Alejandra Pizarnik: Odstraňovanie kameňa šialenstva preklad

Alejandra Pizarnik

Foto: www.facebook.com/alejandrapizarnik.blog/

(1936-1972) Argentínska poetka, ktorá ma pravdepodobne aj slovenské korene¹, strávila väčšinu svojho krátkeho života v melancholickej nálade, ktorá vyústila v rozhodnutie dobrovoľne odísť zo sveta. Jej nekončiaca melanchólia, taká vlastná básnikom, a túžba po inej Alejandre, nie tej, ktorou je, ale tej, ktorá nie je, ju vťahuje do ticha, s ktorým postupne splýva. Reč bytia sa stáva dejiskom poézie.

Aj „smrť“ je v básni len slovo, no odkazuje na druhý breh, na ktorý sa poetka často pýta, akoby význam tohto slova chcela zakúsiť odtiaľto, a zároveň komunikuje s druhou Alejandrou, ktorá, zdá sa, na druhom brehu už je a čaká na tú prvú, čo sa v sebe neustále, nanovo rodí a neprichádza. Brehy sa zrkadlia, Alejandry sa zrkadlia, a nevedia sa rozhodnúť medzi všetkým a ničím, medzi sebou a svojimi tieňmi, lebo básnik vie, že „nie je možné zmocniť sa sám seba, v sebe samom.“ (Zambrano 1993, s. 78)²

Zbierka Odstraňovanie kameňa šialenstva (Extracción de la piedra de locura), vydaná v búrlivom roku 1968, si požičiava názov od obrazu holandského maliara Hieronyma Boscha. Ten znázorňuje stredovekú praktiku trepanácie, ktorej cieľom bolo odstrániť z mozgu domnelý kameň, čo podľa dobovej viery spôsoboval bláznovstvo, a tak duševne chorého vyliečiť. Zaujímavé je, že Bosch tu nahradil kameň v mozgu zobrazeného roľníka kvetom, symbolom zmyselnosti, silnej túžby, ktorú zrejme dáva do súvisu s pôvodom jeho šialenstva. Kvet, šialenstvo aj túžba sú častými témami poetky, ktorá sa celý život pohybovala na rozhraní medzi duševným zdravím a chorobou. Pizarnik sa v tejto zbierke odvoláva na „majstra“, ktorý by jej kameň odstránil (na Boschovom obraze je nápis Majster, vyberte mi kameň), no „majstrom“ si chce byť sama. Súčasne však poníma šialenstvo ako niečo, čo tvorí jej neodlučiteľnú súčasť. Treba podotknúť, že v španielčine je šialenstvo ženského rodu, la locura, a evokuje jedno z autorkiných ja (pre zachovanie rovnakého obrazu v nasledujúcom preklade používam „šialenosť“). Pizarnik píše: „No aj tak prenikavo plačeš a privolávaš svoju šialenosť, a chcela by si ju zo seba odstrániť, akoby to bol kameň, ju, svoju jedinú výsadu“³ (2003).

1) Viaceré zdroje uvádzajú, že jej rodičia boli židovskí prisťahovalci z mesta Rovno na území dnešnej Ukrajiny, v niektorých prameňoch sa dočítame, že jej matka bola Slovenka.
2) “no es posible apoderarse de uno mismo, en sí mismo”
3) “No obstante, lloras funestamente y evocas tu locura y hasta quisieras extraerla de ti como si fuese una piedra, a ella, tu solo privilegio.”

Keď šialenstvo aj smrť oslobodíme od ich konvenčného a morálneho významu stanoveného racionalistickým nazeraním na svet, ktorý tieto termíny definoval, ocitneme sa v inej realite, kde absentuje konečnosť a dichotomický systém. Tu aj smrť a samovražda poetky ustupujú do pozadia, a v tomto kontexte je aj smrť pominuteľná. „Básnik sa nechce zachrániť; žije v zatratení, rozpína ho, rozprestiera ho, prehlbuje ho…“ (Zambrano 1993, s. 22)⁴ „a keď dlho neprichádza vysnívaný dar, [básnik] sa otočí späť. A tak odchádza, ale vracajúc sa späť…“ …“(Zambrano 1993, s. 77)⁵ Neakceptuje bytie, uniká. „Potom je poézia útek a hľadanie, naliehanie a zdesenie; odchod a návrat, nutkanie znova a znova utekať; bezhraničná úzkosť a rozmáhajúca sa láska.“(Zambrano 1993, s. 77)⁶ No zároveň poetka je, až do poslednej básne, aj keď neustále sama sebe unikala, tak ako poézia uniká definícii, jedinej pravde, „pretože básnik neverí v pravdu, v tú pravdu, ktorá predpokladá, že existujú veci, ktoré sú a veci, ktoré nie sú…“ (Zambrano 1993, s. 16).⁷ Pre poetku je všetko rovnako reálne: tiene, ticho, do ktorého vchádza – medzi neviditeľným a viditeľným existuje akási poetická spravodlivosť.

Pizarnik do svojho denníka raz napísala: „Viem, nejakým vizionárskym spôsobom, že zomriem na poéziu. Nerozumiem tomu úplne, len hmlisto, z diaľky, ale viem to a som si tým istá.“(2003)⁸ Hmla je intuícia a nerozumieť patrí do sféry poetického. Pizarnikovej absolútne oddanie sa poézii sa vymyká jej poňatiu ako literárneho žánru, skrz ktorý človek realizuje svoju kreativitu. Pochopíme ju lepšie, ak prekonáme racionalistické videnie, ktoré definovalo realitu od čias Platóna, cez koncepciu poetického rozumu španielskej filozofky Maríe Zambrano, ktorý reaguje na filozofický rozum, do ktorého sa poézia nezmestí, vylučuje ju, pretože má iný spôsob nazerania na svet. Básnik nechce vlastniť existenciu, nehľadá zo zúfalstva ako filozof, ktorý potrebuje odpovede. „Básnik má to, čo nehľadal, a skôr než vlastník sa cíti ako posadnutý.“⁹ (41)

4) “El poeta no quiere salvarse; vive en la condenación y todavía más, la extiende, la ensancha, la ahonda.”
5) „Y cuanto más se demora el regalo soñado, se vuelve hacia atrás.
6) „Entonces la poesía es huida y busca, requerimiento y espanto; un ir y volver, un llamar para rehuir; una angustia sin límites y un amor extendido.“
7) „porque el poeta no cree en la verdad, en esa verdad que presupone que hay cosas que son y cosas que no son…“
8) “Sé, de una manera visionaria, que moriré de poesía. Esto no lo comprendo perfectamente, es vago, es lejano, pero lo sé y lo aseguro.”
9) “El poeta tiene lo que no ha buscado y, más que poseer, se siente poseído.”

Pizarnik, súžiac sa za všetkým odchádzajúcim, umierajúcim, vedie dialóg aj s vlastnou smrťou, je, ale nie je schopná zmieriť sa s existenciou, až do poslednej básne. „A ja nevyslovím svoju báseň a ja ju musím vysloviť. I keď báseň (tu, teraz) nemá zmysel, nemá cieľ,“(2000) píše. „Lebo básnik nemôže vedieť, kým je; dokonca ani nevie, čo hľadá… keďže básnik nehľadá, ale nachádza, …“(Zambrano 1993, s. 44)¹⁰ Aj preto „…poézia nemôže samu seba vytvoriť, nemôže samu seba definovať. Nemôže sa jednoducho usilovať nájsť samu seba, lebo sa tak stráca“. (Zambrano 1993, s. 121) ¹¹ Nemať cieľ je tu výsadou poézie, rovnako ako nemať zmysel. Cieľ aj zmysel sú pojmami, ktoré nevyhnutne patria do reality filozofického rozumu, odtiaľ rozpor na rozhraní dvoch svetov, poetického a filozofického. Poetkina hra zrkadiel, nájdenie a strata samej seba, vyjadrujú tento nesúlad. No ani ticho bytia, v ktorom Pizarnik nachádza útechu, nestačí, rovnako ako si v jej tvorbe nevystačí poetická pravda, a odtiaľ pramení nepokoj jej existencie.

10) „Porque el poeta no puede saber quién es; ni sabe siquiera lo que busca,…“
11) „la poesía no puede establecerse a sí misma, no puede definirse a sí misma. No puede, en suma, pretender encontrarse, porque entonces se pierde. “

Poetické svetlo, skrz ktoré sa jej veci javia, poukazuje aj na skutočnosti mimo jazyka, na to nevysloviteľné, neuchopiteľné, nepredstaviteľné pre inú myseľ, no ukladá ich práve do jazyka, ktorý je jediným dejiskom týchto „skutočností“ v reálnom, objektívnom svete. Pizarnik práve v tichu nachádza reč, a ten konvenčný jazyk, španielčinu, mu prispôsobuje, rozpúšťa ho v odrazoch seba samého, jazyk opadáva ako orgován, ako ona, a znovu sa rodí v slovesách, ktoré nadobúdajú nové významy. Najradšej by prekročila hranicu jazyka a stala sa slovom, v ktorom by nebola sama sebou.

Zatiaľ čo zbierka Dianin strom (1962, v slovenčine 2020, F.A.C.E.) skúma vonkajší svet, reaguje naň a ešte s ním konverzuje, v Odstraňovaní kameňa šialenstva sa poetka posúva hlbšie do zrkadla, obýva ho, no neexistuje už nič viac, odráža sa v ňom už len ona sama. Utieka sa do samoty a jednou z navrstvených samôt je aj šialenstvo. Aj napriek mnohým publikovaným zbierkam poézie Alejandra Pizarnik nemá svoju báseň, tú, ktorá by odstránila rozpor medzi týmto a oným svetom, medzi nájdeným a ešte nenájdeným, medzi toľkými Alejandrami, ktoré sa objavujú v jej poézii, a vzápätí sa strácajú. Všetkého je až príliš a zároveň nič nestačí. Zostáva len „nenazvať veci pravým menom“… (Pizarnik, 2000)

Bibliografia:
Pizarnik, A. (2003). Diarios. Barcelona: Lumen
Pizarnik, A. (2000). Extracción de la piedra de locura. In: Poesía completa. Barcelona: Lumen.
Zambrano, M. (1993). Filosofía y poesía. México: Fondo de Cultura Económica.