Autori a autorky tohto čísla

Kaho Našiki 梨木香歩

Kaho Našiki 梨木香歩

Kaho Našiki 梨木香歩Foto: goodreads

(1959~) je spisovateľka a prekladateľka, autorka obrázkových kníh a románov pre deti a mládež, próz pre dospelých s námetmi zo súčasnosti i minulosti, cestopisných príbehov Japoncov z ich pobytov v zahraničí, noviel, poviedok i esejí. Viaceré jej diela boli odmenené významnými japonskými literárnymi cenami.

Narodila sa v prefektúre Kagošima na ostrove Kjúšú, vysokoškolské vzdelanie získala na prestížnej univerzitu Dóšiša v Kjóte. Štúdiá dovŕšila v Anglicku pod vedením autorky literatúry pre deti a mládež, Betty Morgan Bowenovej.

Hlavnú časť jej diel tvoria príbehy búrajúce hranice medzi reálnymi svetmi a tými druhými – čarovnými, ktoré síce máme často na dosah ruky, pretože sa nachádzajú akoby hneď „za rohom“, ale sú pre nás tajomné a vzdialené. Japonská literatúra, ale aj audiovizuálne diela fantastických žánrov, často čerpá inšpiráciu z tradičného šintoisticko-budhistického vnímania sveta, z ktorého preberá čarovné bytosti, príšery a božstvá (príkladom je aj na Slovensku známy Pokémon), prípadne sa inšpiruje známymi západnými príšerami a bytosťami (napr. upíri, vlkolaci). Kaho Našiki však prekračuje hranice východných a západných kultúr, čo v japonskej literatúre nie je bežné. Fantastické, spirituálne, univerzálne náboženské a mytologické motívy, sny, a prelínanie reálneho sveta so svetom mytologických postáv alebo zosnulých príbuzných, sú typické pre jej tvorbu.

Rovnako ju ozvláštňuje intenzívne a originálne vnímanie prírody, časté rastlinné či zvieracie námety a pôsobivé detailné popisy rastlín, živočíchov či rôznych prírodných javov. Tieto motívy v jej tvorbe často symbolizujú tradovanie znalostí alebo rodinnej histórie a spájajú sa s témami ako zotavenie sa, hľadanie vlastnej identity či osamostatnenie hlavných hrdinov.
Ďalšia téma, s ktorou Kaho Našiki často pracuje, je vzťah medzi matkami a dcérami, materinské puto alebo jeho absencia. Kaho častokrát komplexne vykresľuje rodinné vzťahy v troch generáciách, stará mama – mama – dcéra, alebo ženské postavy, ktoré do nefunkčných rodinných vzťahov vstupujú a berú na seba roly matiek, opatrovateliek či priateliek. Medzi ne patria aj silno materinsky založené bezdetné ženy alebo matky (ne)trpiace absenciou materského puta s vlastnými deťmi.

Ako ukážku z románovej tvorby Kaho Našiki predstavujeme úryvok, úvodnú časť z jej románu S Juki a so Sango (2012). Kniha je o slobodnej mamičke Sango, ktorá vychováva dcéru Juki.

Jóko Ogawa 小川 洋子

Jóko Ogawa 小川 洋子

Jóko Ogawa 小川 洋子Foto: goodreads

je jednou z najvýraznejších osobností súčasnej japonskej literárnej scény. Autorka románov a krátkych próz, esejí, literárnovedných analýz a kritík, scenáristka filmov, rozhlasových a televíznych hier i animácií, zostavovateľka zborníkov próz i rozhovorov s významnými japonskými umelcami a vedcami, prekladateľka, autorka textov piesní a v posledných rokoch aj porotkyňa najvýznamnejších japonských literárnych cien.

Narodila sa v roku 1962 v meste Okajama. Od detstva milovala knihy, ale okrem krásnej literatúry jej učarovali monotematické obrázkové lexikóny. Práve tie sa podľa autorky stali zdrojom jej inšpirácie, no zrejme boli aj prameňom jej širokého rozhľadu a školou hutného, exaktného a plastického spôsobu vyjadrovania.

Ogawa sa pre spisovateľskú dráhu rozhodla už počas gymnaziálnych rokov. Vyštudovala literatúru na prestížnej univerzite Waseda, alma mater mnohých známych japonských umelcov a vedcov. Po ukončení štúdií sa nakrátko zamestnala ako sekretárka v zdravotníckom zariadení, ale po uzavretí manželstva zostala v domácnosti a začala si budovať kariéru profesionálnej spisovateľky.

V roku 1988 jej renomovaný časopis Kaien uverejnil novelu Čas, kedy sa kazia vidlochvosty ( 揚羽蝶が壊れる時) a udelil Cenu kníhkupectva Kaien pre začínajúcich autorov (海燕新人文学賞). Istú spisovateľskú kariéru jej potom predurčilo ďalšie, v Japonsku najvýznamnejšie ocenenie pre nových autorov krásnej literatúry, Akutagawova cena (芥川龍之介賞), ktorú získala v roku 1991 za román Tehotenský kalendár (妊娠カレンダー). Ogawa v ňom líči problematický vzťah súrodencov, tichú, ale intenzívnu zášť mladšej sestry voči staršej pre jej tehotenstvo. Toto dielo obsahuje už všetky charakteristické prvky autorkinej tvorby v zmysle výberu námetu i formy jeho literárneho stvárnenia. Typický je pre ňu hlboký záujem o citový život človeka v interakcii s jeho rodinným, pracovným a spoločenským prostredím, ostré, exaktné, ale zároveň mimoriadne senzibilné a empatické pozorovanie a zaznamenávanie v bežných, no ešte častejšie v celkom výnimočných situáciách.

Ďalšie prestížne ocenenia, Cenu denníka Jomiuri (読売文学賞) a Veľkú cenu kníhkupectiev (本屋大賞) získala za bestseller, román Obľúbená rovnica pána profesora ( 博士の愛した数式, 2004), ktorý zožal úspech aj v sfilmovanej podobe (2006) a bol tiež preložený do viacerých cudzích jazykov. Ide o príbeh krehkého priateľstva opatrovateľky, slobodnej matky, a jej syna so starým profesorom matematiky, ktorý v dôsledku dopravnej nehody trpí poruchou pamäti. Rozvíja sa pred očami profesorovej švagrinej, osamelej vdovy, roky rokúce trýznenej výčitkami svedomia za svoj dávny, nedovolený vzťah s profesorom, s bratom svojho manžela.

Ďalší román, Pohreb brahmana (ブラフマンの埋葬, 2004) priniesol autorke Cenu spisovateľa Kjóku Izumiho (泉鏡花文学賞), Mínin pochod (ミーナの行進, 2006) zas Cenu spisovateľa Džuničiróa Tanizakiho (谷崎潤一郎賞). V roku 2013 pribudla do jej zbierky najvyšších japonských literárnych trofejí Cena ministra školstva a vedy za umenie za podmanivý román o dvojici nevšedných bratov so schopnosťou komunikovať s vtákmi Vtáčiky (ことり).

Poslednou z ocenení, ktoré Jóko Ogawa doteraz získala za svoju literárnu tvorbu, je prestížna Cena spisovateľa Hirošiho Nomu za literatúru (野間文芸賞) za rok 2020. Vyslúžila si ju svojím najnovším románom Vitrínky (小箱). V tomto hlboko filozofickom a prorockom diele s bizarným obsahom sa vracia k téme hodnoty a zmyslu života, spomienok a zachovávania pamiatky na zosnulých. Inšpiráciu preň čerpala zo starojaponského miestneho zvyku v dnešnej prefektúre Jamagata, z inscenovania svadobného obradu mládencov, ktorí zomreli za slobodna, s fiktívnou nevestou. Odohráva sa v mestečku, kde vymreli všetky deti. Rozprávačka býva v objekte niekdajšej škôlky a dozerá na sklenené vitrínky, v ktorých sa má uchovať fiktívna budúcnosť zosnulých detí. Ich rodičia pre ne ukladajú do vitrínok predmety, ktoré by slúžili deťom, keby ešte žili.

K ďalším úspešným dielam autorky patria napríklad novely Plávať so slonom s mačkou v náručí (猫を抱いて象と泳ぐ, 2009), Denník nulového počtu strán rukopisu (原稿零枚日記, 2010), Oni vždy kamsi… (いつも彼らはどこかに, 2013) a mnohé iné.

Tvorba spisovateľky Jóko Ogawa je intenzívne prekladaná do mnohých cudzích jazykov. Anglické preklady jej dvoch diel boli uverejnené v špičkovom americkom literárnom časopise The New Yorker (The Cafeteria in the Evening and a Pool in the Rain – 6. IX. 2004, Pregnancy Diary – 26. XII. 2005), v ktorom boli z japonských autorov doteraz publikované len diela nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1994), Kenzaburóa Óeho a celosvetovo populárneho Harukiho Murakamiho. Zbierka jej troch próz v anglickom vydaní, The Diving Pool (Potápačský bazén), bola odmenená americkou literárnou cenou pre literatúru žánrov psychologický triller, horor a temná fantázia, Shirley Jackson Award (2008). Nedávno Jóko Ogawa upútala pozornosť milovníkov literatúry na celom svete v súvislosti s nomináciou románu Tajomný krištáľ (密やかな結晶, 1994), preloženého do angličtiny ako Memory Police, na prestížnu Bookerovu cenu za rok 2020. Úspešná americká režisérka a producentka Reed Morano pripravuje v súčasnosti jeho filmovú verziu podľa scenára režiséra Charlieho Kaufmana. Ide o surrealistický príbeh krajne bezvýchodiskového, extrémne dystopického ladenia. Hlavná hrdinka, spisovateľka žijúca na ostrove, píše román o inej spisovateľke, ktorá každým úderom na písacom stroji stráca hlas a s ním aj svoju existenciu. Na ostrove prebieha „lov“ na spomienky. Postupne sa tu strácajú bežné veci ako klobúky, stuhy, kvety, fotky, všetko bez rozdielu, a zároveň s nimi umiera aj spomienka na ne, ľudia zabúdajú, na čo slúžili, ako sa používajú. Tajná polícia hľadá zvyšné kusy a odchytáva ľudí, ktorí si pamätajú, načo boli predmety určené. Takúto schopnosť si uchováva aj redaktor, spolupracovník hlavnej hrdinky, preto ho spisovateľka ukrýva pred tajnou políciou v pivnici. Prenasledovanie, útlak, skrývanie, strach a úzkosť rozleptajú ľudskú dušu. Ostrovania prepadajú neistote a krajnej beznádeji. Poslední adepti na zmiznutie najskôr strácajú končatiny a napokon celkom zmiznú. Skaza je dovŕšená. Podľa slov autorky ju k napísaniu tohto diela inšpiroval Denník Anny Frankovej.

V Japonsku boli dva autorkine romány (Obľúbená rovnica pána profesora a Preparovaný prostredník) sfilmované, mnohé jej prózy boli spracované do podoby rozhlasových hier a televíznych inscenácií či seriálov, román Arkáda na samom konci (最果てアーケード, 2012) vychádzal aj v podobe komiksu na pokračovanie (2011 – 2012).

Ukážka, ktorú vo Verzii ponúkame, pochádza z románu Literárne večery rukojemníkov (2014). V preloženej úvodnej časti sa dozvedáme, že ide o zborník príbehov obetí únosu v nemenovanej latinskoamerickej krajine. Spísali ich, aby si čítaním spoločne krátili ťaživé večery v zajatí. Všetci unesení umierajú pri pokuse špeciálnych jednotiek o ich oslobodenie. Ich originálne príbehy sa však zachovajú vďaka vojakovi poverenému odpočúvaním, dostávajú sa do rúk pozostalých, ktorí ich s dvojročným odstupom od tragédie dovolia odvysielať v rádiu.

Formu zvolila autorka podľa vzoru pásma skutočných príbehov rôznych ľudí, National Story Project, ktoré zozbieral Paul Auster pôvodne pre rozhlasové vysielanie. Ogawa si pri ich počúvaní uvedomila, že najzaujímavejšie príbehy sa skrývajú v ľudských dušiach.

Dana Hashimotová

 

Mijuki Mijabe 宮部みゆき

Mijuki Mijabe 宮部みゆき

Mijuki Mijabe 宮部みゆきfoto: Instagram

Narodila sa v roku 1960 v Tokiu. Počas práce v advokátskej kancelárii debutovala knihou Zločin nášho suseda* (我らが隣人の犯罪) v roku 1987, za ktorú získala ocenenie pre začínajúcich autorov All Yomimono v kategórii detektívne príbehy. Píše žánrovú literatúru, v zahraničí je známa najmä detektívkami a fantasy, no medzi jej dielami možno nájsť aj sci-fi, thriller či historickú fikciu. Získala viacero literárnych ocenení. Ústredným prvkom jej diel býva komunita a vplyv konzumnej spoločnosti na rodinný život a vzťahy.
Dielo Ohnivé kolo* (火車) získalo v roku 1993 Cenu Šúgoróa Jamamota a bolo preložené aj do angličtiny pod názvom All She Was Worth. Televízna stanica Asahi ju dva razy sfilmovala, v rokoch 1994 a 2011. Ide o detektívny príbeh policajného inšpektora, vyšetrujúceho prípad zmiznutia ženy, ktorá by zároveň mohla byť zlodejom identity, lebo sa pokúša vyhnúť splácaniu dlhov. Aj ďalšie knihy z policajného „krimi“ prostredia získali literárne ocenenia: knihu Dôvod* (理由, 1999), ocenenú Naokiho cenou, tvorí séria výsluchov vedených za účelom objasnenia vraždy a kniha Zločin cez kopirák* (摸倣犯, 2001, do angličtiny preložená ako Puppet Master), ktorá získala Cenu denníka Mainiči, je inšpirovaná skutočnými udalosťami. Z pohľadu vyšetrujúcich detektívov, príbuzných obetí a svedkov opisuje prípad zmiznutia viacerých žien a sériových vrážd, zatiaľ čo v druhej časti predstavuje vzťahy, prostredie i pohnútky kriminálnikov. Na Zločin cez kopirák hlavnou postavou detektíva voľne nadväzuje kniha R.P.G. (2001, do angličtiny preložená ako Shadow Family), v ktorej dominujú vzťahy rozbitej rodiny a kde pretvárka v skutočnom i online svete prerástla až do série chladnokrvných vrážd.
Príjemným oddychovým čítaním je kniha Stepfather Step (ステップファザー・ステップ, 1996). Séria komických príbehov z prostredia zločinu sa tentoraz točí okolo „rodiny“ profesionálneho vykrádača, jeho komplicov a dvojice vypočítavých a zároveň milo naivných stredoškolákov dvojčiat, ktorí spravia čokoľvek, aby ušli pred sociálnou službou po tom, ako ich opustili rodičia. Príbehy sa stali základom rovnomenného televízneho seriálu.
Pre mladých čitateľov je určený aj fantasy príbeh Brave Story (ブレイブ・ストーリー, 2003) o chlapcovi, ktorý nájde čarovný vstup do iného sveta. Anglický preklad získal Batchelderovej cenu. V Japonsku patrí medzi bestsellery, príbeh adaptovali do komiksovej podoby, do animovaného filmu a videohry.

Poviedka Očiam neviditeľný* (決して見えない) vyšla v zbierke poviedok Dážď v podzemnom meste* (地下街の雨, 1998). Zbierka obsahuje sedem poviedok s rôznymi témami, napísaných v rôznych žánroch, každá sa však nejakým spôsobom dotýka spoločenských vzťahov, od kamarátsko-ľúbostného napätia, žiarlivosti a rivality v prvej poviedke Dážď v podzemnom meste až po rodinné vzťahy v jednej domácnosti, stratené v ruchu a hluku každodenného života a znovunájdené vďaka pochybnému experimentu v poviedke Zbohom, pán Kirihara!* (そよなら、キリハラさん). Poviedku Očiam neviditeľný som si k prekladu zvolila pre dynamický spád pomocou priamej reči, ako aj pre určitú láskavosť, ktorá z opisovaného rozhovoru vyznieva a snúbi sa s citeľne sa blížiacou tragédiou.

* slovenské názvy uvedených diel sú priamym prekladom pôvodného japonského názvu.

Zdroje:
MIJABE, Mijuki 宮部みゆき: Stepfather Step. ステップファザー・ステップ. Tokio: Kódanša, 2009. ISBN 978-4-06-263285-3

MIJABE, Mijuki 宮部みゆき: Čikagai no ame. 地下街の雨 [Dážď v podzemnom meste] Tokio: Šúeiša, 2013. ISBN 978-4-08-748864-7

MIJABE, Mijuki 宮部みゆき: Mohóhan. 模倣犯 [Zločin cez kopirák] Tokio: Šinčóša, 2017 ISBN 978-4-10-136924-2

MIJABE, Mijuki 宮部みゆき: R.P.G. Tokio: Šúeiša, 2015. ISBN 978-4-08-747349-0

http://www.osawa-office.co.jp/write/miyabe.html

https://en.wikipedia.org/wiki/Miyuki_Miyabe

Milena Klenovičová

Tecuo Miura 三浦哲朗

Tecuo Miura 三浦哲朗

Tecuo Miura 三浦哲朗foto: blog.canpan.info/dogenkasenaika/archive/4325

(1931 – 2010). V roku 2021 si japonský literárny svet pripomína deväťdesiate výročie narodenia popredného prozaika a člena Akadémie japonských umení Tecua Miuru. Pochádza z najsevernejšej prefektúry japonského ostrova Honšú Aomori, kde vyrastal a neskôr i pôsobil ako učiteľ. Jeho osobný život poznačila séria rodinných tragédií, vďaka ktorým nadobudol už od útleho detstva silné presvedčenie, že pochádza z rodiny s „prekliatou krvou“. Dve z troch starších sestier sa narodili s vážnymi poruchami zraku, dvaja najstarší bratia boli vyhlásení za nezvestných a sestra, ku ktorej mal najbližší vzťah, spáchala v deň jeho narodenín samovraždu. Samotný Miura pocítil na vlastnej koži blízkosť smrti, keď prežil ničivé bombardovanie rodného mesta Hačinohe počas druhej svetovej vojny. „Strešná konštrukcia i drevené laty povaly boli rozštiepené a uprostred sa vynímala veľká diera, cez ktorú bolo vidieť belasé nebo bez jediného oblaku,“ píše o svojom zážitku po návrate do zničeného domu v zbierke esejí Matkin úsmev (母の微笑, 2001).

Miura vyštudoval odbor francúzskej literatúry na Univerzite Waseda v Tokiu. Jeho literárne nadanie a spisovateľské ambície sa prejavili v študentskom debute Periférie pätnásťročného (十五歳の周囲), za ktoré získal v roku 1955 cenu tokijského vydavateľstva Šinčóša. Jeho kariéru spisovateľa definitívne potvrdilo dielo Šinobukawa (v anglickom preklade Shame in the Blood) ocenené v roku 1960 prestížnou Akutagawovou cenou pre začínajúcich autorov. Autobiografická výpoveď o osude ašpirujúceho spisovateľa a mladej, životaschopnej Šino pozostáva zo siedmich krátkych príbehov. Pochmúrna minulosť a trauma protagonistu spôsobená samovraždami a zmiznutím jeho súrodencov sú nechceným dedičstvom zúfalstva a rodinnej hanby. Na prvý pohľad všedný, no hlboký príbeh o stretnutí a následnom vzťahu mladého japonského páru, rodinnom nešťastí a láske, je napísaný jazykom, ktorý charakterizuje lyricky ladený opis v kombinácii so strohým, úsečným dialógom.

Pozitívna odozva literárnych kritikov pokračovala i v nasledujúcich rokoch, keď mu bola udelená Literárna cena Noma za zbierku Revolver a pätnásť poviedok (拳銃と十五の短編, 1976), Cena Osaragiho Džiróa za román Ľudia putujúci v polárny deň (白夜を旅する人々, 1982) a Japonská literárna cena za rozsiahle dielo Mladícka óda (少年讃歌, 1984). V rokoch 1990 a 1995 boli ocenené jeho poviedky Horský zemiak (じねんじょ) a Nočný motýľ (みのむし) Cenou laureáta Nobelovej ceny Jasunariho Kawabatu. Obe diela rozvíjajú tému rodinných vzťahov a generačných rozdielov na odľahlom japonskom vidieku. Vynikajú štylistickou ľahkosťou a sú zahrnuté v zbierke krátkych próz s názvom Mozaika (モザイク, 1991/1994/2000), ktorej úvodná poviedka Spolucestujúci (みちづれ), melancholický príbeh o spoločnom putovaní muža a ženy nehostinnou zimnou krajinou, vychádza v slovenskom preklade.

Jednou z najvýraznejších čŕt Miurovej umeleckej tvorby je silný pocit smútku a nostalgie, ktorý autor navodzuje retrospektívnym rozprávaním a stieraním hraníc medzi živým a neživým, tradičným a moderným, človekom a prírodou. Príznačné je i časté zakomponovanie japonských ľudových povier a starých zvyklostí do jeho kratších i dlhších prozaických útvarov. Autobiografický charakter Miurových diel spočíva nielen v jeho reminiscenciách na mladosť, častom použití domáceho dialektu, ale i v zasadení deja príbehu do známeho prostredia: rodnej prefektúry Aomori, univerzitného mesta Tokia a okolia letného sídla v prefektúre Nagano. Na pozadí tejto scenérie sa odohráva príbeh straty, odlúčenia a vnútornej rozorvanosti, ktorá je hlavným motívom jeho literárnej tvorby. V autorových dielach však nezohráva kľúčovú úlohu finálne rozuzlenie zápletky. Miura kladie dôraz na vyvolanie konkrétnej vizuálnej predstavy u čitateľa, ktorý sa do nej postupne ponára a stáva sa jej súčasťou.

Napriek autorovej smrti v roku 2010 je jeho literárna tvorba naďalej živá. Vychádza v mnohých reedíciách a zastáva čestné miesto v dejinách modernej japonskej literatúry druhej polovice dvadsiateho storočia.

Monika Honda

Mieko Kawakami 川上未映子

Mieko Kawakami 川上未映子

Mieko Kawakami 川上未映子Foto: nytimes.com

Držiteľka mnohých prestížnych literárnych cien Mieko Kawakami sa narodila v roku 1976 v Osake a na literárnej scéne sa objavila v roku 2006. Predtým pracovala ako hosteska, textárka, nahrala tri sólové hudobné albumy, japonskej verejnosti bola známa aj ako blogerka. Za prvý román Proporcie môjho ega, mojich zubov, a potom sveta ( わたくし率 イン歯-、または世界) získala v roku 2007 ako mladá začínajúca autorka Cenu Cuboučiho Šódžóa (早稲田大学坪内逍遙大賞奨励賞) a o rok neskôr za román Prsia a vajíčka (乳と卵) Akutagawovu cenu (芥川龍之介賞). Venuje sa zobrazovaniu tém spojených s rolami ženy v modernej japonskej spoločnosti, problematike ženského tela. Ako rodáčka z Osaky vo svojich dielach často používa kansaiský dialekt (関西弁). Aj nasledujúcimi románmi potvrdila, že je na súčasnej japonskej literárnej scéne žiarivým zjavom – v roku 2010 za román Nebo ( ヘヴン) dostala Literárnu cenu Murasaki Šikibu (紫式部文学賞) a v roku 2013 Cenu Tanizakiho Džuničiróa ( 谷崎潤一郎賞) za román Sny lásky (愛の夢とか). Na medzinárodnej scéne sa presadila v roku 2020 vďaka románu Letný príbeh (夏物語) z roku 2019, ktorý je rozšírenou verziou románu Prsia a vajíčka. Čitateľom ponúka nevšednú sondu do sveta žien, v provokatívnej nahote zobrazuje sociálne, ale aj ekonomické útrapy slobodných matiek v modernom Japonsku, nevyhýba sa témam sexuálneho násilia, psychických porúch či etickým otázkam umelého oplodnenia.

Sakutaró Hagiwara 萩原朔太郎

Sakutaró Hagiwara 萩原朔太郎

Sakutaró Hagiwara  萩原朔太郎foto: wiki commons

(1886-1946). Básnik a literárny teoretik narodený v Maebaši v prefektúre Gunma. Je považovaný za „otca modernej japonskej poézie“ (Nihon kindaiši no čiči 日本近代詩の父) a jeho dielo je možné chápať aj ako kľúčovú obhajobu voľného verša (džijúši自由詩) v japonskej poézii. V literárnom prostredí, kde viac ako tisícročie dominovala poézia waka 和歌 (poézia založená na schéme striedania piatich a siedmich slabík, akú majú napríklad básnické formy tanka 短歌, renga連歌 a haiku俳句), mali jeho aktivity takmer epochálny význam. Zbierka Zavýjanie na Mesiac (Cuki ni hoeru月に吠える), publikovaná vo februári 1917, je prelomovým dielom, v ktorom dokázal svojbytnosť nového a moderného výrazu oslobodeného od tradicionalistických konceptov. Hovorový jazyk (kógo džijúši口語自由詩) sa v nej stal základným básnickým prostriedkom. Hoci za prvé básnické diela napísané formou voľného verša možno považovať zbierky Hakidame (塵塚) od Rjúkóa Kawadžiho川路柳虹 (1888-1959) z roku 1907 a Cesta (Dótei 道程) od básnika a sochára Kótaróa Takamuru 高村光太郎 (1883-1956) z roku 1914, až Hagiwarova zbierka Zavýjanie na Mesiac natrvalo zadefinovala nový básnický výraz. Zbierka vyvolala senzáciu a 500 výtlačkov sa rozchytalo v priebehu dvoch mesiacov. Mori Ógai 森鷗外 (1862-1922), popredný spisovateľ obdobia Meidži, sa vyjadril, že ide o prvú skutočne symbolistickú poéziu v Japonsku. Zbierka mala pôvodne vyjsť v januári 1917, no tesne pred jej zadaním do tlače sa Hagiwara opil v jednom tokijskom lokáli a stratil rukopis aj s redakčnými úpravami, ktoré spravil jeho básnický súpútnik Muró Sansei 室生犀星 (1889-1962). Musel ju nanovo zostaviť z poznámok a jej vydanie sa oddialilo o jeden mesiac. Ďalšou zaujímavou okolnosťou vydania zbierky bol zásah cenzúry, ktorá spätne nariadila jej stiahnutie z distribúcie kvôli dvom kontroverzným básňam. Jednou z nich je báseň Ten kto miluje lásku (Ai o aisuru hito 戀を戀する人), ktorú sme zaradili do nášho krátkeho výberu. V bezprostredne nasledujúcich reedíciách sa už nenachádzajú, a tak pôvodné a kompletné vydanie patrí medzi vysoko cenené zberateľské artefakty. Samotný úspech zbierky je nutné chápať v širšom historickom a jazykovom kontexte, s ktorým súvisí aj problematika prekladu – Japonci sa pod vplyvom modernizácie a westernizácie museli od konca 19. storočia vysporiadať s otázkou, ako prekladať inojazyčnú, prevažne európsku literatúru – tradičnými prístupmi poézie waka nebolo možné preložiť napríklad Shakespeara, a tak proces hľadania nových foriem bol viac než nevyhnutný, pričom prirodzene presiahol prekladateľskú tvorbu. O zbierke Zavýjanie na Mesiac možno hovoriť ako o jeho úspešnom dovŕšení. Po nej nasledovali autorove zbierky Snívať o motýľoch (Čó o jumemu 蝶を夢む, 1923), Modrá mačka (Aoneko 青猫, 1923), Zbierka krátkych piesní o nevinnej láske (Džundžó šókjokušú 純情小曲集, 1925), Ľadový ostrov (Hyōtō 氷島, 1934) a Osud (Šukumei 宿命, 1939), u literárnych kritikov však vo všeobecnosti pohoreli, nepodarilo sa mu v nich dosiahnuť úroveň debutu. Hagiwara sa taktiež venoval literárnej kritike a teórii. V  štúdii Princípy poézie (Ši no genri 詩の原理) z roku 1928, v ktorej obhajoval moderný voľný verš, poukázal na to, že táto nová forma je stále zaznávaná literárnym establišmentom a dokonca prirovnal situáciu voľného verša k situácii krutého prenasledovania kresťanov v Japonsku v prvej polovici 17. storočia. Toto expresívne prirovnanie len podčiarkuje pozoruhodné začiatky voľného verša v japonskom priestore, ktorému už tradične panovala poézia waka.

Použitá literatúra:
萩原朔太郎 『詩の原理』 萩原朔太郎全集第三巻.新潮社, 1959.
萩原朔太郎 『月に吠える』感情詩社 ほか, 1917.
萩原朔太郎 『月に吠える』愛蔵版, 1999.
『萩原朔太郎全集第一巻』 新潮社, 1959.
梅田順一 (1999年1月). “『月に吠える』の出版の経緯−日本近代文学文庫から−”. 図書の譜(明治大学図書館紀要)3号. 明治大学図書館. 2017年9月1日閲覧。
SAS, Miryam. Fault lines: Cultural Memory and Japanese Surrealism. Stanford: Stanford University Press, 2002.
Howling at the Moon: Poems and Prose of Hagiwara Sakutarō. Trans. Hiroaki Sato. Green Integer, 2001.

Osamu Dazai 太宰 治

Osamu Dazai 太宰 治

Osamu Dazai 太宰 治Foto: commons wikimedia

(1909 – 1948) je v Japonsku považovaný za jedného z najpoprednejších prozaikov 20. storočia. Jeho najznámejšie diela sú v Japonsku považované za modernú klasiku. On, Ango Sakaguči 坂口 安吾 (1906 – 1955) a Sakunosuke Oda 織田 作之助 (1913 – 1947) boli členmi Burai-ha 無頼派, skupiny autorov, ktorí vyjadrovali bezcieľnosť a krízu identity v povojnovej ére. Hoci netvoria skutočnú literárnu školu, sú spájaní pre podobný prístup k literárnemu dielu. Dazaiove diela sú výrazne autobiografické.

Dazai sa narodil ako Šúdži Cušima 津島修治 v roku 1909 do bohatej veľkostatkárskej rodiny v regióne Cugaru津軽地方 v severnom Japonsku. Keďže jeho mama bola čiastočne invalidná, od malička bol posúvaný do opatery dojok a náhradných matiek. V trinástich rokoch nastúpil na strednú školu Aomori a v roku 1927 začal študovať na univerzite Hirosaki. Počas tohto obdobia so spolužiakmi vydával časopis Saibó Bungei 細胞文芸 (Bunková literatúra). Okrem toho publikoval aj v školských novinách a v literárnom časopise Zahjó 座標 (Súradnice). Jeho veľkým idolom bol slávny spisovateľ Rjúnosuke Akutagawa 芥川 龍之介 a veľmi ho šokovalo, keď spáchal samovraždu. Dazai vtedy začal zanedbávať školu a väčšinu peňazí, čo mal, míňal na alkohol. Popritom fušoval aj do marxizmu. V roku 1930 nastúpil na katedru francúzskej literatúry na Tokijskej univerzite, hoci neovládal francúzštinu. Keďže sa štúdiu veľmi nevenoval, z univerzity ho neskôr vylúčili. V tomto roku sa začala aj jeho aféra s gejšou Hacujo Ojama 小山 初代, ktorá sa potom stala jeho ženou a s ktorou istý čas žil v Tokiu. Jeho rodina však bola proti a vyškrtla ho z rodinného registra. Krátko nato sa pokúsil spáchať samovraždu s devätnásťročnou čašníčkou Šimeko Tanabe 田部 シメ子, no zatiaľ čo Šimeko zomrela, on prežil.

Vo roku 1933 bola v novinách Aomori výhlásená literárna súťaž, v ktorej zvíťazil s poviedkou Rešša 列車 (Vlak). Tu prvýkrát použil pseudonym Osamu Dazai a bol to jeho prvý experiment s autobiografickým štýlom. Odvtedy sa žáner šišósecu 私小説 (doslovne „ja-román“, teda typ literatúry, kde udalosti v príbehu zodpovedajú udalostiam v živote autora) stal jeho typickým štýlom. Jeho debutová zbierka poviedok Bannen 晩年 (Neskoré roky) vyšla v roku 1936.

V roku 1935 dostal Dazai zápal slepého čreva a v nemocnici ho operovali. Na utíšenie bolesti mu lekár predpísal morfium a on si naň okamžite vybudoval závislosť. Skončil v psychiatrickej liečebni a keď sa vrátil, zistil, že Hacujo mu bola neverná. Spoločne sa pokúsili o samovraždu, no obaja prežili a nasledoval rozchod. Túto udalosť opisuje poviedka Ubasute 姥捨 (Opustenie) z roku 1938, ktorú vám ponúkame vo Verzii.

V roku 1939 sa oženil s učiteľkou Mičiko Išihara石原 美知子, ktorá mu neskôr porodila tri deti. Toto obdobie bolo pre Dazaia pokojnejšie a z tohto obdobia pochádza Fugaku Hyakkei 富嶽百景 (Sto pohľadov na horu Fudži) – jedna z jeho najpopulárnejších poviedok, kde o sebe asi prvýkrát nepíše ako o sebadeštruktívnom monštre, ale ako o ľudskej bytosti.

V roku 1941 Japonsko vstúpilo do vojny, no Dazai sa jej vyhol pre problémy so slabými pľúcami. Ako jeden z mála japonských autorov ďalej vydával literárne diela. V poviedke Cugaru 津軽 (1944) sa vracia do rodného mesta. V povojnovom období dosiahol vrchol popularity, keď v roku 1947 vydal svoje najznámejšie dielo Šajó 斜陽 (Zapadajúce slnko), ktoré zobrazuje úpadok japonskej šľachty po vojne. O rok neskôr mu vyšiel ďalší veľmi známy román Ningen šikkaku 人間失格 (Strata človečenstva), ktorý zobrazuje mladého sebadeštruktívneho muža, ktorý sa vidí ako diskvalifikovaný z ľudskej rasy.

Ráno 19. júna 1948 boli objavené telá Dazaia a jeho milenky Tomie Jamazaki 山崎富栄. Polícia vytiahla ich mŕtvoly z kanála Tamagawa. Tento pokus o samovraždu bol Dazaiov posledný. Svoj posledný príbeh Guddo bai グッド・バイ (z anglického Goodbye) nikdy nedokončil.

Alexandra Tučková

 

Shinji Takine

Shinji Takine

Shinji Takine

(1980)
Rodák z japonskej Nagoje vyštudoval výtvarné umenie na Pedagogickej univerzite v Aiči, v Japonsku, a na VŠVU v Bratislave. Svoje diela prezentoval na mnohých individuálnych a kolektívnych výstavách v Japonsku (v Tokiu, Jokohame, Kjóte, Nagoji…) i v rôznych európskych mestách (vo Varšave, Bologni, Kodani, Amsterdame, Nitre, Banskej Štiavnici, Topoľčanoch či v Rožňave…) V súčasnosti žije a tvorí v Bratislave.

Dana Hashimotová

Dana HashimotováFoto: Archív autorky

Dana Hashimotová

Absolvovala dvojodbor orientalistika-japonológia na Filozofickej fakulte UK v Prahe. V štúdiách pokračovala na Viedenskej univerzite a na Univerzite Hokkaidó v meste Sapporo. Prekladá krásnu literatúru (Haruki Murakami, Teru Mijamoto, Kuniko Mukóda) a odborné texty, venuje sa tlmočeniu, výučbe cudzích jazykov a sociologickému výskumu súčasnej japonskej spoločnosti. Spolupracuje s Českou televíziou a každoročne organizuje koncertné turné sólistov Štátnej opery Banská Bystrica po Japonsku.

Lena Králiková Hashimoto

Lena Králiková HashimotoFoto: Archív autorky

Lena Králiková Hashimoto

Narodila sa v Tokiu, pochádza zo slovensko-japonskej rodiny. Počas vysokej školy sa začala venovať filmu, pracovala najskôr ako produkčná, neskôr ako koordinátorka a tlmočníčka pri medzinárodnej filmovej a televíznej produkcii. Po ukončení bakalárskeho stupňa sa presťahovala na Slovensko, kde vyštudovala dokumentárnu réžiu na VŠMU. Od roku 2013 pôsobí ako lektorka na Univerzite Komenského v odbore východoázijských štúdií. Filmovému umeniu sa v súčasnosti venuje v rámci doktorandského štúdia v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Ako prekladateľka a tlmočníčka sa špecializuje na filmový preklad a koordináciu.

Monika Honda

Monika Hondafoto: archív autora

Monika Honda

(1992) vyštudovala študijný odbor východoázijské jazyky a kultúry (zameranie japonský jazyk) na Univerzite Komenského v Bratislave. V rokoch 2014 a 2015 absolvovala študijný pobyt na Univerzite Rjúkoku v Kjóte a od roku 2017 pôsobila ako lektorka na Katedre východoázijských štúdií FiF UK, kde dva roky vyučovala predmety zamerané na japonské písmo a vybrané kapitoly z dejín literatúry. V súčasnosti je externou doktorandkou na Katedre estetiky Univerzity Komenského. V dizertačnej práci skúma vplyv japonského umenia a estetiky na európsku kinematografiu. Žije a pracuje v Japonsku.

František Paulovič

František PaulovičFoto: Archív autora

František Paulovič

Narodil sa v roku 1979 v Martine. Vyštudoval odbor japonský jazyk a medzikultúrna komunikácia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave . Na Katedre východoázijských štúdiu FiF UK pokračoval v doktorandskom štúdiu v odbore Orientálne jazyky a literatúra. Venuje sa modernej japonskej poézii a avantgardným hnutiam v 20. a 30. rokoch.  V Japonsku absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, naposledy na univerzite Kógakkan v Ise. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre východoázijských štúdií, kde vyučuje japonský jazyk, dejiny japonskej literatúry a japonskú históriu. Prekladá z japončiny. S profesorom Zamborom je spoluautor prvého slovenského prekladu významného japonského básnika Macua Bašóa (Skalná ruža, 2019).

Milena Klenovičová

Milena Klenovičováfoto: archív autora

Milena Klenovičová

Narodila sa v roku 1985 v Bratislave. Vyštudovala archívnictvo a pomocné vedy historické a neskôr v bakalárskom stupni aj japonský jazyk a medzikultúrnu komunikáciu, oba odbory na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Absolvovala jednoročný študijný pobyt v zahraničí na Univerzite Waseda v Tokiu. V súčasnosti je zamestnaná v medzinárodnej firme, kde istý čas pracovala na úseku podpory predaja aj pre japonský trh. Počas štúdií sa zúčastnila viacerých prekladových projektov na dobrovoľníckej báze, ale prekladu sa zatiaľ venuje iba neprofesionálne. Hlavným predmetom jej záujmu je história, najmä obdobie stredoveku.

Igor Tyšš

Igor TyššFoto: archív autora

Igor Tyšš

sa venuje literárnemu, odbornému prekladu, tlmočeniu a čiastočne aj redakcii odborného a najmä literárneho prekladu. Pôsobí ako vedecký pracovník v Ústave svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied, kde skúma najmä dejiny prekladu na Slovensku. Má skúsenosti aj s výučbou prekladu a tlmočenia, niekoľko rokov pôsobil ako vysokoškolský pedagóg (UKF Nitra). Poézia patrí medzi nielen medzi predmety jeho vedeckého záujmu, ale tiež záľuby, v roku 2015 mu vyšla básnická zbierka Alba.

Ivica Ruttkayová

Ivica RuttkayováFoto: Archív autorky

Ivica Ruttkayová

je poetka, prozaička a autorka rozhlasových hier. Pôsobí ako rozhlasová redaktorka, venuje sa kultúrnej publicistike, umeniu a spoločenským vedám. Vo vysielaní Rádia Devín RTVS viac ako dvadsať rokov profiluje program Rubikon.

Etela Farkašová

Etela FarkašováFoto: Vladislava Šárkány

Etela Farkašová

rod. Zipserová (1943)
Spisovateľka, filozofka, pôsobila ako pedagogička na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Vydala  viac ako tri desiatky kníh (próza, eseje, poézia), jej texty boli preložené do viac ako desiatich jazykov. Je zastúpená v domácich a zahraničných antológiách, získala mnohé významné ocenenia (Cena Anasoft litera, Krištáľové krídlo za literatúru, Prémie literárneho fondu, Cena Ladislava Ťažkého za prózu a i.).

Alexandra Tučková

Alexandra TučkováFoto: Archív autorky

Alexandra Tučková

Vyštudovala odbor Východoázijské štúdiá so zameraním na japončinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V diplomovej práci sa venovala Osamu Dazaiovi a jeho autobiografickým dielam. V roku 2017/18 absolvovala študijný pobyt v Japonsku na katedre japonského jazyka a literatúry na univerzite Ferris v Jokohame.

Danuša Čižmíková

Danuša ČižmíkováFoto: Archív autorky

Danuša Čižmíková

(1981) pôsobí na Ústave klasických štúdií Masarykovej univerzity v Brne, kde vyučuje arabský jazyk a literatúru. Štúdium prekladateľstva a tlmočníctva v špecializácii anglický a arabský jazyk a kultúra absolvovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v roku 2016 obhájila dizertačnú prácu venovanú tvorbe libanonských spisovateliek. Vo svojej vedeckej práci sa zameriava na modernú arabskú literatúru písanú ženami a otázky interkultúrnej psychológie a literatúry.

Martina Bucková

Martina Bucková

Martina Bucková

Pôsobí ako samostatný vedecký pracovník v Ústave orientalistiky, v rokoch 2001 ‒ 2010 prednášala na Katedre mimoeurópskych štúdií FF UCM. Venuje sa tradičnej kultúre, náboženstvám a mytológiám Oceánie, ostrovnej Juhovýchodnej Ázie a Austrálie. Dizertačnú prácu s názvom Nábožensko-mytologická diferenciácia Polynézie. Variácie spoločného dedičstva obhájila na Filozofickej fakulte UK. Je autorkou knižných publikácií, ako napr. Māui: Polynesian Culture Hero. Variations of Motifs in Māui’s Mythological Cycle in East and West Polynesia [Māui: polynézsky kultúrny hrdina. Variácie motívov v mytologickom cykle o Māuim vo východnej a západnej Polynézii] (2012), spoluautorkou knihy Austrália a Oceánia. Tradícia, kultúra, hudba (2010), spoluautorkou kolektívnej monografie Reflexia mytologických motívov v duchovnej a materiálnej kultúre národov Ázie, Afriky a Oceánie (2019).

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!