Mieko Kawakami: Letný príbeh z pripravovaných kníh

Z japončiny preložil František Paulovič

Úryvok je z pripravovanej knihy Mieko Kawakami: Letný príbeh, ktorá vyjde vo vydavateľstve Ikar v edícii ODEON. Preklad pred vydaním ešte prejde ďalšou redakčnou úpravou, preto sa tento úryvok nemusí zhodovať s vydanou verziou.

Hlavu mám akoby vypchatú starou bavlnou. A vôbec, aký je deň? Dole, v miestach okolo kostrče, som pocítila niečo vlhké. Ak by záležalo na mne, naďalej by som ostala v posteli a vôbec nikam z nej nevyliezala, no nebolo na výber, musela som vstať a ísť na záchod. V mysli som si vybavila svoj kalendár a snažila sa spomenúť si, kedy som mala naposledy menštruáciu. Už viem… Počkať, podľa termínu to teda určite nebude, prišla o desať dní skôr.

Ak nerátam niekoľko rokov na začiatku, kedy som ju tiež dostávala nepravidelne, pätnásť rokov som ju mala akoby podľa čiary narysovanej v kalendári pravítkom, prichádzala vždy presne po dvadsiatich ôsmich dňoch. Čo teda spôsobuje to, že sa mi v ostatných dvoch rokoch takto vychyľuje?

Dumala som nad tým, keď som si náhle uvedomila ‒ prečo to moje močenie nie a nie skončiť, prečo trvá tak dlho? Moja ospalá myseľ tým bola prekvapená a len som musela čakať, kým sa to skončí. Zatiaľ som zízala na krvavý fľak na stiahnutých nohavičkách. Mapa Japonska – vidím mapu Japonska a neviem si s tým dať rady. Centrálny bod Osaka a po okrajoch Šikoku spolu s Aomori, miesta, kde som ešte nikdy nebola. To sa však netýka len Aomori, doteraz som vlastne nikde poriadne nebola a nevlastním ani cestovný pas.

Pravdepodobne nebolo ešte ani sedem hodín ráno, usudzujúc podľa svetla za oknom. Leto spalo, ešte sa neprebudilo, a vzduch bol stále čerstvý. Zrazu som pocítila bolesť a zmraštila pritom obočie, bola to opica. Dala sa však vydržať, o nič hrozné nešlo. Odtrhla som z kotúčika toaletný papier a vyskladala si z neho vložku, ktorú som si umiestnila medzi nohy. Natiahla som si nohavičky, spláchla a vrátila sa do izby. Zatiaľ čo som si líhala späť do postele, toaletný papier sa mi miesil medzi nohami ako miniatúrny futon. Koľkokrát ešte budem mať svoje dni? rojilo sa mi v mysli na pokraji spánku, o ktorom som si nebola istá, či nakoniec príde. Koľkokrát ju ešte budem mať vo svojom tele? Koľkokrát sa to už stalo? Ani tento mesiac si neotehotnela, však? Táto veta sa mi zobrazila pred očami ako bublina patriaca nejakej kreslenej postave manga. Neotehotnela si? Áno, neotehotnela som, a neotehotniem ani na ďalší mesiac a ani na ten, čo príde po ňom – s mojím tehotenstvom sa jednoducho nepočíta! Takto som to vysvetlila tej vznášajúcej sa bubline. Ďalšie hlasy v mojej hlave sa postupne vytratili kdesi do diaľky a ja som zaspala, skôr ako by som si to uvedomila.

Keď som sa definitívne zobudila, Makiko bola preč. Kam odišla? Na okamih ma obstúpila panika, no vzápätí som už bola v obraze – vybavili sa mi jej slová zo včerajška, keď sme spolu pili. Idem sa stretnúť s jednou kamarátkou, potom pôjdem do banky a potom na konzultáciu do tej kliniky, ktorú som si vybrala. Mala by som sa vrátiť asi tak okolo siedmej, dohodneme sa, čo si dáme na večeru! Pozrela som sa na hodiny, bolo pol dvanástej. Midoriko už bola hore, polihovala na futone a čítala si knihu. Normálne nejedávam raňajky, a tak som pozabudla, že je ešte dieťa a raňajky sú preto pre ňu dôležité.

„Prepáč! Určite už musíš byť hladná, fakt ma to mrzí. Po včerajšku mám opicu a musela som ju dospávať na dva razy.“
Uprene na mňa hľadela, ukázala smerom do kuchyne a rukami mi naznačila, že si už stihla dať krajec toastového chleba.
„Tak to je super!“ usmiala som sa. „Na jedenie tu toho veľa nemám, preto ak niečo nájdeš, pokojne si to daj.“
Prikývla a opäť sa vrátila ku knihe.

Bolo letné doobedie, okno jemne sálalo jasom slnečných lúčov. Poležiačky som sa ešte poriadne ponaťahovala, z útrob môjho tela sa ozvalo praskanie kĺbov. Nakoniec som vstala a začala odpratávať futon. Vtedy som si na obliečke všimla krúžok mojej krvi. Ale to hádam nie! Kedy naposledy sa mi to stalo? Samozrejme, som v období, keď ju dostávam v nepravidelných intervaloch, no toto som naozaj nečakala. Dosť nahlas som si povzdychla. Za hlbokým nádychom nasledoval výdych. Rozopla som zips na obliečke a vyzliekla som ju z futonu. Obliečku som potom odniesla do kúpeľne. Ak budeš prať škvrny po menštruačnej krvi v horúcej vode, tak tým len docieliš to, že tam zostanú. Musíš ich preto oprať v studenej vode. Kto ma to len naučil? Mama ani Komi to určite neboli, nebol to ani nikto zo strednej. Zakrvavené časti inak dosť širokej obliečky som načuchrala tak, aby boli navrchu, a ponorila som ich do lavóra naplneného vodou, v ktorej som predtým rozpustila prací prášok.

Z ničoho nič, to keď som počupiačky nad lavórom prepierala moje krvavé škvrny, ucítila som na sebe niečí pohľad. Otočila som sa. Vo dverách stála Midoriko.

„Dnes spolu pôjdeme do zábavného parku,“ prehovorila som, zatiaľ čo som stále čupela nad lavórom, k nej som mala otočenú len hlavu. Pridala som aj to, že sa mi včera stala taká drobná nehoda a teraz ju musím vyprať. Neodpovedala mi, len nemo pozorovala pohyby mojich rúk a mokrej obliečky. V úzkej kúpeľni sa ozýval ich pleskot a jemné špliechanie vody.

„Krv vyperieš iba v studenej vode.“

Sledovala som, ako sa škvrna pomaly rozpúšťa v pene a potom som sa na chvíľu opäť pozrela na Midoriko, naše pohľady sa na chvíľu stretli. Prikývla mi a vrátila sa do izby.

◯ Teraz napíšem to, čo som sa dnes dozvedela o ženských vajíčkach. Ak sa vajíčko a mužská spermia spoja, vajíčko bude oplodnené. V opačnom prípade ostane neoplodnené, ale to som už vedela. K tomu oplodneniu nedochádza v maternici, ale deje sa to v častiach, ktoré pripomínajú trubice a volajú sa vajíčkovody. V nich sa vajíčko oplodní a potom putuje do maternice. No veľmi dobre tomu nerozumiem ‒ hľadala som preto v knihách, prezerala si obrázky ‒, ako sa vajíčka dostanú z vaječníkov do vajíčkovodov, ktoré vyzerajú ako roztiahnuté prsty na rukách? Ako to robia? Ako vedia, kam majú ísť, keď je okolo nich tak veľa priestoru? Je tu ešte niečo, čomu dobre nerozumiem, ani keď nad tým tuho premýšľam. Povedzme, že je vajíčko oplodnené a že sa rozhodlo, že z neho bude potom dievča. Takéto bábätko, ktoré sa ešte nenarodilo, má vo vaječníkoch (desí ma to teda dosť, ale ono ich už naozaj má) asi sedem miliónov vajíčok. Inak v tomto období ich má najviac. Postupne mu však začnú ubúdať a v čase pôrodu ich má už len okolo milióna. Žiadne nové už nepribudnú, v kuse mu už budú len ubúdať a miznúť. Dievča v mojom veku, ktoré už dostalo menštruáciu, ich má len okolo tristotisíc a len malý počet z nich sa dokáže naplno vyvinúť – to len ony môžu byť oplodnené, sú to vajíčka schopné zariadiť tehotenstvo. Toto celé mi pripadá poriadne desivé, hotový horor! Naozaj. Moje telo, ešte skôr ako sa stihne narodiť, má prostriedky na to, aby otehotnelo, a tých prostriedkov má dokonca vtedy najviac! V skutočnosti som to, čo teraz píšem, v knihách nenašla, je to len moja vlastná úvaha. Niekedy mám sto chutí všetky tie veci zničiť, tie ktoré sa zrodili v mojom tele ešte pred narodením, a sama nerozumiem, prečo to tak chcem.

Midoriko

Zábavný park zaplnila masa ľudí, čo však nebolo až také hrozné a dalo sa to vydržať ‒ boli predsa letné prázdniny ‒, miera zaľudnenosti včera na hlavnej tokijskej stanici bola podstatne väčšia. Ľudia tu medzi sebou dodržiavali primerané rozostupy, všetci sa zjavne bavili a usmievali sa.

Boli tu celé rodiny, páriky vysokoškolákov, ktorí stále vyzerajú ako deti, veľké skupiny, pri ktorých sa nedalo rozlíšiť, či od veľkého nadšenia vykrikujú alebo plačú. Rozjarené dievčatá, držiace sa za ruky. Muži s vážnou tvárou si ustavične niečo overovali na mapkách a kráčali ovešaní toľkými vecami, že pôsobili, akoby sa vydali na vysokohorskú túru. Mladé mamičky pred sebou tlačili kočíky obťažkané kopami tašiek a nahlas vykrikovali mená svojich ratolestí, ktoré šantili a sliedili okolo seba zvedavými očami. Niekoľko dôchodcov na lavičkách lízalo zmrzlinový krém. Ľudia chodili, jedli, postávali a zem sa triasla, intervaly rachotu burácajúcej horskej dráhy, trieliacej ponad naše hlavy, sa vo vzduchu premiešavali so všakovakou hudbou a melódiami.

Nemala som ani najmenšiu predstavu o počte jázd, ktoré bude môcť Midoriko využiť za celodňovú bezplatnú vstupenku. Na turniketoch nám za ňu dali pásky na zápästia. Je to ako náramok, vysvetlila som jej, ona mlčala a len ku mne vystrela tenkú ruku, horúcu od letného slnka. Oblepila som jej okolo ruky špeciálnu pásku, dala som si pozor, aby som jej ju neupevnila príliš natesno. Otočila zápästím, skontrolovala, či ju neomína, a rukou si zakryla oči pred slnkom.

„Pečie ako divé, obidve budeme spálené,“ povedala som jej. „Nuž čo, vydržať to vydržím, no predsa len som si mala zobrať ochranné čierne návleky na ruky…“

Nezisťovala som, aká dnes bude najvyššia teplota, no pálilo tak, že som nadobudla pocit, že teplota poľahky musela prekročiť tridsaťpäť stupňov. Slnko dosiahlo najvyšší bod a za žiadnych okolností sa nedalo uniknúť pred jeho radiáciou. Priezračné biele lúče bez súcitu ožarovali prístrešky obchodov, trepotajúcu vodu fontány, okolo ktorej sa hrali deti, informačné tabule pri predajni vstupeniek, pokožku ľudí, kovové konštrukcie hlavných atrakcií. Na lavičke pri jednom stánku sedeli dve ženy v rovnakých, extravagantných šatách bez ramienok s tenkou šnúrkou okolo krku a spoločne sa natierali ochranným krémom.

„Ak sa dnes spálim, budem čierna nasledujúce tri roky,“ povedala som Midoriko a pozerala som sa smerom k sediacej dvojici. „Pozri na tie ich šaty, celkom ujdú, nemyslíš?“

Zdalo sa, že Midoriko šaty ani ochranný krém proti slnku nezaujímajú. Neustále sa nakláňala nad mapku, potom z nej odlepovala zrak a pohybom hlavy mi naznačovala, ktorým smerom sa nachádza atrakcia. Do okrúhleho čela jej padali zlepené detské vlasy, na lícach mala jemný červený opar.

„Chceš ísť tam?“

Midoriko si ako prvú vybrala atrakciu s názvom Viking, mala tvar obrovskej lode. Oznam pri vchode uvádzal čas čakania dvadsať minút. Celé to spočívalo v postupne sa zrýchľujúcich pohyboch vpred a vzad. Na prvý pohľad to vyzeralo celkom neškodne, ale v skutočnosti bol opak pravdou. Raz som to vyskúšala, myslela som si, že to nebude problém, veď je to len obyčajná hojdačka, no poriadne som to oľutovala. Keď ma to vyšvihlo hore a ja som potom padala dole, mala som pocit, že sa rozťahujem a ide mi prasknúť žalúdok. Zaujímalo by ma, či má tento stav, v ktorom celé vaše telo totálne kričí, nejaké pomenovanie. A kde presne v tele vzniká ten pocit prebudenia? Čo sa s tebou vtedy vlastne deje? Vždy, keď si na ten pocit spomeniem, predstavím si ľudí skáčucich z výškových budov ‒ kým dopadnú na zem, trvá to len pár sekúnd, no rada by som poznala, čo je to posledné, čo cítia. Krátko po tom, ako zaznie ten ich krátky výkrik a horská dráha s kovovým rachotom, pripomínajúcim plač, vrazí celou silou do zeme.

V stánku som kúpila vodu a pomarančový džús. Našla som si lavičku v tieni stromu, ktorého meno som nepoznala. Krátko nato sa vrátila Midoriko. Tvárila sa úplne rovnako, ako keď odchádzala.

„Nakoniec si to vzdala, však?“ opýtala som sa jej, ona iba pokrútila hlavou.

„Vyskúšala si to?“

Len znudene prikývla.

„A aké to bolo? No nehovor mi, že to nestálo za to.“

Tentoraz už na mňa nereagovala, len naznačila, že sa presúvame k ďalšej atrakcii, a vyrazila tým smerom. Neostávalo mi nič iné, len sa za ňou rýchlo rozbehnúť.

◯ Napíšem niečo o prsiach. Nikdy ich na mne nebolo vidieť, ale teraz mi začali rásť, nafukujú sa. Nemám s nimi nič spoločné, s tým, ako sa nafukujú. Čo sa im stalo? A kvôli čomu? Odkiaľ sa nadúvajú? Prečo nemôžem ostať taká, aká som? Dievčatá si ich ukazujú, skackajú pri tom, natriasajú nimi. Sú také, ktoré sa s nimi chvália hneď po tom, ako im podrastú. Chalani si to všímajú a podľa toho sa správajú. Prečo ich to tak teší? Som divná? Nenávidím to! Nenávidím to, ako sa mi nadúvajú! Ale že totálne! Na smrť ich nenávidím! Mama do telefónu hovorila, že si ich chce operáciou zväčšiť. Rozprávala sa s niekým z nemocnice. Chcela som to všetko počuť, a tak som stála blízko nej. Nemohla, samozrejme, vynechať to, ako ma porodila a ako ma potom musela dojčiť. Telefonovala každý deň. Hlupaňa! Takže chceš, aby si mala telo ako pred pôrodom? A nebolo by ti teda lepšie, ak by si ma nemala? Nebol by tvoj život lepší, keby som sa nenarodila? Nič by sa nestalo, keby sa ani jedna z nás nenarodila – to si fakt myslím ‒, nebolo by to smutné ani veselé a nič by sa nám nestalo, keby sme tu neboli. Za to, že máme vajíčka a spermie, my nemôžeme, no my všetci sa môžeme postarať o to, aby sa naše vajíčka a spermie nikdy nestretli.

Midoriko

Mieko Kawakami 川上未映子

Mieko Kawakami 川上未映子

Foto: nytimes.com

Držiteľka mnohých prestížnych literárnych cien Mieko Kawakami sa narodila v roku 1976 v Osake a na literárnej scéne sa objavila v roku 2006. Predtým pracovala ako hosteska, textárka, nahrala tri sólové hudobné albumy, japonskej verejnosti bola známa aj ako blogerka. Za prvý román Proporcie môjho ega, mojich zubov, a potom sveta ( わたくし率 イン歯－、または世界) získala v roku 2007 ako mladá začínajúca autorka Cenu Cuboučiho Šódžóa (早稲田大学坪内逍遙大賞奨励賞) a o rok neskôr za román Prsia a vajíčka (乳と卵) Akutagawovu cenu (芥川龍之介賞). Venuje sa zobrazovaniu tém spojených s rolami ženy v modernej japonskej spoločnosti, problematike ženského tela. Ako rodáčka z Osaky vo svojich dielach často používa kansaiský dialekt (関西弁). Aj nasledujúcimi románmi potvrdila, že je na súčasnej japonskej literárnej scéne žiarivým zjavom – v roku 2010 za román Nebo ( ヘヴン) dostala Literárnu cenu Murasaki Šikibu (紫式部文学賞) a v roku 2013 Cenu Tanizakiho Džuničiróa ( 谷崎潤一郎賞) za román Sny lásky (愛の夢とか). Na medzinárodnej scéne sa presadila v roku 2020 vďaka románu Letný príbeh (夏物語) z roku 2019, ktorý je rozšírenou verziou románu Prsia a vajíčka. Čitateľom ponúka nevšednú sondu do sveta žien, v provokatívnej nahote zobrazuje sociálne, ale aj ekonomické útrapy slobodných matiek v modernom Japonsku, nevyhýba sa témam sexuálneho násilia, psychických porúch či etickým otázkam umelého oplodnenia.

František Paulovič

Foto: Archív autora

František Paulovič

Narodil sa v roku 1979 v Martine. Vyštudoval odbor japonský jazyk a medzikultúrna komunikácia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave . Na Katedre východoázijských štúdiu FiF UK pokračoval v doktorandskom štúdiu v odbore Orientálne jazyky a literatúra. Venuje sa modernej japonskej poézii a avantgardným hnutiam v 20. a 30. rokoch.  V Japonsku absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, naposledy na univerzite Kógakkan v Ise. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre východoázijských štúdií, kde vyučuje japonský jazyk, dejiny japonskej literatúry a japonskú históriu. Prekladá z japončiny. S profesorom Zamborom je spoluautor prvého slovenského prekladu významného japonského básnika Macua Bašóa (Skalná ruža, 2019).