Rachel Kushner: Klub Mars z pripravovaných kníh

Pripútali nás k lavičke v chodbe a tam sme čakali na pohovor v malej betónovej kobke, kde sa nás mali pýtať na užívanie drog, duševné zdravie a či sme boli niekedy v gangu a či máme nepriateľov, ktorí si momentálne odpykávajú trest v Stanville. Po niekoľkých hodinách čakania sme každá dostali deku a Príručku väzenkyne, ako aj štyridsaťstranový Návod k Príručke väzenkyne. Conan sa nahlas zamyslel, či vyfasujeme aj Návod k Návodu k Príručke.
„Aj nenahlásenie porušenia pravidla,“ prečítal Conan nosovým hlasom, „predstavuje porušenie pravidla. Nenahlásenie porušenia pravidla o porušení nahlásenia pravidla je teda tiež porušením pravidla.“
Jonesová povedala: „London, necelých šesť hodín vo väzení, a vyslúžili ste si svoju prvú stopätnástku.“
Predpokladala som, že to myslí sarkasticky, ale prešla k policajnej kukani a začala zapisovať.
„London,“ povedal niekto. „Ha, London.“
Niektoré baby sa rozosmiali a podpichovali Conana, že ho zapisuje. Človek by si myslel, že tu budeme držať spolu. Ešte aj naša smiešna hŕstka z busu, nebolo nás viac ako šesťdesiat, mohla v pohode premôcť dve polišky, uniesť vozidlo a zdrhnúť s ním do Mexika. Ale chýbala spolupráca. Medzi ľuďmi, ktorí sa nemohli dočkať pohľadu na to, ako druhých mláti kladivo, ktoré dopadalo aj na nich.
Presne tak to bolo aj vo väzení. Keď ma zavreli do okresného, hneď na úvod som stratila polystyrénový pohár. Vyzeral jednorazový, ale iný mi nedali. Nemala som o tom vtedy ani potuchy a ženy mi vôbec nič nepovedali. Rehotali sa, keď som potom zo smetiaka lovila plechovku od nealka. Osemnásť mesiacov som z nej pila vodu. Basa je dokonalý inkubátor policajného prístupu, ale poliši sa nájdu v každom prostredí. V zákulisí klubu Mars ženy zdrbávali iné ženy za to, že nemajú super kostýmy alebo choreograficky dokonalú a premakanú šou. Inak by to malo byť každému fuk – striptérke ide o zarábanie prachov, nie o to, ako ich čo najviac minúť na kostým –, a predsa boli v šatni ženy, ktoré chceli, aby aj striptíz podliehal pravidlám. Boli presvedčené, že človek si musí predstavenie odmakať a navyše v drahom kostýme, lebo tak je to akože dôstojnejšie a profesionálnejšie, úctivejšie k akémusi štandardu, ktorý chceli dodržiavať. Lenže väčšina z nás v tom prostredí makala iba preto, lebo sme boli presne tie typy, ktoré na štandardy kašlú a nikdy sa nijaký ani len nepokúsia dodržať. Kto chce robiť v klube Mars, nepotrebuje ničomu veriť. Keď tam k nám nabehli Rusky, priniesli celkom novú postsovietsku bezohľadnosť, drzú povznesenosť nad kostým a eleganciu, nad čokoľvek, čo sa priamo nespájalo so ziskom. Väčšina z nich to chlapom v publiku ochotne robila rukou, čo hnusne ničilo zvyšok nášho biznisu.
Najslizkejší návštevníci klubu chodievali v tenkých a klzkých teplákoch, aby si užili maximálny kontakt, ale mnohí boli buď menej skúsení alebo väčší džentlmeni. A niektorí ani nechceli kočku na kolená, len vedľa seba, na rozhovor. Ja som mala radšej tých teplákových. S nimi sa baba nenarobila. Nevyžadovali úsmev, rolu ani predstieranú spolupatričnosť. Nastavili a posúvali si vás, ako im to vyhovovalo, takže ste sa pri jednej pesničke za dvacku nenadreli. No lenže potom nám do klubu vtrhli Rusky a všetci chlapi začali žiadať k dvadsaťdolárej songe aj ručnú robotu. Rusky nás podrážali. Vyťahovali prachy zo všetkých peňaženiek.

Zhromaždili sme sa v spoločných priestoroch nášho nového bloku a čakali sme, kedy a kde nám pridelia postele. Bol to veľký blok zo škvarových kvádrov s radmi ciel na dvoch poschodiach. Všetko tam bolo buď zo surového betónu, alebo natreté špinavoružovou farbou. Ženy v celách pritláčali tváre k úzkemu sklenému okienku na dverách a zízali na nás. Jedna cez dvere zakričala, že vyzeráme ako banda škaredých robošiek. Hej, roboška! Hej, tupaňa! Poď mi utrieť riť. A môžeš mi rovno aj oblízať piču. Vykrikovala, až kým jej dozorkyňa nezabúchala na dvere obuškom.
Ku mne sa posadila Laura Lippová. Skúsila som sa odsunúť, ale Jonesová na mňa zaštekala.
„Zostaňte tam, kde som vás posadila. Toto nie je hra na stoličky.“
„Vedľa vrahyne neviniatok,“ utrúsila Fernandezová, vôbec nie potichu.
„Vy dve ste jak dve hrozná, nik vás nerozozná,“ odvrkla Fernandezová.
Aké hrozná? Čo to trepe? Nahovno prirovnanie. Myslela tým, že sme si podobné, lebo sme biele, a ja som s tým musela nutne niečo urobiť. Odpojiť sa od Laury Lippovej.

„Koľké ste dyslektičky?“ spýtala sa Jonesová našej šesťdesiatčlennej skupiny.
Všetky okrem mňa zdvihli ruku.
Jonesová ich spočítala a nevšimla si, že moja ruka zostala dole. Neprotestovala som. Ako som už predtým pochopila, zákon o Američanoch s postihnutím tu bol často jedinou bariérou, ktorá im bránila, aby nás bezhranične zneužívali. Laura Lippová túto chvíľu využila na ďalšie zbližovanie.
„Ja teda nie som úplná dyslektička, ale takto má človek aspoň viac času na vypĺňanie formulárov. Ozaj, ty rada čítaš?“
Odvrátila som od nej oči. Pokúsila som sa zachytiť pohľad niekoho iného, ale nik sa na mňa nedíval. „Ak sa časom dostaneš medzi elitu, dievčatá si tam môžu požičiavať knihy, hoci väčšinou čítajú samé blbosti.“
Jonesová začala tým, že nám nahlas vysvetľovala nápisy v dennej miestnosti, lebo všetky sme boli akože dyslektičky alebo možno aj analfabetky. Všetky nápisy sa začínali rovnako.
Dámy, oznámte personálu, ak máte stafylokokovú infekciu.
Dámy, nešomrite.
Dámy, prekročenie zákazu znamená automaticky 115.
Informácia o varovných výstreloch bola drsnejšia: V TEJTO OBLASTI NEPOUŽÍVAME VAROVNÉ VÝSTRELY.
Hodiny na stene mali na ciferníku namaľovaný červený výsek od piatich minút pred celou do piatich minút po celej. To pre ženy, ktoré nepoznali hodiny. Jonesová nám červený výsek vysvetlila. Stačí, ak viete, zdôraznila, že kým je veľká ručička na červenej čiare, dvere na izbách sú odomknuté.
Všetko vo väzení je adresované žene, pre ktorú na ciferník hodín namaľovali červený výsek: imbecilke. Ja som ju nikdy nestretla. Veľa z tých, ktoré som stretla za mrežami, nevie čítať, a niektoré naozaj nepoznajú hodiny, ale to ešte neznamená, že nie sú šikovné, všetkými masťami mazané osoby, ktoré tromfnú hociktorého inteleguána. Basisti sú čertovsky bystrí. Imbecila, ktorému sú určené pravidlá a nápisy, tam nenájdete.
Jonesová nám najskôr prečítala Návod k príručke a potom aj samotnú Príručku. Na všetko boli pravidlá: týkali sa výzoru, myšlienok, listov a jazyka, jedla a správania a rozvrhu, nástrojov a metód a ich používania. Kopec pokynov hovorilo o tom, koho sa neslobodno dotýkať (nikoho) a kde (nikde) a, samozrejme, že sa prísne zakazovalo smilstvo, ako gurmánsky zdôraznila Jonesová a vyslovila ten výraz pomaly ako nadržaný kazateľ.
„A čo je to vlastne akože to smilstvo?“ spýtal sa Conan; „akože normálna jebačka, nie?“
Ženy pri čítaní zaspávali; viezli nás sem celú noc a všetky sme boli vyčerpané. Jonesová ani raz nezdvihla zrak, neustala vo svojej mechanickej recitácii. Aj mne padala hlava, ale potom ma prebudili výkriky.
Tehotná dievča sa držalo za brucho a kričalo. Jonesová naň pozrela, oblizla si palec, obrátila stránku v príručke a čítala ďalej. Musela prečítať komplet všetkých osemdesiat strán Príručky a potom Návod k Príručke a robila to každý týždeň v piatok pri príchode novej várky, takže text dobre poznala, mohla ho čítať aj zrýchlene, aby si dopriala dlhšiu pauzu. Tehotné dievča prerušilo Jonesovej čítanie pravidiel tým, že začalo rodiť.
Už som vám spomínala, že ženy sa s radosťou zúčastňujú na trestaní spoluväzenkýň, ale nie je to vždy pravda. Niektoré z nás v ten deň v prijímači aj pomáhali. Jonesová všetkým kázala zostať na mieste a počkať na zdravotníkov. Fernandezová jej rozkazy ignorovala a šla dievčaťu pomôcť, presne tomu dievčaťu, na ktoré v autobuse nakričala. Ja s ňou. Aspoň som mala šancu odlepiť sa od Laury Lippovej. A nezniesla som pohľad na to, že to chúďa trpí samo. Dievča v bolestiach kričalo. S Fernandezovou sme ju držali za ruky. Conan k nám nepustil ani Jonesovú, ani ostatné policajtky z prijímača. Nastriekali naňho slzák, ale iba čo ho tým ešte väčšmi rozzúrili. Sotil Jonesovú na zem. Spustil sa alarm. Ja som rodičke stále niečo hovorila. Pripomínala som jej, aby nezabudla dýchať. Stále opakovala „nie“, ako keby nechcela priviesť na svet dieťa, ako keby mohla zabrániť budúcnosti, nech sa stane prítomnosťou. Dnu sa nahrnuli policajti. Štyria sa vrhli na Conana.
Všetko dobre dopadne, hovorila som dievčaťu. Nebola to pravda, lebo bola v base, ale utešovala som ju, ako som len vedela, až kým sa dnu nenahrnuli ďalší policajti a neodtrhli ma od nej a nenasadili mi putá. Ju nechali tak; ležala sama a kričala od bolesti.
Fernandezová mala guráž, presne ako Conan. Nastriekali slzák aj na ňu a ona akoby si to ani nevšimla. Stále sa im vzpierala, až kým ju nezložili taserom a nestrčili do klietky.
Aj mňa strčili do klietky. Klietky neboli dosť veľké a musela som držať hlavu úplne nízko. Stala sa zo mňa morka v kamióne na diaľnici. Conana dnu ledva napchali. Conan v klietke vyzeral ešte horšie ako Conan v zástere. Celú ju vyplnil, len tak strieľal očami a vlnil svalmi. Všetkých troch nás čakala administratívna samotka.
Môj prvý deň vo väzení, a už som si pripísala čierny bod, ktorý mi nenávratne pokafral sedenie pred podmienkovou komisiou, ktoré sa malo odohrať o tridsaťsedem rokov.

Ilustrácia: Ester Mládenková

Zdravotníci dorazili, ale na presun dievčaťa bolo neskoro, pôrod sa už rozbehol. Dieťa prišlo na svet v prijímači. Jeho plač sa ozýval v betónovej miestnosti, prenikavý škrekot existencie.
Zrod človeka by malo byť radostný. Tento prebehol v samote. Matka bola v rukách štátu a dieťa tiež, oboch spájalo iba jedno puto, to byrokratické. Dozorkyne sa očividne dobre zabávali na tom, že v prijímači je novorodenec. Deti v prijímači nemajú čo hľadať. Toto tam matka prepašovala ako kontraband.
Jonesová len krútila hlavou, ako keby bol pôrod na jej oddelení iba ďalším príkladom, ďalším dôkazom našej neschopnosti normálne žiť v spoločnosti. Zdravotníci položili dievča na nosidlá. Požiadalo, aby jej dali dieťa do náručia, ale ignorovali ho a jeden zdravotník niesol novorodenca čo najďalej od tela, ako keby to bolo vrece s odpadkami, z ktorého môže niečo presiaknuť.

Jakcson sa narodil v Sanfranciskej všeobecnej, kde vás musia prijať, aj keď nemáte poistenie. Sestra mi ho položila na prsia a on na mňa pozrel, mokré divé stvorenie, čo vyliezlo z močiara, bol samé oči, oči ako tenisáky, a v jeho kriku nebola hystéria ani žiaľ, iba úprimná otázka: Si tu? Si tu so mnou?
Aj ja som plakala a opakovala som odpoveď, tu som, som s tebou, som tu. Sestra ho očistila a vložila do čírej plastovej vaničky a celú noc tam rozličné sestry a zdravotníci prichádzali a odchádzali, štuchali doňho, kontrolovali, otravovali ho. Bola som pri ňom, ako som mu sľúbila, ale nedokázala som ho ochrániť.
Jacksonov otec robil vyhadzovača v klube Crazy Horse na tej istej ulici, len niekoľko domov od klubu Mars, kde som tiež príležitostne pracovala. Tej noci, keď sa mu narodil syn, sa vybral s kamarátmi na záťah do mesta, nebol so mnou v izbe pre rodičky, o ktorú som sa delila s inou ženou, ktorá tiež nemala spoločnosť a celú noc pozerala televízor. Zakaždým keď potom prišiel Jacksonov otec za mnou do bytu, v tých dňoch a týždňoch po Jacksonovom narodení, vykričala som mu, že sa nestará, čo sa teda ani nestaral, tak úplne prestal chodiť. Nechcela som ho vidieť, ale keď som sa dopočula, že sa predávkoval, nemohla som sa ani pozrieť na chudáka malého Jacksona bez toho, aby ma neprepadli výčitky. Prišiel o svojho nanič tatka. Na celom svete mu zostal už len jediný človek, ja. Hlavička sa mu kolembala na krku, jeho veľké vlhké modré oči na mňa civeli s krátkozrakým úžasom, vlasy mal ako zježené hniezdo v pozore a nevedel, že zostal bez otca. Vedel len to, že som tam ja. Jedine ja.
Vtedy som žila vonku na ulici. Keď mal Jackson tri mesiace, majiteľ bytovky ju predal. A noví správcovia vyhodili nájomníkov, aby mohli zdvihnúť nájomné. Mesto sa menilo. Nájomné vzrástlo. Mohla som buď bývať u matky, ktorá mi to nikdy neponúkla, pravdepodobne preto, že sme sa stále hádali a mala ma plné zuby, alebo sa presťahovať do Tenderloin, kde sa dala ešte stále zohnať podkrovná izba za prijateľné prachy, ak teda človek zniesol atmosféru v tých budovách. Ja som sa radšej presťahovala na Taylorovu. Do Evalandu, tak som to v duchu volala. Vrátila som sa do klubu Mars a novej susedke som platila za stráženie Jacksona. Moja susedka mala trojročné dieťa a bola v podobnej situácii. Bez peňazí, dcéru vychovávala sama. Jacksona mi strážievala často, najmä potom, čo som si začala s Jimmym Darlingom.

Preložila Marína Gálisová
Kniha v slovenskom preklade vychádza vo vydavateľstve Inaque

Rachel Kushner

Rachel Kushner

Foto: archív autorky

pochádza z amerického štátu Oregon, z mesta Eugene. Narodila sa tam v roku 1968 ako dcéra dvoch vedcov, mierne excentrických, nesmierne slobodomyseľných „hippie beatnikov“. Detstvo strávené v príbytku vytvorenom zo školského autobusu sa rozhodne vymykalo konvenciám. Zároveň ju dostalo do blízkosti umeleckej scény, keďže jej teta sa priatelila s multimediálnym výtvarníkom Gordonom Mattom Clarkom a pracovala pre ďalšie známe meno americkej kreatívnej scény, Richarda Serru.

Od pomerne útleho veku sa v nej uhniezdil pocit, že jedného dňa sa stane spisovateľkou. Mohlo to byť už vtedy, keď ako päťročná na matkin pokyn po škôlke chodievala pomáhať s usporadúvaním kníh do feministického kníhkupectva? Alebo vtedy, keď počúvala mamine príbehy z detstva, z Kuby za Batistovho režimu, kde jej mama vyrastala? Alebo vtedy, keď sa v roku 1979 celá rodina presťahovala do San Francisca? V každom prípade toho roku objavila Rachel energiou nabitú atmosféru nového mesta. San Francisco sa pre ňu stalo definujúcim prostredím.

Ešte stále väčšmi žila, ako písala, väčšmi vnímala príbehy, ako ich formulovala do slov. V šestnástich rokoch začala študovať politickú ekonómiu na Berkeley a venovala sa najmä americkej zahraničnej politike v Latinskej Amerike – aj tu vidieť vplyv matkinho osobného príbehu z Kuby. V osemnástich rokoch istý čas strávila na študentskom výmennom pobyte v Taliansku. Keď sa vrátila do San Francisca, pracovala v nočných kluboch – ale bolo by chybou myslieť si, že len táto etapa jej života je inšpiráciou pre román Klub Mars. Táto kniha nie je singulárny počin, je to skôr syntéza, minimalistická a zároveň košatá, jej dovtedajších vnemov: vstupov i výstupov. Ešte stihla absolvovať štúdium tvorivého písania na Kolumbijskej univerzite a potom prišli romány, napohľad vydávané pomerne rýchlo za sebou, v skutočnosti však, zdá sa, doslova odžité, destilované a premýšľané za desaťročia pred ich vyjdením.

Kushner debutovala románom Telex from Cuba, ktorý v roku 2008 vyšiel vo vydavateľstve Scribner. Kubánske prostredie je v ňom viac než kulisa. Príbeh niekoľkých amerických rodín na Kube, pochádzajúcich z veľmi pestrých pôvodných pomerov (niektorí by si v USA spolu nesadli za jeden stôl ani z donútenia), sa odvíja v kľúčovom období, keď už Batistovým režimom otriasajú povstalci. Autorka vykresľuje osudy jednotlivcov ako symptomatické pre celé spoločenstvá, kritika však ocenila jej autentickosť a to, že neskĺzava do klišé. Román sa dostal medzi finalistov National Book Award 2008.

Jej druhý román The Flamethrowers vyšiel v roku 2013. Hlavnou postavou je tentoraz mladá žena s viacerými autobiografickými črtami. Umelkyňa a motorkárka prichádza z amerického Západu do New Yorku, miestni hýbatelia umeleckej scény jej dajú prezývku Reno podľa jej domovského mesta a vezmú ju so sebou na divokú jazdu naprieč tvorbou, radikálnymi ideami, kontinentmi i životnými saltami mortale. Aj tu sú viaceré autentické, priam dokumentárne prvky, aj tu možno kde-tu spoznať v imaginárnych osobách tie skutočné. Je zaujímavé, že prijatie medzi kritikmi už nebolo také jednohlasne pozitívne ako pri Telexe z Kuby. Niektorí cítili z románu pózu: či už hraný machizmus alebo prehnane hlasné proklamácie vlastnej dokonalosti, ako to napísal F. Seidel v New York Review of Books. Napokon sa rozpútala doslova malá vojna o to, či je Rachel Kushner taká sľubná, ako predznamenával debut. V roku 2013 sa však táto kniha takisto prebojovala do finále National Book Award a kontroverzie jej skôr pomohli, ako uškodili.

Tretím románom, knihou The Mars Room z roku 2018, ktorá vychádza v slovenskom preklade ako Klub Mars vo vydavateľstve Inaque, však bez najmenších pochybností potvrdila svoju autorskú hodnotu. Bez toho, aby sa vzdala snahy syntetizovať skutočnosť, ktorú prežila či vnímala, bez toho, aby obetovala autentickosť, vytiahla zo všetkých svojich hlbokých vrstiev skúseností niečo dostatočne očistené a minimalistické a zároveň bohaté.

Klub Mars, nominovaný na Man Booker Prize, sleduje hlavne osudy rozprávačky Romy, ktorá prišla na svet v neúplnej rodine, žila len sama s matkou a pozorovala matkin rozháraný ľúbostný život, v ktorom sa cítila nadbytočná. V dôsledku toho vyrástla viac-menej osamotene – hoci na uliciach s partiami rovnako bezprizorných mladých, ale sama so svojimi snami a prenikavým intelektom. Cestou po týchto temných zákutiach, ktoré neznáša aj miluje s rovnakou odovzdanosťou, síce stretáva mnohých veľmi bystrých ľudí, osudom väčšiny z nich je však nevyhnutne sebazničenie. Romy sa časom dostane do väzenia, na slobode musí nechať malého synčeka a trpí tým viac. Doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia jej nenecháva nijaké východiská. A čo urobí človek, keď niet kadiaľ von z pasce? Čo so životom, ktorý sa musí odžiť, dožiť, dovliecť do konca bez vyhliadky na akékoľvek zlepšenie?

Nič neprezradím, len toľko, že kniha obsahuje množstvo tragických momentov, ale sú tam aj záblesky brutálneho optimizmu, neraz zdanlivo nemotivovaného, možno len pudového. A možno je to skôr pohľad autorky na ľudstvo – vidí v ňom napriek všetkému aj to dobré. Ale netrúfla by som si povedať, že ten pohľad je nelegitímny. Lebo Klub Mars je presvedčivá kniha, hoci nevnucuje žiadnu jedinú pravdu o povahe človeka. Alebo zrejme práve preto.

Marína Gálisová

Marína Gálisová

Foto: Archív autorky

Marína Gálisová

narodila sa v roku 1972 v Banskej Bystrici. Vyštudovala angličtinu a španielčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pracuje v redakcii časopisu .týždeň. Preložila diela autorov ako Michael Cunningham, Sahar Delijaniová, Irena Grudzinska Grossová, Joe Hill, Stephen King, Hanif Kureishi, Donna Tartt, Frank Herbert, Claire Messud, Ted Chiang, Luis Alberto Urrea.