KonVerzácia s Františkom Paulovičom

pýta sa Igor Tyšš

František Paulovič sa narodil v roku 1979 v Martine. Vyštudoval odbor japonský jazyk a medzikultúrna komunikácia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Na Katedre východoázijských štúdií FiF UK pokračoval v doktorandskom štúdiu v odbore orientálne jazyky a literatúry. Venuje sa modernej japonskej poézii a avantgardným hnutiam v dvadsiatych a tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre východoázijských štúdií. Prekladá z japončiny.

S pánom Paulovičom som sa rozprával online a následne korešpondenčnou formou (cez email). Z času, ktorý sme spolu strávili, som nadobudol dojem, že je to človek, ktorého vedomosti a uvažovanie siahajú do šírky i hĺbky, dokázal poľahky odhadnúť, kam svojimi otázkami mierim a často mi ich pomohol korigovať. Odpovedal vždy úprimne, napohľad možno až úsečne, no zakaždým dokázal preniknúť k podstate problému. Niektoré jeho odpovede ma veľmi prekvapili, aj predvídateľné otázky (veď prekladateľa sa človek nebude pýtať na kváskovanie) totiž často uchopil svojsky a odpovedal na ne nekonvenčne.

Ste vysokoškolský učiteľ, výskumník, prekladáte z japonského jazyka. Ako by ste človeku, ktorý o Vás doteraz nikdy nepočul, vysvetlili, kto je František Paulovič? Ako sa vidíte Vy?
Osobne sa stále vidím na predmestí estónskeho Talinu, kde som pred rokmi objavil zhorený drevený dom – neviem, či to bola kuchyňa, alebo spálňa – ale ako som tam v ňom vtedy stál, mal som príjemný pocit, že som konečne zharmonizovaný, že som našiel miesto, kam patrím.

Ako ste sa dostali k japonskému jazyku, japonskej kultúre a k ich štúdiu? Nie je to úplne bežný odbor.
Hlavne cez knihy. V roku 1988 som sa zúčastnil súťaže v kreslení kriedou na chodník pred martinským okresným národným výborom a vyhral som knihu Cesty bohov. Viktor Krupa v nej prerozprával japonskú mytológiu zaznamenanú v Kodžiki, vydali to Mladé letá. Mala na mňa zásadný vplyv, nasmerovala ma k Japonsku. Pochádzam z rodiny kníhtlačiarov, knihy boli vždy integrálnou súčasťou nášho priestoru, postupne som si ho tak začal napĺňať tými o Japonsku. Rozhodnutie študovať japončinu však prišlo za iných okolností, skôr smutných. Pôvodne som vyštudoval muzeológiu, pracoval som v Slovenskom národnom literárnom múzeu, potom som asi dva roky pôsobil v Turčianskej galérii – no jedného dňa som skončil na úrade práce. Navyše presne v rovnakom čase diagnostikovali matke rakovinu. Mohol som sa už len chodiť pozerať do nemocnice, ako nás opúšťa, ako čerstvo nezamestnaný som na to mal fúru času. To obdobie ma zdevastovalo, jedným z mála potešení bolo práve čítanie japonskej literatúry v prekladoch. Dokonca aj na konci dňa, v ktorom nám matka zomrela, som si čítal poviedky od Naoja Šigu. Našiel som spriaznený priestor, perfektne to korelovalo s mojím vnútorným smútkom. Do popredia sa však zároveň pri čítaní dostávala istá dynamika a živorodosť, ktoré boli všade tam, kde by sa za iných okolností už dalo dávno hovoriť len o rezignácii a devastácii. Prakticky som sa nanovo aktivoval, chcel som poznať tie texty v origináli, pracovať s nimi.

Ako sa na Slovensku študuje japonológia a na čo pripravujete jej absolventov? Čo konkrétne učíte Vy?
Na Katedre východoázijských štúdií Filozofickej fakulty UK poskytujeme v študijnom programe východoázijské štúdiá intenzívnu výučbu japončiny v štandardnom spojení s japonologickými predmetmi. Máme bilaterálne zmluvy s množstvom japonských univerzít, každému nášmu študentovi ponúkame možnosť stráviť minimálne jeden rok v Japonsku. Absolventi nadobúdajú komplexný pohľad na Japonsko, majú jazykové zručnosti na prácu s japončinou a Japoncami. Ja sa momentálne venujem výučbe japonských dejín a literatúry, ďalej učím dejiny náboženstva, mám semináre o kinematografii a modernej spoločnosti. Tento široký záber je spôsobený tým, že v slovenskom akademickom prostredí je nás japonológov málo, prakticky sme ostali len ja a moje dve kolegyne. Musím v tejto súvislosti dodať, že štandardný japonologický program, pod ktorým rozumieme spojenie jazyka a ostatných predmetov viažucich sa na interdisciplinárne poznanie Japonska, sa u nás datuje od roku 2015.

Dokonca aj na konci dňa, v ktorom nám matka zomrela, som si čítal poviedky od Naoja Šigu. Našiel som spriaznený priestor.

Predtým síce dominovala na našej katedre kvalitná výučba japončiny, no „nejazykové“ predmety, ktoré teraz vyučujeme, prakticky neexistovali. Namiesto toho sme mali predmety, v ktorých o Japonsku nepadlo ani slovo a ich obsah veľmi pripomínal náuku antropozofie. Ešte ako študent som sa preto „učil“, že človek dušu má a zvieratká nie, respektíve, ak áno, tak len kolektívnu… Bola to absurdná anomália v rámci vysokoškolského prostredia, ale aj v rámci japonologických štúdií, nakoľko antropocentrický pohľad na svet je v absolútne príkrom rozpore so základnými princípmi, na ktorých je vystavaná japonská kultúrna a jej duchovné tradície. Našťastie, našim kolegom zo sinológie záležalo na osude slovenskej japonológie omnoho viac než niektorým bývalým členom nášho kabinetu a iniciovali nutné zmeny, aby sme sa konečne profilovali ako všetky kabinety japonológie v stredoeurópskom priestore. K reštartu normálnej a štandardnej japonológie výrazne prispel prof. Martin Slobodník. Okrem práce na fakulte ešte paralelne učím japončinu na Gymnáziu Párovská 1 v Nitre.

Ako sa učí japončina? Je rozdiel učiť ju na vysokej škole a na gymnáziu? Ako vôbec došlo k tomu, že ju vyučujete aj na gymnáziu?
Japončina je celkom komplikovaný systém, ktorý vyžaduje trpezlivosť a niekoľkoročné úsilie. Len základný počet znakov džójó kandži sa u nás učí päť rokov. Problém nie je ani tak ich počet (2 136), skôr to, že väčšina znakov má vždy dve a viac čítaní. Uvediem to na príklade znaku 名 – v slove vizitka meiši 名刺 sa číta „mei“, v slove meno namae 名前 sa číta ako „na“ a v slove daimjó (feudálny zemepán) 大名 sa číta „mjó“. Ide prakticky o permanentný proces memorovania, ktorý je často frustrujúci, pretože nikto presne nevie vysvetliť, prečo sa ten znak číta tromi rôznymi spôsobmi. Rozdiel v učení na gymnáziu, kde japončinu vyučujeme zatiaľ ako výberový predmet, vnímam len v menšom počte hodín – na fakulte ich máme viac a sú intenzívnejšie. Záujem zo strany študentov je rovnaký, myslím si, že ich to baví. Samotná výučba na gymnáziu sa realizuje vďaka p. riaditeľovi Chudíkovi – to on prišiel s týmto nápadom a ja som ochotne súhlasil a dohodol sa na spolupráci. Myslím si, že aj slovenské stredoškolské vzdelávanie by malo v dnešnej dobe globalizácie reflektovať fakt, že Japonsko v mnohých ohľadoch patrí medzi svetových lídrov a to neustále opakovanie konštatovaní o jeho „vzdialenosti“, „inakosti“ sa mi v tomto storočí prudkých ekonomických a technologických zmien zdá kontraproduktívne a hlavne dosť mimo. To, že japončinu ponúkame na druhom stupni strednej školy, vnímam ako určitý akt „deorientalizácie“.

Vo svojom výskume sa venujete japonskej literatúre a kultúre dvadsiatych a tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Aspoň z pohľadu človeka, ktorý sa zaujíma o svetové dejiny a totalitné ideológie, by som povedal, že ide o extrémne obdobie, kedy politickou scénou relatívne pravidelne otriasali vraždy, u politickej reprezentácie bol badateľný nárast imperiálnych panazianistických ambícií spojený so xenofóbiou až rasizmom a v krajine sa etabloval zvláštny režim, spojenie absolutistickej monarchie a militaristickej totality. V čom je toto obdobie zaujímavé z hľadiska kultúry a literatúry a čo ste si z neho odniesli?
Militanti a pravicoví šovinisti naozaj paralyzovali súdobú japonskú spoločnosť, z pohľadu literatúry je preto významná diskusia, do akej miery u mnohých autorov prebiehala autocenzúra. No o generácii avantgardných básnikov platia skôr slová Kodžina Karataniho, že byť politicky angažovaný v umení znamená byť nejaponský – minimálne u autorov, ktorými sa zaoberám, vôbec nedochádzalo k politizácii ich tvorby, a tak relatívne dlho si ich štátna cenzúra vôbec nevšímala, jednoducho nemala dôvod. K negatívnej zmene došlo až koncom tridsiatych rokov, keď napríklad vojenská polícia kenpeitai zatkla a na dva roky odsúdili básnikov v Kóbe len za to, že mali na poličkách knihy od Baudelaira – nedostatočne „japonského“ autora. Napriek tomu, ak si odmyslíme tragické dejinné súvislosti, sa nám zachovali pozoruhodné diela. Vždy ma napríklad fascinuje, ako už v roku 1929 Džunzaburó Nišiwaki kritizoval Andrého Bretona a dosť ironicky odsúdil jeho nadšenie pre takzvanú surrealistickú revolúciu zaujímavým argumentom, že neprináša do poézie/umenia nič nové, len rozvíja myšlienky, ktoré už dávno priniesol napríklad Francis Bacon. Ešte dodám, že do dvadsiatych a tridsiatych rokov ma nasmeroval môj školiteľ profesor Raoul David Findeisen. Bolo to dobré usmernenie, lebo okrem nekončiaceho nadšenia z obdobia začiatkov japonského modernizmu som si odniesol napríklad aj lásku k francúzskej poézii rovnakého obdobia.

Okrem učenia na vysokej škole a výskumu japonskej literatúry a kultúry z japončiny aj prekladáte. Vaše doterajšie prekladateľské dielo je značne rôznorodé: na jednej strane máte na svojom konte tzv. raito noberu román Hiro Arikawy Zápisky cestujúcej mačky (2020, Lindeni) a na strane druhej ste spolu s Jánom Zamborom autorom prvého slovenského prekladu výberu z haikai Macua Bašóa (2019, Skalná ruža). Máte dojem, že ako odborník na menej rozšírený jazyk musíte v literárnom živote takpovediac zastať viac? Ako sa vysporiadavate so žánrovou a tematickou rôznorodosťou textov na preklad?
Doteraz to bolo vždy o prijatej ponuke, a tak bolo potrebné absolvovať úvodné fázy, aby som sa adaptoval na prekladaný text. Myslím si však, že som na tom úplne rovnako ako každý prekladateľ, v tomto ohľade japončina určite nie je ničím špecifická.

Prekladám v istých intenzívnych intervaloch, obyčajne si vtedy vypnem mobil a WiFi, vôbec nečítam emaily, žijem v bubline izolovanej od zvyšku sveta.

Preklad haikai inicioval profesor Zambor, ešte ako PhD. študent som navštevoval jeho seminár taxonómia a interpretácia metafory, dohodli sme sa na spolupráci a mojou úlohou bola práca s originálmi a štúdium pozadia ich vzniku. Vnímal som to ako skvelú príležitosť podstatne si prehĺbiť znalosti diela tohto ikonického básnika. V prípade románu Hiro Arikawy som sa musel adaptovať na tzv. raito noberu (angl. light novel). V Japonsku je tento žáner určený mladým čitateľom, študentom, dá sa povedať, že sa nepovažuje za „vyššiu“ literatúru, no je nesmierne populárny a komerčne úspešný. V preklade som preto musel riešiť žánrovú schematickosť a isté neduhy, ako napríklad opakovanie tých istých viet. Vo výsledku preto veľmi pomohla redakčná práca Viliama Hlavatého – aj vďaka nemu sa kniha číta ľahko, teda aj v našom preklade spĺňa typické atribúty raito noberu. Samotný kultúrny kontext a žánrovú rôznorodosť príliš nepociťujem – možno preto, že pokrývam výučbu pestrej škály predmetov, a tak som si na istý stupeň roztrieštenej pozornosti už asi po tých rokoch zákonite zvykol.

Aké boli Vaše prekladateľské začiatky a ako ste sa dostali k prekladu? Ako prekladáte, čiže ako vyzerá Váš pracovný deň nad prekladom?
Skôr pracovná noc, poväčšine vždy prekladám v noci, mám viacero pracovných úväzkov, a tak prácu na prekladoch chápem skôr ako vedľajšiu činnosť, systém som si z toho dôvodu nevytvoril. Naplno, teda v zmysle celodenného záberu, sa jej môžem z časových dôvodov venovať len počas leta a v januári, keď je skúškové obdobie. Prekladám preto v istých intenzívnych intervaloch, obyčajne si vtedy vypnem mobil a WiFi, vôbec nečítam emaily, žijem v bubline izolovanej od zvyšku sveta. V poslednom období mám navyše zvyk všetko prekladať ručne do zošitov – znenávidel som počítač, mám home office, učím všetko online, a tak som sa prirodzene dostal do fázy, že som si už nedokázal večer „sadnúť za počítač“ a prekladať, doslova som to fyzicky znenávidel… A ako som sa dostal k prekladu? Na prvých prekladoch som začal pracovať asi pred desiatimi rokmi, išlo však o komerčné a technické veci. S prekladom kníh som začal len pred pár rokmi – rátam tam aj preklady z angličtiny popularizačných kníh o Japonsku pre vydavateľstvo Ikar, na ktorých sme robili s Martinom Katuščákom. Všetko sa to teda začalo priamou ponukou zo strany vydavateľstiev.

Aké sú Vaše ďalšie prekladateľské plány? Máte nejaké prekladateľské sny?
Momentálne mám záľubu v prekladaní básní Josa Busona, po Bašóovi asi druhého najvýznamnejšieho básnika poézie haikai. Robím to však len pre samotné potešenie z prekladania, nemám konkrétne plány. Zaujímavé je to pre mňa aj v tom, že generácia prvých modernistov si jeho tvorbu cenila o trochu viac než Bašóovu. Jeho haiku sú navyše celkom roztopašné a hravé, toto je napríklad jedno z nich, ktoré som si obľúbil asi najviac:

Papierový drak
Na oblohe je presne
tam ako včera

Ale môj jediný „sen“, ak sa to tak dá povedať, je vydať zbierku Tabibito kaerazu od Nišiwakiho z roku 1947, názov som pracovne preložil „Idúci sa nevracia“. Je to kvintesencia japonského modernizmu, výrazným spôsobom ovplyvnila podobu japonskej povojnovej poézie. Sú tam však časti, ktoré sa mi stále nepodarilo dobre uchopiť. Stále si hovorím, že asi ešte nie som dosť starý, aby som to prekladal.

Znamená to, že máte nejaké preklady takpovediac v zásuvke? To ma zákonite privádza k otázke: Ako vnímate dopyt po japonskej literatúre zo strany vydavateľov, prípadne zo strany čitateľov?
Dalo by sa to tak povedať, v prípade Busona už mám viac ako sto preložených haiku, pokračujem aj v prekladaní Bašóa, je ešte veľa krásnych haiku, ktoré sa nedostali do nášho výberu. Prof. Zambor perfektným spôsobom dokázal, že haiku v preklade zhodné v slabičných schémach s originálom je omnoho efektívnejšie a vo výsledku adekvátnejšie. Práve dodržiavanie počtu slabík ma oslovilo najviac a stalo sa hlavným zdrojom už spomenutého potešenia z prekladania. Momentálne si neviem predstaviť, že by som pri haikai išiel cestou voľného verša. Pre potreby prednášok a výskumu prekladám aj moderných básnikov, ako Kitasono Katsue, Šinkiči Takahaši, Šúzó Takiguči – ale to je naozaj všetko len v rovine súkromného záujmu, skôr sa v tých prekladoch odráža moja prvotná a pôvodná motivácia študovať japončinu, teda byť schopný prečítať si japonský text. Možno v budúcnosti nájdem spôsob, ako to vydať, ale momentálne to vôbec nie je mojou prioritou. Dopyt po japonskej literatúre na Slovensku určite je, aspoň tak usudzujem na základe mnohých rozhovorov a reakcií okolia. Veľmi dobré reakcie napríklad prišli po vydaní Bašóa v Skalnej ruži.

Myslím si, že jedným z najefektívnejších spôsobov poznania akejkoľvek kultúry je prostredníctvom jej národnej literatúry.

Pri poznávaní japonskej literatúry a kultúry je vzhľadom na geografickú vzdialenosť a aj vzhľadom na veľkosť prijímajúcej kultúry zásadná otázka kultúrneho prostredníctva, teda prijímanie cez filter iných kultúr či už vo forme informácií, inšpirácií výberom diel na preklad, alebo aj vo forme takzvaných nepriamych prekladov. V tomto ohľade je podstatná otázka prijímania japonskej literatúry a kultúry v anglofónnom kontexte, skrze ktorého veľkosť a dosah autori z menších kultúr nadobúdajú štatút autorov svetovej literatúry. Akú úlohu zohráva anglofónna recepcia pri prezentovaní hodnôt japonskej literatúry? Kanonizuje nejakých autorov natoľko, že sa strácajú zo zreteľa iní? Je to potom tá „pravá“ japonská literatúra? Nakoľko má obraz japonskej literatúry (a kultúry) v anglofónnom svete dosah na jej vnímanie na Slovensku?
Skôr tu funguje inštitút japonských literárnych cien, myslím – mnoho prekladov sa okolo nich točí, je veľká pravdepodobnosť, že v doslove preloženej knihy nájdete zmienku o tom, že autor/autorka nejakú získal/získala, často to býva Akutagawova cena. Napríklad aj autorka románu Zápisky cestujúcej mačky, Hiro Arikawa, je nositeľkou ceny Dengeki, ktorá sa udeľuje najlepším autorom žánru raito noberu. V Japonsku je tých cien viacero, preto si myslím, že prvotnú selekciu či filter skôr určuje japonská strana. Navyše, japonský knižný trh je pomerne masívny, len v roku 2018 sa každý deň v priemere vydalo cca dvesto nových knižných titulov. Neviem si v tomto priestore predstaviť základnú orientáciu bez literárnych cien. Anglofónna literárna scéna je jednoznačne významný zdroj, nakoľko práve tieto krajiny majú k Japonsku najbližšie, v mnohých ohľadoch povojnový ráz Japonska významne poznačili Američania. Napríklad jedna postava v románe od Mieko Kawakami si myslí, že všetci gaidžinovia (cudzinci) sú Američania. Napriek tomu si nemyslím, že by sa v prípade „kanonizácie“ japonských autorov čakalo na to, koho nám určia, aj keď je pravda, že stabilne patria medzi prvých, ktorí nejaponskej čitateľskej verejnosti prinášajú nových autorov a nové témy japonskej literatúry.

Má teda podľa Vás pri prekladoch z japonskej literatúry vplyv na výber diela aj prekladateľ-odborník, alebo je to aj v tomto prípade väčšinou rozhodnutie vydavateľstva?
Na základe mojej skúsenosti išlo vždy o rozhodnutie vydavateľstva, ale to, samozrejme, nemusí byť odpoveď na vašu otázku. Sám som ešte nezaklopal na dvere vydavateľa a neponúkol mu napríklad poéziu Šinkičiho Takahašiho, takže neviem, či by som uspel s opisom, že tento autor je považovaný za skutočne pravého zenového básnika v povojnovom Japonsku, ktorý navyše začínal ako pionier dadaizmu. Cez nihilizmus Tristana Tzaru a po nervovom zrútení v jednom budhistickom kláštore, po ktorom nasledovala dvojročná domáca izolácia, dostal k zenovému nihilizmu, teda sa vrátil do lona domácej tradície a definoval ju pre moderný vek. Takýto rozhovor neprebehol, takže sa mi ťažko odpovedá.

Ďalší podľa mňa relevantný vzťah sprostredkovania je medzi českou a slovenskou japonológiou. Tu mám na mysli prekladateľské a vedecké aktivity (okrem iných) Antonína Límana a preklady, ktoré vychádzali vo vydavateľstve DharmaGaia. Aké zásadné sú podľa Vás pre slovenskú japonológiu a tiež pre slovenské poznanie japonskej literatúry vzťahy s týmto kontextom? A na dôvetok sa ešte spýtam: Je pre slovenskú kultúru dôležité bezprostredne poznávať tú japonskú, teda poznávať ju zo slovenských prekladov?
Začnem asi slovenskou japonológiou. Tá je na tom personálne tak zle, že by som skôr hovoril o individuálnych aktivitách bez kontinuity a tradície. V našich podmienkach je vhodnejšie hovoriť len o tradícii výučby japonského jazyka. Do slovenčiny toho nie je veľa preložené (Kodžiki, výber z Kokinšú, Kawabata, Abe, Mišima, Endó, Tanikawa, Murakami, Jošihara, Jošimoto), no sú to všetko kvalitné veci. Vďaka českým japonológom môžeme už dekády spoznávať naozaj to najlepšie z japonskej literatúry. Do češtiny sú preložené napríklad tie najzásadnejšie diela klasického obdobia japonskej literatúry.

Osobne som sa stretol s množstvom ľudí, ktorí sú Japonskom fascinovaní natoľko, že o ňom nedokážu uvažovať kriticky.

Vďaka jazykovej spriaznenosti môžeme pracovať s českými prekladmi na hodinách dejín japonskej literatúry. Osobne si myslím, že jedným z najefektívnejších spôsobov poznania akejkoľvek kultúry je prostredníctvom jej národnej literatúry. V prípade Japonska to považujem za určitú nutnosť – japonská literatúra má totiž jednu z najstarších kontinuálnych tradícií v svetových dejinách. Nezdá sa mi z tohto dôvodu múdre ignorovať ju.

Vaše odpovede mi naznačujú, že ste vášnivý čitateľ. Čo vás v tradícii japonskej literatúry najviac oslovuje? Čo vás najviac prekvapilo?
Priťahuje ma smútok, ktorý sa japonskou literatúrou vinie už od jej začiatkov a je možné ho nájsť v estetických princípoch ako mudžó 無常 (nestálosť bytia) či mono no aware 物のあわれ (melancholické poňatie pominuteľnosti). Zároveň si myslím, že v týchto vyjadrených pocitoch rezignácie dokázala japonská literárna tradícia objaviť živorodé procesy, preto ide vlastne o celkom dynamický priestor na pozadí akoby zdanlivej depresie. Tú japonskú blízkosť k smrti, k tme možno nájsť aj v tom, že len za minulé storočie spáchalo viac ako päťdesiat japonských spisovateľov samovraždu. Samozrejme, to neznamená, že by sa obdobné pocity vnútornej devastácie nedali nájsť aj v iných národných literatúrach, to v žiadnom prípade. V tomto ohľade na mňa rovnako pôsobí napríklad Betónová záhrada od Ian McEwana alebo Čierny mních od Čechova. Čo sa týka prekvapenia, tak to asi budú závery niektorých románov, ktoré som naozaj neočakával – konkrétne ide o Zlatý pavilón od Jukia Mišimu, Strata človečenstva od Osamu Dazaia, Súkromné záležitosti od Kenzaburóa Óeho či Letný príbeh od Mieko Kawakami. Z pochopiteľných dôvodov nebudem konkrétny, aby som niekoho nepripravil o čitateľský zážitok.

V translatológii sa toho právom veľa popísalo o problémoch prekladu zo vzdialených kultúr, najviac sa v tejto súvislosti skloňujú problémy s nezrozumiteľnosťou kultúrnych kódov, nedostatkom jazykovo vybavených odborníkov či problémy súvisiace s tzv. nepriamym prekladom (alebo prekladom z druhej ruky). V čom podľa vás spočívajú najväčšie problémy prekladu japonskej literatúry do slovenčiny? Súvisia so vzdialenosťou kultúr, alebo je problém aj jazyk?
Vnímam to predovšetkým ako problém jazyka. Japončina napríklad disponuje viacerými zdvorilostnými rovinami, ktoré často vytvárajú vnútornú dynamiku interakcie postáv v texte, sú zároveň veľakrát frázovité a v preklade to budí dojem istej strohosti. Ak však pristúpite k naturalizácii prekladu, vytratí sa typická japonská atmosféra. Ďalej tu je zápis v znakoch, japonskí autori sa s nimi doslova radi hrajú. Napríklad keď napíšem, že hlavná postava románu Letný príbeh od Mieko Kawakami sa volá Nacuko, tak to v tomto zápise nevidíte, no v znakovom zápise sa Nacuko píše 夏子 a román 夏物語. Teraz vidíte spoločný znak 夏 znamenajúci „leto“. Meno Nacuko sa dá voľne preložiť ako „Letné dieťa“, a tak názov „Letný príbeh“ je možné preložiť aj ako „Nacukin príbeh“. Japonskí čitatelia tam tie nuansy vidia/cítia, ale v našom preklade kompletne zanikajú. V mnohých ohľadoch je znakový záznam/text podobný pohľadu na kaluž v daždi, na ploche máte vibrácie rôznej intenzity a živorodosti. Náš zápis v latinke je viac podobný zamrznutej kaluži. Myslím, že prekladateľ z japončiny je ako Snehová kráľovná, vždy sa nájde nejaký Kai, ktorému sa jeho dych bude páčiť, alebo Gerda, ktorá by ten ľad najradšej rozbila. Ešte by som mohol spomenúť absenciu exaktného rozlíšenia medzi singulárom a plurálom v minimalistickej poézii haiku – napríklad v slávnom Bašóovom haiku o starom rybníku máte neutrálny znak pre žabu – preto sa čitateľ môže stretnúť s rôznymi prekladmi – niekto to preloží ako žaba a niekto ako žaby. Táto sloboda pri prekladaní paradoxne zväzuje.

V mnohých ohľadoch je znakový záznam/text podobný pohľadu na kaluž v daždi, na ploche máte vibrácie rôznej intenzity a živorodosti.

V čom my Slováci poznáme a nepoznáme Japonsko? Aké najväčšie stereotypy o ňom v našom vnímaní panujú?
Osobne sa snažím vyhnúť uvažovaniu v kategóriách oni/my, pretože skôr či neskôr v takomto prístupe skĺznete do polôh, kedy začnete o Japoncoch rozprávať, akoby to boli nejaké laboratórne biele myši, čo je dehonestujúce, urážlivé a bezcitné. Prenechám to radšej pavede s názvom nihondžinron – takzvaná náuka o Japoncoch – ktorá ich eklekticky „interpretuje“ presne týmto spôsobom, vytvára stereotypy a paušalizuje. Venujú sa jej prevažne intelektuálne a emočne zanedbaní japonológovia, čo je, prirodzene, subjektívny názor. Samozrejme, niektoré stereotypy naozaj fungujú, hlavne vo verejnom styku, a je dôležité ich poznať, no to nie je o poznaní Japoncov samotných ako skôr o spoločenských systémoch, ktoré si vytvorili. Ako svoj obmedzený postreh by som mohol uviesť len stereotyp prehnane pozitívneho nazerania na „Japonsko“, u nás sa s ním stretávam pomerne často. Jednu z malých výnimiek tvoria len diskusie na historické témy z prvej polovice dvadsiateho storočia.

V akom zmysle hovoríte o „prehnane pozitívnom nazeraní“ na Japonsko? Máte napríklad na mysli obraz Japonska aj z populárnej kultúry (napr. anime)?
V prípade, že by som na Japonsko aplikoval teóriu o tzv. soft power, tak by mi jednoznačne vyšlo, že bolo úspešné v tom, ako cieleným spôsobom propagácie svojho kultúrneho dedičstva vybudovalo vo svete obdiv a nadšené pozitívne reakcie. Osobne som sa stretol s množstvom ľudí, ktorí sú Japonskom fascinovaní natoľko, že o ňom nedokážu uvažovať kriticky. Pritom je to spoločnosť ako každá iná, teda so svojimi svetlými, ale aj temnými stránkami. Dosť nelichotivo napríklad pôsobí postavenie žien, situácia slobodných matiek alebo zbytočne veľké objemy plastového odpadu, keďže si japonský spotrebiteľ už zvykol na to, že má všetko zabalené akoby v plastovej matrioške.

Organizačne stojíte aj za aktuálnym japonským číslom Verzie. Čo vás viedlo k tejto iniciatíve? V čom vidíte prínos japonského čísla? V čom sú zásadné texty a témy, ktoré prináša?
Iniciatívu prvotne vyvinula bývalá redakcia Revue svetovej literatúry, kontaktovali náš kabinet ešte v roku 2018, mali záujem o japonské číslo. Už vtedy sme sa zoskupili v takmer rovnakej zostave ako teraz, no, žiaľ, nič sa nerealizovalo v dôsledku zániku RSL. Opätovne sme sa zaktivizovali s príchodom Verzie. Ja som prakticky len oslovoval kolegyne a kolegov, mal som na všetkých kontakt. Organizačne sa v prvotných fázach zapojili aj kolegyňa Lenka Králiková Hashimoto a exkolegyňa Monika Honda. V rovine obsahu a selekcie autorov sa mi vyjadruje ťažko, prebiehalo to na individuálnej báze každého zo zúčastnených. Preto ako základný prínos považujem to, že sa nám podarilo prispieť k rozšíreniu poznania modernej japonskej literatúry, myslím, že ani jeden autor doteraz do slovenčiny preložený nebol – a za to, samozrejme, ďakujem redakcii Verzie.

František Paulovič

Foto: Archív autora

František Paulovič

Narodil sa v roku 1979 v Martine. Vyštudoval odbor japonský jazyk a medzikultúrna komunikácia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave . Na Katedre východoázijských štúdiu FiF UK pokračoval v doktorandskom štúdiu v odbore Orientálne jazyky a literatúra. Venuje sa modernej japonskej poézii a avantgardným hnutiam v 20. a 30. rokoch.  V Japonsku absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, naposledy na univerzite Kógakkan v Ise. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre východoázijských štúdií, kde vyučuje japonský jazyk, dejiny japonskej literatúry a japonskú históriu. Prekladá z japončiny. S profesorom Zamborom je spoluautor prvého slovenského prekladu významného japonského básnika Macua Bašóa (Skalná ruža, 2019).

Igor Tyšš

Foto: archív autora

Igor Tyšš

sa venuje literárnemu, odbornému prekladu, tlmočeniu a čiastočne aj redakcii odborného a najmä literárneho prekladu. Pôsobí ako vedecký pracovník v Ústave svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied, kde skúma najmä dejiny prekladu na Slovensku. Má skúsenosti aj s výučbou prekladu a tlmočenia, niekoľko rokov pôsobil ako vysokoškolský pedagóg (UKF Nitra). Poézia patrí medzi nielen medzi predmety jeho vedeckého záujmu, ale tiež záľuby, v roku 2015 mu vyšla básnická zbierka Alba.