Džunzaburó Nišiwaki: Baklažány preklad

Džunzaburó Nišiwaki 西脇順三郎

Foto: lequiche.blog.ss-blog.jp

(1894 – 1982). Významný básnik, prekladateľ, literárny teoretik a kritik éry Šówa (1926 – 1989) narodený v meste Odžija v prefektúre Niigata. Mnohými je označovaný za „pilier“ (柱) japonského modernizmu. To, že je v modernej japonskej literatúre nevšedný jav, potvrdil už tým, že svojej prvé tri básnické zbierky Spectrum (1925), Une Montre Sentimentale (1925) a Poems Barbarous (1930) napísal kompletne v angličtine a francúzštine. Dôvodom bolo jeho odmietnutie súdobých japonských básnických konvencií a jazykových prostriedkov. Nezvyčajný talent na jazyky prejavil už na univerzite Keió, kde v roku 1917 obhájil záverečnú prácu kompletne napísanú v latinčine. V rokoch 1923 až 1925 študoval na Oxfordskej univerzite. Po návrate do vlasti zohral kľúčovú úlohu pri adaptovaní surrealizmu v japonskej literatúre, keďže počas svojho pobytu v Európe sa stal priamym účastníkom jeho nástupu a do Japonska si priniesol množstvo surrealistických kníh a básnických zbierok. V roku 1926 publikoval v časopise Mita bungaku po francúzsky napísanú báseň Paradise Perdu, v ktorej predstavil surrealistické metódy tvorby. Vzápätí ju pre veľký čitateľský ohlas preložil do japončiny, čo možno považovať za významný medzník v jeho prechode k vyjadrovaniu sa v rodnom jazyku. Ako profesor na univerzite Keió v Tokiu sa v roku 1927 spolu so svojimi študentmi podieľal na vydaní zbierky Voňaví kuriči (馥郁タル火夫ヨ), vôbec prvej antológie surrealistickej poézie v Japonsku. Pre svojich študentov bol mentorom a radcom. V teoretických prácach Poetika surrealizmu (超現実主義詩論,1929) a Literárna teória surrealizmu (シュルレアリスム文学論, 1930) sa však od Andrého Bretona dištancoval, pretože považoval jeho tvorivé postupy za disharmonické. Navyše pre Nišiwakiho, ktorý sa celý tvorivý život hlásil k baudelaireovskému a wildeovskému princípu l’art pour l’art, bolo Bretonovo členstvo vo francúzskej komunistickej strane (1927 – 1933) absolútne neprijateľné. Hoci sa celý život snažil svoje krátke koketovanie s francúzskym surrealizmom poprieť, spolu so Šúzóom Takigučim (1903 – 1979) ostávajú naďalej najvýznamnejšími postavami japonského surrealistického hnutia. V prvom rade preto, že medzi jeho tvorivými postupmi zotrvala metóda l´écriture automatique, ale aj rozvíjanie Reverdyho tézy o spájaní dvoch vzájomne odlišných realít. Z japonských autorov mal na jeho tvorbu najväčší vplyv Sakutaró Hagiwara (萩原朔太郎,1886 – 1942), ktorý v súdobej japonskej literatúre patril medzi hlavných propagátorov voľného verša. Jeho nekonvenčné použitie hovorového jazyka v prelomovej zbierke Zavýjanie na mesiac (月に吠える,1917) Nišiwakiho presvedčilo, že moderná poézia sa dá písať aj v japončine. Koncom tridsiatych rokov, v čase militantného besnenia, dočasne prestal publikovať a v súkromí sa venoval čínskej kaligrafii. Jeho prvé dve básnické zbierky napísané v japončine Ambarvalia (1933) a Pútnik sa nevracia (旅人かへらず, 1947) sa radia medzi základné diela japonského modernizmu. Nišiwaki publikoval aj vysoko cenené preklady Pustatiny T. S. Eliota (1952), Shakespearových sonetov (1966) či Chaucerových Canterburských poviedok (posmrtne 1987). Po celý život bol považovaný za popredného znalca anglickej a európskej literatúry, napísal vyše dvadsať literárnovedných štúdií. Venoval sa aj maľbe a zorganizoval niekoľko samostatných autorských výstav.
Jeho poéziu charakterizuje imaginácia vystavaná na často groteskných či nevšedných vzťahoch a spojeniach. Aktívne sa v nej snažil zachytiť moment banálnosti (詰まらなさ) ľudského údelu. V povojnovom období v jeho tvorbe dominuje téma večnosti (永遠), intenzívne pracoval na jej zobrazovaní. Výraznou záľubou v alúziách (vo veľkej miere odkazoval najmä na európsku literatúru a kultúru) vytvoril zaujímavý paradox: Pre čitateľa z japonského kultúrneho prostredia je jeho poézia často v pochopení izolovaná a pre západného čitateľa je svojím zápisom v japončine prirodzene nečitateľná. Sám Nišiwaki sa vyjadril, že svoje básne píše pre „imaginárneho európskeho čitateľa“. Tento paradox znásobil počas svojho života aj rozhodnutím nedovoliť, aby sa jeho poézia prekladala do iných jazykov. Ako polyglot bol totižto presvedčený, že spraviť adekvátny preklad vlastnej poézie by vedel jedine on sám (okrem angličtiny, francúzštiny a latinčiny ovládal aj nemčinu a gréčtinu a v posledných rokoch svojho života sa zaoberal aj štúdiom čínštiny). V druhej polovici 50. rokov minulého storočia nadviazal kontakt s Ezrom Poundom, ktorý sa vyjadril veľmi obdivne o jeho po anglicky napísanej básni January in Kyoto. Pound dokonca odporučil, aby bol Nišiwaki nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru. Tú však nakoniec nezískal. Nišiwakiho dielo vystúpilo zo svojej „japonskej izolovanosti“ až v posledných dvoch dekádach minulého storočia, keď sa začali objavovať komplexnejšie preklady a prvé monografie o jeho tvorbe. Zomrel v roku 1982. Pochovaný je v chráme Zódžódži, v tieni známej tokijskej veže. Jeho dielo pozostáva z 20 básnických zbierok. Tento krátky výber objavuje básne zo zbierok Moderné bájky (近代の寓話, 1953), Tretí mýtus (第三の神話, 1956) a Spánok drahokamu (宝石の眠り, 1963).

Literatúra:
Nišiwaki Džunzaburó zenšišú 西脇順三郎全詩集 [Nišiwaki Džunzaburó: Kompletné básnicke dielo] Tokio: Čikuma šobó, 1964.

NIIKURA, Tošikazu 新倉俊一Nišiwaki Džunzaburó zenši innjú šúsei 西脇順
三郎全詩引喩集成 [Nišiwaki Džunzaburó kompletný slovník básnických
alúzii]. Tokio: Čikuma šobó, 1982. ISBN 0095-82156-4604.