Kaho Našiki: S Juki a so Sango preklad

Z japončiny preložila Lena Králiková Hashimoto
Redigovala Natália Rondziková

Sango zahliadla tú ceduľku s oznamom, keď raz na prechádzke zabočila do ulice v obytnej štvrti, v ktorej nikdy predtým nebola.
„Postrážim bábätko“
Bol to úplne obyčajný dom, alebo lepšie povedané dom, aké sa bežne stavali kedysi – s „múrmi“ z drevených dosák. V každom prípade, vôbec nevyzeral ako detské jasle. Aj plot z betónových kvádrov patril minulosti. Pôsobil priam nostalgickým dojmom a tí, čo držali krok s dobou, nad ním ohŕňali nos. Otvory plotových tvárnic ponúkali pohľad na sýtu zeleň stromov za nimi. V bujných korunách sa jeden na druhom krčili listy, prekypovali energiou a vitalitou.
Sango má teraz dvadsaťjeden rokov. V dvadsiatich sa vydala, rok a niečo nato rozviedla. Jej dcérka Juki sa práve naučila sedieť. Sango musí pracovať, preto požiadala o prijatie Juki do verejných jasličiek, ale povedali jej, že v tomto období roka majú všade plno. Odmietli ju aj v súkromných jasliach, vraj to už teraz nejde. Ťažko sa dalo očakávať, že by sa pre ňu v jasličkách uvoľnilo miesto, ešte kým je bábätko. Dni sa míňali jeden za druhým a Sango zúfalo hľadala nejaké riešenie, lebo jej už dochádzali skromné úspory.
Pokiaľ by šlo len o ňu, určite by až také obavy nemala.
Odkedy nechala strednú školu až do pôrodu pracovala v pekárni. Štúdium musela nechať, lebo jej matka prestala platiť školné. Vtedy sa osamostatnila, odišla z domu a začala sa starať o seba sama. Muž, za ktorého sa vydala, bol rovnako starý ako ona, nemal však stálu prácu. Žili spolu len krátko a aj to prevažne z jej výplaty.
Sango žila vždy s akousi istotou či presvedčením, že kým sa bude dostatočne snažiť, väčšinu vecí zvládne, a doteraz jej to tak aj vychádzalo. Zakaždým si nejako poradila. Teraz však tlačí Juki v ťažkej darovanej bugine proti ostrému vetru a zrazu sa prichytí, že hľadí do zeme a plače.
Trvalo jej len chvíľku, kým si uvedomila svoje slzy. Plač pre ňu nikdy nebol alternatívou pre riešenie problémov a doteraz si poradila bez sĺz. Tie by jej pri prekážkach, ktorým dosiaľ čelila, beztak nepomohli. Bola to nekonečná séria vypätých situácií, v ktorých musela rozmýšľať v prvom rade čo a ako ďalej. Nemala kedy mrhať energiou na zbytočnosti.
Preto sa sprvu preľakla, keď si uvedomila, že plače. Ten pocit, ako jej slzy tečú po lícach, ju prinútil pozrieť sa na seba ako na niekoho cudzieho. Zrejme som vo väčšej tiesni, než si sama pripúšťam, zhodnotila svoju situáciu akoby v tranze, ani si neutrela slzy, takže keď si všimla chodca naproti sebe, razom odbočila a ocitla sa na tej ceste.
Strohý oznam „Postrážim bábätko“ napísaný na ceduľku precíznou rukou spájal v sebe určitú uvoľnenosť a eleganciu, a tým pôsobil priam priateľsky. Opakované, chladné odmietanie s tuctovými výhovorkami na kapacitu či predpisy Sango hlboko ranilo, aj keď si to ani sama nestihla pripustiť. Slová z oznamu preto zapôsobili na jej ubolenú dušu ako balzam, vstrebala ich do seba ako dlho chýbajúce živiny.
Aj keď je Sango ešte mladá, mysľou jej samozrejme prebehli rôzne obavy, všelijaké riziká, ktoré môže skrývať takéto amatérske „Postrážim bábätko“. Všetky z nich vyhodnotila ako možné, no i tak mala chuť overiť si, aký človek stojí za oznamom. Stačí predsa odísť hneď, keď sa mi na tom niečo nebude pozdávať. Rozhodla sa a už aj stláča zvonček pod menovkou. Stálo na nej priezvisko „Jabuuči“.
Stlačila raz, potom sa prstom dotkla zvončeka ešte raz, aby zazvonila druhýkrát, ale zvnútra už začula zvuky. Posuvné dvere s výplňou z mliečneho skla sa s hrkotom otvorili.
„Dobrý deň!“
Objavila sa v nich staršia pani a s úsmevom naklonila hlavu mierne nabok. Sango to gesto pochopila ako otázku, prečo prišla, a už sa chystala spustiť, že „Prosím vás…“, ale namiesto slov sa jej z hrtana dral von vzlykot, preto rýchlo zatlačila a sústredila sa na artikuláciu.
„Videla som váš oznam.“
„Aha, prosím, poďte ďalej.“
Žena ju pozvala dnu, akoby hovorila so starou známou zo susedstva, s ktorou sa každodenne vída.
Okrem šľapiek, ktoré si vyzula pani domáca, nebola na betónovej dlažbe predsiene žiadna iná obuv. Sango sa ocitá v takejto predsieni prvýkrát v živote. Vo všetkých domoch, ktoré pozná, majú predsiene zapratané topánkami. Zdalo sa jej, že tento čistý, osviežujúci priestor tu čakal iba na ňu a že ju úprimne víta.
Juki tuho spinkala. Sango rozopla pracku na bugine, zasunula dlane pod dcérkine teplučké pazuchy, nadvihla ju, pravú ruku hneď presunula pod zadoček a ľavou podoprela malú, ale zato dosť ťažkú hlavičku, aby jej neovisla dozadu, a napokon si ju jemne privinula na hruď.
Žena priniesla zo zadnej miestnosti tri vankúše na sedenie. Nech sa páči, sem, povedala prechádzajúc do miestnosti vpravo. Sango sa vyzula a nasledovala ju. Stál tam len jednoduchý stolík, vedľa neho na zemi dva vankúše na jednej strane a oproti nim tretí. Žena sa spustila na kolená pri jednom z dvoch vankúšov položených vedľa seba a v predklone ho prikrývala veľkým uterákom. Potom sa otočila k Sango a vyzvala ju, aby tam opatrne zložila Juki. Sango prikývla, predklonila sa pritláčajúc si bábätko na hruď a pomaly ho položila na uterák. Chvíľu sa nehybne skláňala nad dcérkou a pozorovala ju. Uistila sa, že je všetko v poriadku, pomaličky sa vystrela a odtiahla sa od bábätka. Malá pokojne spinkala. Keď si to Sango overila, obrátila sa k žene a spontánne si vymenili sprisahanecké úsmevy. Žena sa tichším hlasom spýtala: „Ako sa voláte?“
„Sango Jamano.“
„Ako?“
Sango bola na túto reakciu zvyknutá.
„Sango, ako koralový útes.“
„Píše sa to katakanou?“
„Nie, znakmi.“
„To je teda krásne!“
„Moja mama vraj odniesla do záložne koralový hrebeň po starej mame, keď v mladosti čakala na môj príchod na svet. A napokon si ho odtiaľ už nedokázala kúpiť späť. Preto dala dieťaťu, ktoré porodila, meno Koral.“
Keď sa niekto pri prvom stretnutí so Sango zaujíma o jej meno, vždy sa s humorom podelí o túto príhodu, veľmi charakteristickú pre matkine mladé časy. Aspoň doteraz tú historku rozprávala vždy tak trochu odľahčene, aby pôsobila ako vtip, ale tentokrát ju rozpovedala vážne. Jej ústa o nej prezradili dokonca aj to, o čom sama nemala v úmysle rozprávať.
„Matka ma porodila za slobodna. Ja som zrejme po nej, tiež mi veci nevychádzajú. Síce som sa vydala, ale krátko nato hneď aj rozviedla.“
Žena s úsmevom prikývla. Vďaka tomu sa Sango trochu uvoľnila.
„Malá sa volá Juki, čiže sneh. Keď sa narodila, všimla som si, že za oknom začalo snežiť, preto som ju tak pomenovala. Veľmi som sa jej potešila. Akoby ku mne prišla z neba ako sneh. Možno to znie povrchne a nedbalo, ale mne pripadá toto meno lepšie než po veci odloženej do záložne.“
„Možno máte pravdu. Ale aj Sango je krásne meno. Vašej mamičke zrejme nechýbal ani vzácny koralový hrebeň po mame, keď už mala vás.“
„Myslíte?“
Sango trochu naklonila hlavu a sklopila zrak.
„Mne to tak nepripadá.“
Žena sa zrejme rozhodla, že sa viac k tejto téme nebude vyjadrovať.
„Moje meno je Clara Jabuuči.“
„Ale čo! To je ale krásne meno!“
„Rané detstvo som prežila v zahraničí.“
„Úžasné!“
„Myslíte? Nie je to bežné meno, takže po návrate do Japonska sa mi preň občas aj vysmievali. Pokrikovali po mne Klááá-ráááá!, ako to videli v rozprávke Heidi, dievčatko z hôr.“
„Viem si predstaviť.“
„Veru, to sa priam pýta.“
Sango s Clarou sa na tom družne zasmiali.
„Takže čo teda?“
„Aha!“ Sango náhle zvážnela. „Musím pracovať, ale s Juki to nie je možné. Hľadám miesto, kde by sa mi o ňu postarali.“
Clara mlčky prikývla.
„A prácu ste si už našli?“
„Chcem sa opýtať v pekárni, kde som pracovala predtým. Sami mi ponúkli, nech sa vrátim, keď mi dcéra trochu podrastie. Aj pre nich je hádam lepšie, keď k nim príde niekto riadne zaškolený, než si zaúčať úplného nováčika.“
„Takže najskôr bude asi potrebné zistiť, či vás vôbec do pekárne vezmú. Pekári začínajú zrejme skoro ráno. O koľkej asi?“
„Majiteľ nastupuje o štvrtej ráno. Ja som za slobodna chodila do práce na šiestu. Väčšina z tých, ktorí začínajú o šiestej, končia pred obedom, ale ja som pracovala až do podvečera. Ibaže teraz mám Juki, skúsim teda poprosiť o zaradenie do zmeny, ktorá sa začína o deviatej.“
Clara pomaly pritakávala, akoby si v hlave triedila všetky podmienky, ktoré určujú situáciu Sango.
„A Jukinka už papá niečo okrem mliečka?“
„Áno. Dávam jej aj do mäkka uvarenú zeleninu a podobne, ale väčšinou je na materskom mlieku.“
„Tak od vás budem potrebovať, aby ste mi nosili mliečko v tých špeciálnych vrecúškach. Len nedávno som sa dozvedela, že niečo také existuje. Vraj sa v nich dá materské mliečko aj zamraziť. Nemám s tým skúsenosti, ale myslím si, že sa to oplatí vyskúšať. Ak to nebude fungovať, stačí prejsť na sušené mlieko.“
„Aj ja som o nich počula, ale zatiaľ som ich nevidela. Zrejme ich predávajú v drogériách a podobne, nabudúce ich prinesiem.“
Sango hovorila o niečo veselšie.
„Mám ešte niečo priniesť? Náhradné oblečenie, hračky…?“
„O to sa už postarám. Ak chcem robiť túto prácu, raz si na to musím zaobstarať potrebné veci.“
Keď si to Sango vypočula, najskôr prikývla, no postupne sa jej v tvári zračili obavy.
„Prepáčte, prosím, robíte túto prácu…?“
Clara sa chápavo pozrela na ustarostenú Sango.

Ilustrácia: Shinji Takine

„Vlastne áno. Prvý raz. Ale viete, deti som mala rada odjakživa. Keď som sa dopočula, že jasličky bývajú plné, spomenula som si, že predtým sa vždy našiel nablízku niekto, kto vám postrážil dieťa. No a ako som o tom rozmýšľala, napadlo mi, že by som to mohla skúsiť. Hrať sa so stavebnicou, kresliť, prečítať im knižky, chodiť na prechádzky do parku. Predstavila som si, ako budú po tomto prázdnom dome pobehovať deti, a tá myšlienka mi učarovala. Povedala som si, že jedno alebo dve zvládnem…“
Neistý výraz Sango ešte stále nezmizol z tváre.
„Myslím, že to zvládnem. Ak by som si s niečím nevedela rady, hneď zavolám do nemocnice. Skrátka, voľajako sa vynájdem.“
Clara to povedala utešujúcim tónom. Nato sa už aj Sango usmiala a prikývla. V skutočnosti si Clara získala jej dôveru hneď na prvý pohľad, a to sa jej stávalo iba málokedy, preto bola trochu nesvoja. Na druhej strane sa jej zdalo dôležité, aby jej dcérka poznala okrem nej aj iných dospelých ľudí, ktorým by mohla dôverovať. A nakoľko Juki nemá otca, možno bude pre ňu lepšie vytvoriť si pevnú citovú väzbu okrem mamy aj k inej dospelej osobe. Lepšie, než keby chodila do jasličiek, kde sa starajú o desiatky detí naraz.
„Ale, ale!“ vyletelo z Clary. Sango sa pozrela rovnakým smerom ako Clara a uvidela dokorán otvorené Jukine oči. Clara sa usmiala, až sa jej oči zmenili na štrbinky, a zhodnotila: „Tá je rozkošná!“
Dlaňou s ľahko ohnutými prstami potľapkala Juki po bokoch. Pri pohľade na toto gesto mala Sango pocit, akoby upokojovalo aj ju samotnú. Juki však zareagovala hlasitým plačom, hneď ako sa Clara dostala do jej zorného poľa. Claru plač nevyviedol z rovnováhy.
„Pekný hlások,“ prehodila a vzala si malú do náručia. Juki sa jej vzpierala celým telíčkom a plakala ešte hlasnejšie. Clara sa spolu s ňou presunula k Sango.
„Tu je mamička, aha! Nič sa neboj!“ tíšila Juki a podala ju mame. Juki v momente prestala plakať. Tá spontánnosť ich obe trošku rozosmiala.
„Začína rozoznávať cudzích.“
„Vyzerá to tak. Neviem, ako si zvykne…“ spustila Sango automaticky a medzitým skontrolovala, či malá nemá mokrú plienku. Rozhodný tón v Clarinej odpovedi ju však vrátil do reality.
„Tak či onak, musíte ju niekomu zveriť, aby ste mohli pracovať.“
Mala pravdu.
„Však ona si určite časom zvykne. Dovtedy príďte, ako často len môžete. Aj aby Jukinka prekonala strach.“
Clara bola podľa všetkého už pevne rozhodnutá postarať sa o malú.
„Dobre, prídem.“
Sango sa už tiež rozhodla, aj keď sa zatiaľ vôbec nedohodli na podmienkach.
„A, prosím vás, koľko by to…?“
„Hmm.“
Clara sa zrazu zapýrila.
„Nuž, nakoľko nemám žiadnu kvalifikáciu… Kým dostanete prvú výplatu, mohli by sme si dať napríklad skúšobné obdobie, čo poviete?“
„A vám to tak bude vyhovovať?“
„Zatiaľ áno. Keď budete v balíku, vyrovnáme sa.“
„Dobre, ak sa raz čosi také stane,“ pristala Sango so smiechom. Spadol jej kameň zo srdca a zároveň mala čo robiť, aby potlačila slzy, ktoré sa jej z vďaky hrnuli do očí. A napokon zostala aj trochu zmätená, veď také niečo predsa nie je možné, určite je to nejaká pasca, marili jej radosť zvyšky nedôvery a ostražitosti v jej mysli.

Keď sa Sango v ten deň s dcérkou vracala od Clary domov, pri vchode do činžiaka stretla susedku Nami, pôrodnú asistentku. Nami práve dorazila z práce. Dlhšie sa nevideli, Nami preto zašla k Sango, vyložila na stôl kúpené buchty daifuku so sladkou fazuľovou plnkou, nechala Sango, nech sa postará o malú, a sama si postavila vodu na čaj. Sango jej medzitým stručne porozprávala, čo sa jej prihodilo.
„No ale vieš, fakt ma to strašne prekvapilo, že ja sa rozplačem, no koniec!“ vykladala rozcitlivená Sango.
„Však aj pri pôrode sa uvoľňujú slzné žľazy, keď musíš otvoriť a uvoľniť úplne celé telo,“ pritakávala Nami s výrazom znalca v tvári a posadila sa s čajníkom a šálkami v rukách k nízkemu stolíku.
„Slzné žľazy?“
„A navyše sme po pôrode asi aj emotívnejšie. Ako keď je človek po ťažkej práci zadychčaný.“
„Myslíš? Aj po pol roku?“
„No a okrem toho…“ pokračovala Nami, ale nedopovedala. Chce okomentovať môj rozvod, dovtípila sa Sango, ale Nami si to zjavne rozmyslela.
„Takže si sa rozhodla zveriť jej Juki.“
„Áno, je sympatická.“
„A Juki si ju obľúbila?“
Sango zavrtela hlavou.
„Keď si ju vzala na ruky, strašne sa rozplakala.“
Nami si povzdychla.
„To neveští nič dobré.“
„Bojí sa cudzích.“
„Ale nehovor!“ namietala Nami. Naklonila sa nad malú, ktorá ležala na chrbte a hrala sa s cumlíkom pohybujúc pritom celým telíčkom. Prihovorila sa jej „Jukíii!“ a zdvihla ju na ruky. Malá v tom momente zvraštila tvár a zhlboka sa nadýchla. Pripravovala sa spustiť krik.
„Ejha, zle je…“
Rýchlo ju vrátila mame. Juki vydala zvláštny hlások, akoby sa vypol motor tesne predtým, než sa roztočí na plné obrátky, a náhle sa upokojila.
„Mala si pravdu. Bojí sa dokonca aj mňa! No toto! Juki, prosím ťa, za koho ma máš? Aby si vedela, to ja som ti pomohla na tento svet!“
„V poslednom čase si bola zaneprázdnená, Nami, tak sme sa veľmi nevídali,“ utešovala ju Sango.
Keďže Sango nemala peniaze, o pomoc pri pôrode poprosila Nami, ktorá vtedy navštevovala neďalekú školu pre pôrodné asistentky. Nami sa najskôr zľakla a, samozrejme, odmietla: „Pri pôrode sa môže stať hocičo, stačí malá chyba a môže to mať fatálne následky.“
„No nemocnica či pôrodná asistentka ma budú stáť minimálne tristotisíc jenov. Po pôrode nejaký čas nebudem môcť pracovať. Zíde sa mi každučký jen. Ber to ako cvičenie. Predstav si, že si náhodou u mňa, keď mi začne pôrod, a nemáš na výber.“ Sango úpenlivo prosila, až kým Nami nezlomila. Tá nakoniec neochotne privolila. Ak by sa ukázalo čo i len najmenšie riziko, okamžite zavolám pani Kakisaku, prízvukovala opakovane Nami a demonštratívne položila mobil na malú komodu v tesnej izbici, ktorá sa práve menila na pôrodnú sálu. Pani Kakisaka bolo meno teraz už sedemdesiatosemročnej skúsenej pôrodnej asistentky. Bývala neďaleko. Keďže však išlo o profesionálku, Sango by musela aspoň čo-to zaplatiť, nuž s ňou rátali ako s poslednou možnosťou.
Juki bola vďačné bábätko. Prehupla sa cez všetky náznaky rizík a zdravým plačom ohlásila svoj príchod.
„Mala som ťa viesť trochu pomalšie, prepáč, muselo ťa to bolieť,“ ospravedlňovala sa Nami previnilým tónom.
„To predsa nič nie je, ďakujem ti, naozaj!“ hlesla vyčerpaná Sango.

Odvtedy ubehlo sedem mesiacov. Teraz už Nami pracuje v nemocnici na pôrodníckom oddelení, medzitým absolvovala štátnu skúšku pôrodnej asistentky. Na jej pracovisku fungujú vo dne v noci, takže po návrate z práce sa vždy najskôr vyspí a Sango s dcérkou navštívi len ojedinele. „Vtedy si nám naozaj pomohla, ešte som sa ti ani poriadne neodvďačila,“ ospravedlnila sa Sango. Nami ju chápavo chlácholila a pritom zabávala Juki. „To nič, to nič, aj pre mňa to bola dobrá skúsenosť.“
„Joj, vidíš, mohla by si mi Juki na chvíľku postrážiť? Pôjdem zavolať do pekárne,“ poprosila Sango.
„Veď vieš, že si môžeš hocikedy požičať môj mobil.“
Sango s úsmevom poďakovala, ale predsa len sa postavila a vyšla z bytu. V tom momente sa jej za chrbtom rozľahol Jukiin plač. Nuž, ale teraz sa s tým nič nedá robiť.
Vedľa schodiska je ružový verejný telefón. Teraz už majú všetci mobily, takže ho využíva akurát Sango. Vytočila číslo pekárne. Ozvala sa pekárova manželka pani Masami, a keď Sango pozdravila, odvetila jej príjemným tónom, tešila sa, že ju po dlhom čase počuje. Lenže keď Sango prešla od zdvorilostí k veci a predniesla svoju prosbu, že by sa rada vrátila do práce, pani Masami mala evidentne problém jej odpovedať.
„Nám by, samozrejme, len a len pomohlo, keby si sa vrátila. Ibaže aj keby si bola ochotná nastúpiť, teraz by to nebolo…“
„Akože…?“
„Plánujeme to tu do konca roka zatvoriť.“
„Prosím? Vy končíte?“
Ledva udržala slúchadlo pri uchu, náhle ju opustili všetky sily. Zrazu mala pocit, akoby sa okolo nej ochladilo.
„Áno, sťahujeme sa na Nový Zéland.“
„Kam?“
Sango si narýchlo nedokázala vybaviť, kde to vlastne je. Vedela len toľko, že je to názov krajiny.
„Na Zélande býva jeden náš kamarát a vraj sa tam žije výborne. Toľko ho ospevoval, až nás napokon zlomil.“
„Aha…“
„Takže ťa nemôžeme zamestnať natrvalo, len do Nového roka, ak by si teda chcela…“
S takým niečím Sango vôbec nepočítala. Ale možnosť, že pekáreň zatvoria, tu vlastne bola vždy. Ako som si len mohla myslieť, že bude fungovať večne, pýtala sa v duchu sama seba a zároveň odpovedala do telefónu: „Bola by som vám veľmi vďačná, ak by ste ma vzali, hoci len nakrátko.“
„Ak je to tak, aj my budeme radi. Jedna brigádnička nám práve oznámila, že u nás končí.“
Takže od budúceho týždňa, dohodli sa a Sango zložila. Už aj uháňa po chodbe činžiaka k sebe. Jukin plač počuje stále silnejšie. Otvorí dvere a vidí Nami, ako upokojuje malú, sama už tiež akoby so slzami na krajíčku.
„Prepáč, prepáč!“
Sango si rýchlo prevzala malú a tá okamžite prestala plakať. Ďalej sa jej však štikútalo.
„Naozaj sa bojí cudzích,“ zatvárila sa Nami zarmútene. „A čo pekáreň?“
„Vraj budúci rok zatvárajú.“
„Fakt? Čo budeš robiť?“
„Do konca roka mi dajú prácu a medzitým popremýšľam, čo ďalej.“
„Jasné,“ povedala Nami a načiahla sa po zvyšok buchty daifuku s fazuľovou plnkou.
Byt bol na konci chodby na prízemí, jediná izbička s rohožami, ktorá sa z nejakého dôvodu zužovala do tesného priestoru s drevenou podlahou. Podľa kamarátky tam mal stáť klavír, ale Sango pripadalo absolútne nepredstaviteľné, že by niekto mohol mať v takomto byte niečo podobné. Skutočná rozloha bytu je asi desať štvorcových metrov. Za drevenými dverami, čiže akoby v predsieni, je hneď na pravej strane umývadlo a miesto na varič. Pod varičom skrinka na topánky. Kuchyňou sa to síce nedá nazvať, ale Sango tu doteraz navarila už všelijaké jedlá. Na druhom konci spoločnej chodby je spoločný záchod a sprchovací kút. Neďaleko od činžiaka, len pár minút pešo, sú aj verejné kúpele. Sango prvýkrát navštívila realitnú kanceláriu, keď sa rozhodla nechať strednú školu a odísť z domu. Tam jej odporučili tento byt. Vyzeral rovnako ošarpaný zvonka aj vnútri, ale aspoň nájomné bolo nízke. Keby nechala školu a začala pracovať, alebo možno aj keby školu nenechala, dokázala by ho bez problémov platiť. Bola to prázdna a studená miestnosť, ale ona ju vnímala ako vľúdny priestor, ktorý ju prichýlil a pomáha jej prežiť.

Kaho Našiki 梨木香歩

Kaho Našiki 梨木香歩

Foto: goodreads

(1959~) je spisovateľka a prekladateľka, autorka obrázkových kníh a románov pre deti a mládež, próz pre dospelých s námetmi zo súčasnosti i minulosti, cestopisných príbehov Japoncov z ich pobytov v zahraničí, noviel, poviedok i esejí. Viaceré jej diela boli odmenené významnými japonskými literárnymi cenami.

Narodila sa v prefektúre Kagošima na ostrove Kjúšú, vysokoškolské vzdelanie získala na prestížnej univerzitu Dóšiša v Kjóte. Štúdiá dovŕšila v Anglicku pod vedením autorky literatúry pre deti a mládež, Betty Morgan Bowenovej.

Hlavnú časť jej diel tvoria príbehy búrajúce hranice medzi reálnymi svetmi a tými druhými – čarovnými, ktoré síce máme často na dosah ruky, pretože sa nachádzajú akoby hneď „za rohom“, ale sú pre nás tajomné a vzdialené. Japonská literatúra, ale aj audiovizuálne diela fantastických žánrov, často čerpá inšpiráciu z tradičného šintoisticko-budhistického vnímania sveta, z ktorého preberá čarovné bytosti, príšery a božstvá (príkladom je aj na Slovensku známy Pokémon), prípadne sa inšpiruje známymi západnými príšerami a bytosťami (napr. upíri, vlkolaci). Kaho Našiki však prekračuje hranice východných a západných kultúr, čo v japonskej literatúre nie je bežné. Fantastické, spirituálne, univerzálne náboženské a mytologické motívy, sny, a prelínanie reálneho sveta so svetom mytologických postáv alebo zosnulých príbuzných, sú typické pre jej tvorbu.

Rovnako ju ozvláštňuje intenzívne a originálne vnímanie prírody, časté rastlinné či zvieracie námety a pôsobivé detailné popisy rastlín, živočíchov či rôznych prírodných javov. Tieto motívy v jej tvorbe často symbolizujú tradovanie znalostí alebo rodinnej histórie a spájajú sa s témami ako zotavenie sa, hľadanie vlastnej identity či osamostatnenie hlavných hrdinov.
Ďalšia téma, s ktorou Kaho Našiki často pracuje, je vzťah medzi matkami a dcérami, materinské puto alebo jeho absencia. Kaho častokrát komplexne vykresľuje rodinné vzťahy v troch generáciách, stará mama – mama – dcéra, alebo ženské postavy, ktoré do nefunkčných rodinných vzťahov vstupujú a berú na seba roly matiek, opatrovateliek či priateliek. Medzi ne patria aj silno materinsky založené bezdetné ženy alebo matky (ne)trpiace absenciou materského puta s vlastnými deťmi.

Ako ukážku z románovej tvorby Kaho Našiki predstavujeme úryvok, úvodnú časť z jej románu S Juki a so Sango (2012). Kniha je o slobodnej mamičke Sango, ktorá vychováva dcéru Juki.

Lena Králiková Hashimoto

Foto: Archív autorky

Lena Králiková Hashimoto

Narodila sa v Tokiu, pochádza zo slovensko-japonskej rodiny. Počas vysokej školy sa začala venovať filmu, pracovala najskôr ako produkčná, neskôr ako koordinátorka a tlmočníčka pri medzinárodnej filmovej a televíznej produkcii. Po ukončení bakalárskeho stupňa sa presťahovala na Slovensko, kde vyštudovala dokumentárnu réžiu na VŠMU. Od roku 2013 pôsobí ako lektorka na Univerzite Komenského v odbore východoázijských štúdií. Filmovému umeniu sa v súčasnosti venuje v rámci doktorandského štúdia v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Ako prekladateľka a tlmočníčka sa špecializuje na filmový preklad a koordináciu.