Katherine Mansfield: známa neznáma – neznáma známa inkubátor

Osobnosť a tvorba modernistickej autorky Katherine Mansfieldovej (14. 10. 1888 – 9. 1. 1923) sa k slovenskému čitateľovi dostávala len útržkovito a oneskorene, a teda preňho ostáva prakticky neprebádaným územím. Mladá novozélandská poviedkarka si pritom určite zaslúži našu pozornosť a k jej výnimočným textom sa aj po takmer storočí oplatí vracať.

Spolupútnička mnohých významných anglofónnych modernistov je známa svojou ambicióznosťou a nespútanosťou, ktoré ju aj napokon zaviali do Európy. Mansfieldová sa totiž chcela pasovať s najlepšími, ba vydobyť si medzi nimi čestné miesto. Jej pokusy o integráciu do britskej elitárskej skupiny Bloomsbury Group sprevádzali nemalé úskalia. Uzavretá komunita literárnych intelektuálov, reprezentovaná najmä Virginiou a Leonardom Woolfovcami, totiž kládla na svojich členov prísne až nezmyselné nároky, ktoré nezrkadlili kvalitu ich tvorby či práce, ale skôr spoločenský a akademický status a súčinnosť v hodnotových otázkach s prestížnejšími členmi skupiny. Pre kvalitu svojej tvorby si Mansfieldová pozíciu medzi týmito velikánmi anglickej literatúry určite zaslúžila, rozhodne však nespĺňala ich očakávania o dobrej spoločnosti. Bola predsa obyčajná cudzinka, s mentalitou divošky, miestami príliš ľudská, citová, impulzívna, bez vznešeného pozlátka londýnskej aristokracie.

Možno práve tu pramení devíza Mansfieldovej tvorby: Osobnostná výnimočnosť a inakosť prostredia, z ktorého pochádzala, sa pretavili do samotného písania a spolu s inovatívnymi (modernistickými) technikami sformovali špecifický autorkin štýl. V časoch, keď sa experimentálny prístup k písaniu ešte len rodil, sa v jej prácach už zračil posun od tradičného, zaužívaného, skostnateného. Spisovateľka pracovala s fragmentárnosťou deja, striedaním časových rovín a vnútornými monológmi, ktoré čitateľom pomáhajú nahliadnuť do bohatého vnútorného sveta postáv. Jej protagonisti a protagonistky sa často úpenlivo pasujú s vlastnými emóciami, vyrovnávajú sa s momentmi absolútneho uvedomenia si seba ako jedincov v aktuálnej životnej situácii. Jedinečná atmosféra v poviedkach je podaná tak sugestívne, že čitateľov doslova prenáša na miesto deja. Mansfieldová chcela, aby cez jej texty cítili vôňu vzduchu po daždi, počuli ruch ulice, či prežili krivdu spolu s hlavnou postavou. Veľkou inšpiráciou jej bola hudba, výtvarné umenie a divadlo, sama totiž svoje poviedky prirovnávala ku komponovaniu piesní či maľovaniu na plátno. Nebyť vážnej choroby a skorej smrti, ktorá spisovateľke neumožnila rozvíjať svoje umenie ďalej, možno sa nazdávať, že inovatívnosťou a odvážnym prístupom k tvorbe by autorsky snáď aj prevýšila velikánov svojej doby ako Virginiu Woolfovú, ktorej bola priateľkou, veľkou inšpiráciou a večnou sokyňou.

Zmes nepríjemných životných okolností spôsobila, že autorka sa za života nemohla tešiť zaslúženému miestu medzi poprednými literárnymi modernistami a jej dielo plne docenili až nasledujúce generácie. Svoju rolu pritom hralo aj (v tej dobe) „neatraktívne“ žánrové zacielenie tvorby.

S výnimkou niekoľkých básní sa Mansfieldová orientovala takmer výhradne na poviedkovú tvorbu. V poviedkach totiž nachádzala najľahší spôsob sebavyjadrenia. Možno ich charakterizovať ako pokusy „v mále obsiahnuť veľa“, pričom obmedzený rozsah chápala ako osobnú výzvu, pretože jej ponúkal možnosť starostlivého výberu tých správnych slov a ideí a nedovoľoval jej zacykliť sa v téme. K písaniu preto pristupovala i s istou mierou tajomna, keďže jej častokrát „nezostávalo miesto“ problém príbehov dovysvetliť či objasniť, priestor sa tu preto otváral dominantnej čitateľskej interpretácii.

Desiatky umeleckých aj neumeleckých textov a denníkových zápiskov pripadli po Mansfieldovej smrti jej manželovi. Redaktor a vydavateľ J. M. Murry, paradoxne jeden z prvých ľudí, ktorí dali možnosť vyniknúť jej tvorbe v časopiseckom podaní a ukázali jej, ako sa presadiť, možno cielene, možno skľúčený zo straty svojej jedinej lásky, zo zosnulej spisovateľky vymodeloval neznámu postavičku, nevinnú spirituálnu bytosť, ktorej upravené a vyškrtané texty literárna kritika nemohla náležite zhodnotiť. Murryho vykonštruovaná predstava o zosnulej manželke ju na dlhé roky odsunula na neprávom zastávanú pozíciu marginálnej autorky, z ktorej bola literárnymi kruhmi rehabilitovaná až po smrti manžela.

Keďže sa autorkina tvorba na čas z modernistickej svetovej literatúry naoko takmer vytratila, nemožno sa čudovať, že absentovala i v našom literárnom prostredí. Prvé správy o akejsi novozélandskej spisovateľke sme začali dostávať ešte za čias Československa vo forme autorských medailónikov, fejtónov či krátkych správ a striedmych recenzií v literárnych periodikách rôzneho druhu. Vždy išlo o občasné, viac-menej nesúrodé texty, ktoré len veľmi kuso a nejasne prezentovali osobu a tvorbu Mansfieldovej. Už v tom čase značná časť príspevkov rozoberá najmä jej úmrtie – napr. fejtón Kateřina Mansfieldová, aneb spisovatel a smrt z periodika Národní listy predstavuje neskorú reakciu na autorkino úmrtie v snahe priblížiť kontext jej osobného života v prepojení s dielami (denník, korešpondencia), ktoré priamo súvisia s touto tragédiou a čitateľovi pomáhajú dotvoriť si predstavu o jej posledných chvíľach. Komplexné príspevky, ktoré by kriticky a do hĺbky rozoberali tvorbu Mansfieldovej ako takú, bohužiaľ, nenachádzame. České čitateľské publikum malo možnosť autorku registrovať v knižnom preklade už v roku 1938, čo zaiste podnietilo intenzívnejšiu diskusiu o umeleckých textoch, ktoré po sebe zanechala (koniec koncov to naznačujú ešte ďalšie dva knižné preklady). Slovenské literárne prostredie až donedávna jej osobnosť registrovalo len prostredníctvom časopiseckých prekladov poviedok, ktoré boli v literárnych periodikách prezentované v časovom rozpätí siedmich desaťročí (prvý preklad sa objavuje už v roku 1931 a posledný v roku 2002).

Vo všeobecnosti sa v slovenských časopisoch stretávame s prekladmi poznačenými dobou svojho vzniku, ktoré charakterizujú neopodstatnené zásahy do textu, invazívne kreatívne postupy, dobový jazyk či významové posuny. Uvedenými neduhmi najväčšmi trpí najstarší preklad Vyzradený zločin, črta z Nového Zélandu z roku 1931 (orig. The Woman at the Store). Nenáležitý jazyk by bolo možné nejakým spôsobom odôvodniť vtedajšou dobou, avšak vymyslený názov, ktorý v prekladateľovom pretvorení v podstate prezrádza celú pointu poviedky, rovnako ako vymyslený záver, pripomínajúci akýsi dôvetok k celej poviedke, považujeme za neprofesionálny počin autora prekladu, ktorý svojím konaním poviedku znehodnotil a prisvojil si ju. Mladšie preklady disponujú vhodnejšími a inovatívnejšími prekladateľskými postupmi, hoci i tie sú miestami príliš voľné a dobový jazyk pôsobí na dnešného čitateľa archaicky (archaizmy, z dnešného pohľadu nesprávne gramatické tvary a neprirodzene znejúci slovosled). Napr. v preklade poviedky Pomsta z roku 1937 (Ole Underwood) už v názve dochádza k takmer rovnakému zásahu do textu ako vo vyššie uvedenej poviedke – prekladatelia sa jednoducho rozhodli nerešpektovať pôvodný názov (meno hlavnej postavy) a nahradili ho slovom priamo evokujúcim určité očakávania zo strany čitateľov, čím išli proti autorskému zámeru. V neskoršie publikovaných prekladoch badať výrazný posun od textov uverejnených v štyridsiatych rokoch, či už po stránke jazykovej, ale aj z pohľadu prekladateľských stratégií. Samozrejme, ani tieto texty nie sú dokonalé, prekladatelia často skĺzavajú do kalkovania či významových posunov. Každopádne je však dôležité poznamenať, že výber poviedok doposiaľ časopisecky publikovaných v našom prostredí bol viac ako vydarený. Takmer v každom prípade ide o dnes naozaj kultové poviedky (najmä Mucha, Slečna Brillová, Záhradná slávnosť a Dcéry nebohého plukovníka), reflektujúce dôležité dejinné udalosti i ponor do psychiky postáv a ich vnútorný stav v hraničných životných situáciách. Predpokladáme, že v danom momente šlo skôr o intuitívny, aj keď väčšinou šťastný, výber.

Knižného vydania sa tvorba Katherine Mansfieldovej dočkala až vďaka anglistke Janke Kaščákovej, ktorá novozélandskej spisovateľke zasvätila viac-menej celú svoju dovtedajšiu akademickú kariéru. Po rokoch výskumu Mansfieldovej tvorby sa jej za pomoci zahraničných i domácich grantov a ružomberského vydavateľstva Verbum podarilo v roku 2013 publikovať prvú prekladovú zbierku poviedok Nerozvážna cesta a iné poviedky (2013). Publikácia sa síce od prvého českého knižného prekladu oneskorila o sedemdesiatpäť rokov, no predstavovala o to obsažnejšie a aktuálnejšie predstavenie spektra autorkinej tvorby. Výber 17 poviedok (z približne 90 dovtedy publikovaných) veľmi rozmanito a dôstojne reprezentuje všetky obdobia autorkinho písania a mapuje tematické okruhy jej poviedok. Kaščáková sa tohto cieľu zhostila viac než dobre, pretože sa jej do prvej slovenskej prekladovej zbierky podarilo zahrnúť minimálne jednu poviedku z každej autorkinej zbierky okrem zbierky tzv. nedopísaných poviedok, ktoré sa našli v Mansfieldovej pozostalosti. Hoci Janka Kaščáková nie je od prekladateľského fachu, tejto úlohy sa zhostila veľmi svedomito a slovenské čitateľstvo zoznámila s prakticky neznámymi umeleckými textami, ako napríklad poviedka Frau Brechenmacherová ide na svadbu (Frau Brechenmacher Attends a Wedding), ktorá u zahraničných kritikov zožala veľký úspech, a tiež s novými prekladmi poviedok už uverejnených v periodikách. Je škoda, že preklady sú poznačené istou mierou „nevyprekladanosti“. Dá sa však povedať, že dobre poslúžia čitateľom, ktorí majú záujem o bližšie zoznámenie sa s Mansfieldovej tvorbou. Systematickým štylistickým problémom jej prekladov je, že sa až príliš fixujú na pôvodný text, čo vedie k doslovnosti a „kostrbatosti“, a to najmä v dialógoch. Prekladateľka sa naopak veľmi obratne popasovala s prekladom slovných hračiek, piesňových textov či špecifických dialektov postáv, kde sa plnohodnotne, no veľmi rozumne stavia k využitiu kreatívnych postupov – nenútene vymýšľa slovenské ekvivalenty, ktoré naozaj veľmi prirodzene fungujú v prekladovom texte.

Vzhľadom na okolnosti dovtedajšieho nenáležitého prístupu k recepcii K. Mansfieldovej na Slovensku možno teda hovoriť o prelomovej publikácii. Ešte hlbšie sa tejto autorke Kaščáková opätovne venovala o dva roky neskôr v monografii Katherine Mansfieldová: Medzi dvoma svetmi (2015), ktorá je ďalším významným príspevkom k poznaniu osoby a diela K. Mansfieldovej a jej doby na Slovensku (vrátane recepcie jej diela u nás). Kaščáková v monografii konštatuje okrajové postavenie spisovateľky na historickej mape svetovej modernistickej prózy, no zároveň oceňuje súčasné i skoršie impulzy k výskumu jej diela.

Nevedno, či sa v budúcnosti dočkáme ďalšieho knižného prekladu poviedok K. Mansfieldovej, keďže samotná zbierka Nerozvážna cesta a iné poviedky sa rodila neľahko.

Nevedomosť či nedostatočná informovanosť o živote a tvorbe spisovateľky spôsobili, že si k nám jej poviedky len sťažka brázdili cestu. Možnosť prezentovať Mansfieldovej talent a prínos do svetovej literatúry sa objavila síce oveľa neskôr, než by bolo príhodné, no napokon, i v tomto prípade platí „radšej neskoro ako nikdy“.

Zdroje:

KAŠČÁKOVÁ, Janka. Katherine Mansfieldová: Medzi dvoma svetmi. Ružomberok: Verbum, 2015, 153 s. ISBN 978-80-561-0282-4.

MANSFIELDOVÁ, Katherine. Nerozvážna cesta a iné poviedky, prekl. Janka Kaščáková, Ružomberok: Verbum, 2013, 220 s. ISBN 978-80-561-0059-2.

MANSFIELDOVÁ, Katherine. Vyzradený zločin. Črta z Nového Zélandu, prekl. Anon., 1931 (11. november). In Slovenský východ , roč. 13, č. 8, s. 1-4.

MANSFIELDOVÁ, Katherine. Miss Brillová, prekl. M. a M. Ch, 1942, In Živena, roč. 32, č. 5, s. 178-181.

MANSFIELDOVÁ, Katherine. Mucha, prekl. Dana Šáriová, 1977, In Revue svetovej literatúry, roč. 13, č. 3, s. 74-76.

MANSFIELDOVÁ, Katherine. Záhradná slávnosť, prekl. Dana Šáriová, 1977, In Revue svetovej literatúry, roč. 13, č. 3, s. 77-85.

MANSFIELDOVÁ, Katherine. Mucha, prekl. Tamara Chovanová, 1981, In Život, roč. 31, č. 33, s. 42-43.

MANSFIELDOVÁ, Katherine. Dcéry nebohého plukovníka, prekl. Jarmila Samcová, 2002, In Aspekt, č. 1, s. 119-126.

Júlia Valčeková

Páči sa vám časopis Verzia?

Podporte nás!