tá červená i tá čierna. Väčšinou. Ale nie vždy.“
Za mužovým chrbtom bolo vidieť záblesky. Reflektory predných svetiel. Približovali sa. Aj zvuk motora silnel, už by sa priam dal nazvať dunením.
„Občas sa stane, že nás čierna niť zviaže s iným človekom, než s ktorým nás spája niť červená. Svedok smrti na druhom konci čiernej nite sa, jednoducho povedané, tomu druhému stáva anjelom smrti. Keď sa s ním stretne, priateľsky sa pozhovárajú – a ak ide o zviera, pohladí ho po hlave, poláska… To je tá chvíľa, keď prichádza smrť. Smrť mimo kruhu najbližších. Nehoda. Kto je k tebe priviazaný čiernou niťou, tú niť pretrhne a odstrihne ťa z tohto sveta…“
Ecuró sa zachvel, akoby ho po chrbte krúživými pohybmi hladila zvlhnutá ruka.
„Mám nešťastný údel. Aj mne je z toho ťažko.“ Mužova tvár sa skrivila. „Že sa musím stať anjelom smrti niekomu takému dobrosrdečnému, ako si ty. Prečo? Prečo sme spojení práve my dvaja? To nikto nevie. Vraj osud je ako široká hracia plocha alebo skladačka. Nevnímame medzi sebou žiadnu spojitosť ani príčinný vzťah, ale z pohľadu osudu sa k sebe možno dokonale hodíme, máme rovnaký vzor. Možno práve preto sme mali pocit, že sa dávno poznáme, keď sme sa stretli. Preto sme si mysleli, že sme našli niekoho, kto nám bol predurčený. Preto tak Šestka priľnul k mojej žene. Preto sa chlapec pridružil k tej známej. ,Ach, našiel som ho, našiel som druhý kúsok.‘ To si pomyslia, lebo pri stretnutí objavia zavŕšený obraz osudu. Ich očiam však ostáva neviditeľný. Nie, vôbec ho nevidieť. To posledné, čo zazrieš, je tvár anjela smrti, ktorý nožnicami osudu rozstrihne čiernu niť…“
Znenazdajky sa rozlúčil. Zbohom. Obrátil sa, odchádzal. Ecuró ostal stáť ako omráčený, ruky mu bezvládne viseli popri tele. Ten muž mu náhle pripadal nesmierne blízky. Nechcel ho nechať odísť. Ešte chvíľu sa s ním chcel rozprávať. Len po tom túžil.
„Hej! Počkajte, prosím!“
Vykročil na cestu. Nohy sa mu rozbehli. A v tej chvíli: burácajúci motor a oslepujúce svetlo reflektorov…
Ecuró Mijake sa s údesom prebudil. Vlak už stál v stanici. Konečná. Cestujúci z vozňa sa pomaly presúvali ku dverám. V ktorej stanici po ceste asi tak zaspal? Náhlivo vystúpil a zhlboka sa nadýchol, aby zakryl zahanbenie. Keby sa bol prebudil o niečo neskôr, zo spánku by ho vytriasala vlaková obsluha.
Tak či onak, prisnil sa mu čudný sen. Srdce mu ešte stále splašene búšilo. Mičie o tom nemôže porozprávať, len by ju vyplašil. Sen o vlastnej smrti tak skoro po svadbe neveští nič dobré.
Na ceste k turniketom bolo pomerne veľa ľudí, ale keď už vyšiel von na ulicu, k nástupišťu taxíkov sa vydal iba sám. V tú noc bol zrejme jediným obyvateľom štvrte Nagisa, ktorý sa viezol posledným vlakom.
Ecuró rozprestrel skladací dáždnik.
Nočný dážď zahmlieval výhľad. Teplota klesla v porovnaní s dňom o takmer desať stupňov. Už ale nepochybne bola jar. Pri postávaní a čakaní na taxík nepotreboval podupkávať nohami, aby si zahrial prsty, hoci sa mu v tej chvíli aj zachcelo. Za posledných tridsať minút neprešiel okolo jediný taxík.
Mijuki Mijabe 宮部みゆき
Mijuki Mijabe 宮部みゆき
foto: InstagramNarodila sa v roku 1960 v Tokiu. Počas práce v advokátskej kancelárii debutovala knihou Zločin nášho suseda* (我らが隣人の犯罪) v roku 1987, za ktorú získala ocenenie pre začínajúcich autorov All Yomimono v kategórii detektívne príbehy. Píše žánrovú literatúru, v zahraničí je známa najmä detektívkami a fantasy, no medzi jej dielami možno nájsť aj sci-fi, thriller či historickú fikciu. Získala viacero literárnych ocenení. Ústredným prvkom jej diel býva komunita a vplyv konzumnej spoločnosti na rodinný život a vzťahy.
Dielo Ohnivé kolo* (火車) získalo v roku 1993 Cenu Šúgoróa Jamamota a bolo preložené aj do angličtiny pod názvom All She Was Worth. Televízna stanica Asahi ju dva razy sfilmovala, v rokoch 1994 a 2011. Ide o detektívny príbeh policajného inšpektora, vyšetrujúceho prípad zmiznutia ženy, ktorá by zároveň mohla byť zlodejom identity, lebo sa pokúša vyhnúť splácaniu dlhov. Aj ďalšie knihy z policajného „krimi“ prostredia získali literárne ocenenia: knihu Dôvod* (理由, 1999), ocenenú Naokiho cenou, tvorí séria výsluchov vedených za účelom objasnenia vraždy a kniha Zločin cez kopirák* (摸倣犯, 2001, do angličtiny preložená ako Puppet Master), ktorá získala Cenu denníka Mainiči, je inšpirovaná skutočnými udalosťami. Z pohľadu vyšetrujúcich detektívov, príbuzných obetí a svedkov opisuje prípad zmiznutia viacerých žien a sériových vrážd, zatiaľ čo v druhej časti predstavuje vzťahy, prostredie i pohnútky kriminálnikov. Na Zločin cez kopirák hlavnou postavou detektíva voľne nadväzuje kniha R.P.G. (2001, do angličtiny preložená ako Shadow Family), v ktorej dominujú vzťahy rozbitej rodiny a kde pretvárka v skutočnom i online svete prerástla až do série chladnokrvných vrážd.
Príjemným oddychovým čítaním je kniha Stepfather Step (ステップファザー・ステップ, 1996). Séria komických príbehov z prostredia zločinu sa tentoraz točí okolo „rodiny“ profesionálneho vykrádača, jeho komplicov a dvojice vypočítavých a zároveň milo naivných stredoškolákov dvojčiat, ktorí spravia čokoľvek, aby ušli pred sociálnou službou po tom, ako ich opustili rodičia. Príbehy sa stali základom rovnomenného televízneho seriálu.
Pre mladých čitateľov je určený aj fantasy príbeh Brave Story (ブレイブ・ストーリー, 2003) o chlapcovi, ktorý nájde čarovný vstup do iného sveta. Anglický preklad získal Batchelderovej cenu. V Japonsku patrí medzi bestsellery, príbeh adaptovali do komiksovej podoby, do animovaného filmu a videohry.
Poviedka Očiam neviditeľný* (決して見えない) vyšla v zbierke poviedok Dážď v podzemnom meste* (地下街の雨, 1998). Zbierka obsahuje sedem poviedok s rôznymi témami, napísaných v rôznych žánroch, každá sa však nejakým spôsobom dotýka spoločenských vzťahov, od kamarátsko-ľúbostného napätia, žiarlivosti a rivality v prvej poviedke Dážď v podzemnom meste až po rodinné vzťahy v jednej domácnosti, stratené v ruchu a hluku každodenného života a znovunájdené vďaka pochybnému experimentu v poviedke Zbohom, pán Kirihara!* (そよなら、キリハラさん). Poviedku Očiam neviditeľný som si k prekladu zvolila pre dynamický spád pomocou priamej reči, ako aj pre určitú láskavosť, ktorá z opisovaného rozhovoru vyznieva a snúbi sa s citeľne sa blížiacou tragédiou.
* slovenské názvy uvedených diel sú priamym prekladom pôvodného japonského názvu.
Zdroje:
MIJABE, Mijuki 宮部みゆき: Stepfather Step. ステップファザー・ステップ. Tokio: Kódanša, 2009. ISBN 978-4-06-263285-3
MIJABE, Mijuki 宮部みゆき: Čikagai no ame. 地下街の雨 [Dážď v podzemnom meste] Tokio: Šúeiša, 2013. ISBN 978-4-08-748864-7
MIJABE, Mijuki 宮部みゆき: Mohóhan. 模倣犯 [Zločin cez kopirák] Tokio: Šinčóša, 2017 ISBN 978-4-10-136924-2
MIJABE, Mijuki 宮部みゆき: R.P.G. Tokio: Šúeiša, 2015. ISBN 978-4-08-747349-0
http://www.osawa-office.co.jp/write/miyabe.html
https://en.wikipedia.org/wiki/Miyuki_Miyabe
Milena Klenovičová
Milena Klenovičová
foto: archív autoraMilena Klenovičová
Narodila sa v roku 1985 v Bratislave. Vyštudovala archívnictvo a pomocné vedy historické a neskôr v bakalárskom stupni aj japonský jazyk a medzikultúrnu komunikáciu, oba odbory na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Absolvovala jednoročný študijný pobyt v zahraničí na Univerzite Waseda v Tokiu. V súčasnosti je zamestnaná v medzinárodnej firme, kde istý čas pracovala na úseku podpory predaja aj pre japonský trh. Počas štúdií sa zúčastnila viacerých prekladových projektov na dobrovoľníckej báze, ale prekladu sa zatiaľ venuje iba neprofesionálne. Hlavným predmetom jej záujmu je história, najmä obdobie stredoveku.